Daniel Vilhelm: Koronakríza 2020 - mýty a skutočnosť

koronakrize vilhelm
10.6.2020 12:32
Pod pojmom „koronakríza“ chápem priebeh hospodárskej krízy v podmienkach pandémie koronavírusu COVID-19.

Mýty o koronakríze majú teoreticko- metodologický základ v obrátenom poňatí vzťahu príčiny a následku. Z toho dôvodu nemôže byť príčinou hospodárskej krízy problémy verejného zdravia, ani pokles HDP hoci i dramatického charakteru (dokonca k poklesu HDP môže dôjsť aj bez krízy ,t.j. v čase konjunktúry). Nárast nezamestnanosti a zhoršenie platobnej bilancie samé o sebe taktiež nespôsobujú krízový stav. Skutočná a najhlbšia príčina kríz a cyklického vývoja všeobecne spočíva v ekonomickom a sociálnopolitickom odcudzení práce, ktorého miera rastie priamoúmerne s rozvojom technického pokroku a ktoré sa presadzuje prostredníctvom bezmocnosti, nezmyselnosti, anómie, sociálnej izolácie, kultúrneho odcudzenia a sebaodcudzenia v najrôznejších sférach spoločenského a hospodárskeho života. ( Bližšie : Marx a po ňom Lukács, Gramsci, Marcuse, Durkheim, Weber, Merton a ďalší). V praxi ide o výskyt priepastných rozdielov v príjmoch a bohatstve, konzumného spôsobu života, rozsiahlej tieňovej ekonomiky a rent-seekingových machinácií vo verejných financiách, ekonomickej dominancie bánk a transnacionálnych spoločností sprevádzaný výskytom sociálneho napätia a nespokojnosti, nezamestnanosti, krízy rodiny, chudoby, migrácie, etnických a národnostných konfliktov, náboženského extrémizmu a nárastu kriminality. V neposlednom rade ide i o inertnosť voličov, degradáciu politických a ideologických hodnôt, korupciu, absenciu demokratických inštitúcií, demoralizáciu mocenských orgánov štátu, terorizmus, nárast nacionalizmu a fašizmu a absenciu politickej kultúry.

Neparadigmatická zámena príčiny a následku vedie k deformovaným predstavám, nesprávnym hodnoteniam ekonomickej a spoločenskej reality a k šíreniu mýtov.

Mýtus č.1: V súčasnosti sa nachádzame v období hospodárskej krízy (jún 2020) vyvolanej pandémiou koronavírusu.

