Branislav Fábry: Prezidentka, médiá a nezávislosť súdnictva

caputova halík
20.9.2019 13:01
Jedným z hlavných princípov právneho štátu je nezávislosť súdnictva. Tá je však dnes na Slovensku zásadne ohrozená, a to nielen zo strany politikov, ale najmä zo strany oligarchov, ich médií a mimovládnych organizácií. Ohrozenie je pritom oveľa vážnejšie, než sa domnieva verejnosť, pretože ekonomická a mediálna moc oligarchov sa nemusí legitimizovať v opakovaných voľbách, a preto zostáva mimo demokratickej kontroly. Je nebezpečné, keď sa oligarchovia pokúsia podrobiť si prostredníctvom médií súdnu moc, ktorá nepodlieha takým časovým obmedzeniam ako zákonodarná a výkonná moc.

Nebezpečné útoky na súdnu moc

Určite nemožno pochybovať, že v slovenskom súdnictve existuje veľa nedostatkov: množstvo nevyriešených sporov, nekonečne dlhé súdne prieťahy, nízka efektívnosť v boji s organizovaným zločinom, podozrenia z korupcie sudcov či ďalšie. Tieto problémy reálne existujú, určite sa však nedajú odstrániť jednoduchou zmenou vlády. Preto sa treba pýtať, či tí, ktorí volajú po „dôveryhodnom“ súdnictve, sú vhodnými subjektmi na podobnú kritiku. Mnohé z uvedených problémov súdnictva totiž na našom území existovali i v minulosti: v habsburskej monarchii, v medzivojnovej ČSR a takisto aj po roku 1989. V nemalej miere však existujú i v krajinách západnej Európy. Stačí sa pozrieť do susedného Rakúska, kde niektorí novinári označujú Rakúsko kvôli jeho súdnictvu za „banánovú republiku“ . Veľmi známe sú aj kritické názory školy tzv. škandinávskych právnych realistov, ktorí v 20. storočí nemilosrdne kritizovali fungovanie justície ako nástroja násilia a propagandy, a to najmä na príkladoch zo Škandinávie.

Súdnictvo ako skostnatené a skorumpované však radi kritizovali aj odporcovia demokracie a právneho štátu. Napr. nacisti radi požadovali „ozdravenie“ súdnictva. Ani oni nedosiahli zmeny k lepšiemu súdnictvu, práve naopak, ale pod zámienkou „ozdravenia“ ho politicky zglajchšaltovali. Aj v súčasnosti existujú príklady, kde sa pod zámienkou nápravy nedostatkov v súdnictve podarilo súdnictvo politicky zneužiť. Typickým príkladom je Brazília, kde oligarchia v roku 2016 pod heslom „Za slušnú Brazíliu“ a s pomocou súdnictva a poslancov odstavila od moci ľavicovú prezidentku D. Roussefovú. Hlavného favorita volieb z roku 2018 I. Lulu zasa poslali sudcovia v pochybnom procese do väzenia a tým vlastne rozhodli aj o výsledku volieb. Neslávnu úlohu pritom zohrali oligarchické médiá a mimovládne organizácie z USA, napr. Centrum Wilsona. To pestovalo „Justičný dialóg“ medzi Brazíliou a USA a protežovalo sudcov (S. Moro), ktorí pomohli odstrániť nepohodlných politikov (téme som sa venoval v samostatnom článku ).

Súdna moc sa ocitá vo veľmi citlivom postavení aj preto, že na rozdiel od politikov nemôže byť príliš populárnou. V súdnych sporoch totiž sudcovia nedokážu vyhovieť všetkým a musia rozhodnúť v neprospech jednej zo strán. Prinajmenšom polovica ľudí tak odchádza zo súdu nespokojná. Len málokto svoj neúspech pripisuje vlastným chybám a obvykle ho kladie za vinu sudcovi, ktorý bol „nekompetentný“ alebo „skorumpovaný“. Súdy však majú problém aj preto, lebo musia rozhodovať na základe zákona. Zákony si často odporujú, sú nekvalitné a rýchlo sa menia ešte predtým, než sa stačia zažiť v praxi. Mnohé zo zákonov sú zasa iba prepísané programy politických strán a želania poslancov v legislatívnom procese idú často na úkor legislatívnej kvality. Takže aj keby sudca chcel rozhodnúť spravodlivo, musí postupovať na základe zákona, ktorí mu pripravia iní. A ak zle funguje legislatíva, nemôže ideálne fungovať ani justícia.

Dôveryhodnosť súdnictva a verejný tlak

Veľmi zavádzajúce sú aj mediálne informácie o dôveryhodnosti alebo nedôveryhodnosti súdnictva. Predstavy o dôveryhodnosti súdnictva totiž zďaleka neodrážajú realitu, ale skôr novinársku interpretáciu súdnych rozhodnutí a čosi podobné platí aj o prieskumoch verejnej mienky. Dokonca i v krajinách, kde má nezávislosť súdnictva väčšiu tradíciu, závisí „dôveryhodnosť“ súdov z veľkej časti od mediálnej percepcie. Masy totiž rozhodnutia súdov vôbec nečítajú, a preto podliehajú skratkovitým mediálnym informáciám o dobrých a zlých rozhodnutiach. Takže ak nejakých sudcov príliš chvália v médiách a hovoria o nich, že sú „dôveryhodní“, treba byť opatrný. Avšak na pozore sa treba mať hlavne vtedy, keď médiá sudcov hanobia. Situácia by bola o niečo lepšia, keby existovalo vyváženejšie spravodajstvo vo verejnoprávnej RTVS, tá však často len „reprodukuje“ postoje médií ako Denník N alebo Sme.

Jadro problému s „dôveryhodnosťou“ sudcov spočíva v tom, že táto sa zisťuje podobne ako u politikov. A ako je dobre známe, spomedzi politikov sú „najdôveryhodnejší“ tí, ktorí majú na svojej strane veľké médiá alebo tí, ktorí sa dokážu populisticky prezentovať, hoci nemusia byť ani morálni ani kompetentní. Pre sudcu by tak z hľadiska „dôveryhodnosti“ bolo najvhodnejšie hovoriť presne to, čo chcú počuť vlastníci médií a prezentovať sa na Facebooku ako nemilosrdný bojovník proti zločinu. Keby príslušný sudca pravidelne písal statusy typu „Zavriem Kočnera, až sčernie!“, akiste by si zvýšil „dôveryhodnosť“. Bol by však naozaj aj lepším sudcom? Mnohí sudcovia majú schopnosti i v oblasti sebaprezentácie, ale to by museli písať blogy či viesť vlastnú Facebookovú stránku a v mediálnych prestrelkách spotrebovať množstvo času na úkor štúdia súdnych spisov. Okrem toho, seriózni sudcovia si nemôžu dovoliť povedať všetko, čo vedia.

Veľké riziko