K tomuto mylnému záveru sa jeho protagonisti dopracovali registráciou vzniku pandémie a poklesu hrubého domáceho produktu vyvolaného administratívnymi protiepidémiologickými opatreniami zameranými na rozsiahle obmedzenie ekonomických aktivít, najmä trhových subjektov. Omylu výrazne napomohol rýchly výskyt symptómov krízy, ako nárast nezamestnanosti, pokles výroby a odbytu, nedostatok likvidity a podobne. Takýmto spôsobom vznikol silný dojem, že rýchly nástup krízy je vyvolaný pandémiou. Skutočnosť je však iná. Po krátkom oživení spôsobenom naliatím peňazí do bankového sektora v období bezprostredne po veľkej finančnej kríze v rokoch 2008 až 2009 nastáva vo svete relatívne pokojné obdobie hospodárskej konjunktúry sprevádzané vysokými tempami ekonomického rastu najmä v Číne a v ostatných častiach netradičného sveta (juhovýchodná Ázia, stredná a východná Európa, Rusko). K prehriatiu svetovej ekonomiky nestihlo dôjsť, nakoľko ho predbehli udalosti súvisiace s uvedením hospodárskych sankcií voči Rusku a niektorým krajinám Stredného a Ďalekého Východu, ako i tvrdohlavé presadzovanie Trumpovej hospodárskej protekcionistickej koncepcie „America first“. Napr. zvýšenie cla na dovoz automobilov z krajín EÚ do USA uviedol do pohotovosti všetkých výrobcov áut vrátane slovenských (presnejšie zahraničných automobiliek lokalizovaných na Slovensku). Následne sa k tomu pridružila obchodná vojna medzi USA a Čínou, ktorá vyústila do krízy medzinárodných obchodných vzťahov a ktorá negatívne ovplyvnila množstvo národných ekonomík vykazujúcich varovné krízové signály v rokoch 2018 a 2019. Za účelom ilustrácie si treba všimnúť údaje o priepastných rozdieloch v príjmoch a bohatstve, o zlej úverovej politike bánk vo vzťahu k obyvateľstvu, o expanzii nebankových subjektov, o zlyhávaní rozpočtových pravidiel, o zasahovaní transnacionálnych korporácií do vnútorných záležitostí jednotlivých krajín, o náraste tieňovej ekonomiky, o rent seekingu (ťažby renty) atď. Zainteresovaný čitateľ si potrebné údaje nájde vo verejne prístupných zdrojoch. Z uvedeného vyplýva, že kríza nastúpila už minimálne v roku 2019 a následný nástup pandémie „iba“ urýchlil a prehĺbil prejavy tejto krízy. Pandémia koronavírusu nie je fenomén vyvolávajúci vznik hospodárskej krízy i napriek jeho sociálno-politickému a ekonomickému rozmeru, ktorého determinanty budú postupne objasňované.

Mýtus č.2 : Na prekonanie dôsledkov koronakrízy a naštartovanie ekonomiky k métam ekonomického rastu je potrebné naliať peniaze do ekonomiky, podobne ako v čase finančnej krízy 2008.

V oboch prípadoch ide o reakciu na akútny nedostatok finančnej likvidity v reprodukčnom procese a v oboch prípadoch sa finančné opatrenia míňajú účinkom. Od roku 2008 boli jedny toxické úvery nahradené inými toxickými úvermi, pákový efekt bánk sa neznížil, ale ešte viac vzrástol, vnútorná i vonkajšia zadlženosť štátov a trhových subjektov rástla až do krízových rozmerov 2018 – 2019. V podmienkach koronakrízy sa opatrenia jednotlivých štátov ako i medzinárodných inštitúcií ( EU, ECB, FED ) podobajú ako vajce vajcu. Všetci chcú, resp. už nalievajú hotové peniaze do ekonomiky, či už helikoptérou alebo na základe určitých kritérií. Jedni viacej (EÚ, Nemecko, Francúzsko, USA), iní menej (krajiny V-4), každý podľa ekonomickej sily. V skutočnosti , najmä po skúsenostiach s nalievaním peňazí 2008, bol efekt tohto najjednoduchšieho proticyklického opatrenia minimálny. Ukázalo sa totiž, že dotknuté subjekty si z naliatych peňazí zahojili vnútorné straty a na naštartovanie ekonomických aktivít akosi nezostalo. Napríklad v podmienkach slovenskej ekonomiky si veľké firmy z naliatych peňazí hoja straty nepokrytých mzdových a iných osobných nákladov a u malých firiem a drobných živnostníkov (ak na nich vôbec došlo, resp. dochádza) nalievané peniaze dosahujú symbolickú čiastku. Totiž nalievané peniaze dosahujú rozvojový proticyklický efekt iba v podmienkach ekonomicky zdôvodnených a krytých rezerv nalievajúceho, ktoré sú v malých ekonomikách veľmi nízke. (Odtiaľ „prázdna špajza“). Súčasné miliardy (EÚ, ECB, štátne rozpočty vlád) ďaleko prekračujú ekonomicky zdôvodnenú výšku, a preto majú podobu tlačených peňazí s výrazným inflačným tlakom, ktorému nikto z hospodárskych subjektov neodolá – generuje sa ďalšia kríza pro futuro V skutočnosti naštartovanie proticyklických opatrení a ekonomického rastu súvisí s masovou obnovou fixného kapitálu (Marx) s maximálnym využitím rozpočtových a úverových regulácií akumulovaných (nie tlačených) finančných zdrojov.

Mýtus č.3: Hĺbku a rozsah hospodárskej krízy možno určiť prostredníctvom indikátora ekonomickej a sociálnej výkonnosti hrubého domáceho produktu – HDP, ktorého pokles je v predpovediach súčasných autorít čoraz pesimistickejší.

Vynálezca HDP a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu S. S. Kuznets možno netušil, do akého štádia fetišizácie sa tento ukazovateľ dostane. Pôvodne bol skonštruovaný v roku 1947 na objednávku vlády USA za účelom zistenia porovnateľnej bázy medzi jednotlivými členskými štátmi OSN z hľadiska množstva a štruktúry vyrobenej produkcie, čo každoročne krajiny musia hlásiť. Od roku 1953 musia členské krajiny podávať hlásenie na základe spoločne prijatej štatistickej metodiky – Systému národných účtov. Táto metodika sa neustále aktualizuje a podľa súčasnej ESA 2010 sa do HDP zahrňuje napr. i produkcia zbraňových systémov, od roku 1995 i produkcia tieňovej ekonomiky a čiastočne i efekty ťažby renty (rent seeking). Podľa odhadov uvedené fenomény predstavujú 25 – 30 % HDP. (Bližšie napr. publikácie autora.) Predstavme si, ako by sa správal indikátor HDP, keby vláda SR nenakúpila stíhačky od USA, keby nemusela budovať vojenskú infraštruktúru podľa predstáv NATO a keby „nedajbože“ Slovensko spolu s krajinami V-4 vystúpili z NATO a prebudovali svoje armády v zmysle paradigmy 4. priemyselnej revolúcie, a teda keby Slovensko prestalo byť satelitným prisluhovačom západných superveľmocí alebo keby došlo k vytesneniu všetkých prejavov mafiánskej ekonomiky na periférium spoločnosti. Na presadenie iného indikátora ekonomickej a sociálnej výkonnosti ( napr. ukazovateľ ekonomického šťastia a spokojnosti a ďalšie) chýba politická vôľa vlád, ktorá je závislá od záujmov Bilderbergského klubu a Trilaterálnej komisie.

Mýtus č.4: Oživenie ekonomiky možno očakávať najskôr v roku 2021, kedy sa ekonomika a spoločnosť začnú vracať do normálu.

Vec má dve stránky: jedna je spojená s očakávaním nástupu oživenia ako fázy ekonomického cyklu, čo znamená, že HDP by mal prejsť z poklesu do rastových rozmerov. Skutočnosť však tomu nenasvedčuje, pretože samotná kríza ešte nedosiahla dno a na prelome roku 2020/2021 sa reálne očakáva najhlbší pokles HDP v prebiehajúcej kríze. Preto nástup oživenia v priebehu roku 2021 sa javí ako túžobné želanie, ktoré môže mať za následok nereálne hospodárske a sociálne ciele. Druhá stránka je spojená so želaním, aby sa ekonomika a spoločnosť vrátili do normálu, t.j. do stavu identického pred vypuknutím pandémie. Sarkasticky povedané, v takom prípade by pandémia „stratila“ svoj dejinný zmysel. Sociálno-politická a ekonomická dimenzia pandémie však avizuje naštartovanie kvalitatívnych procesov v bode obratu smerom k systémovej zmene kapitalizmu. Zlomové okamžiky prinášajú zmeny, o ktorých sme pred tým netušili, resp. tušili iba hmlisto.

Daniel Vilhelm

(Autor je bývalý vysokoškolský učiteľ politickej ekonómie)

 

 

Publikujeme na základě spolupráce se slovenským levicovým portálem noveslovo.sk

 

 


Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.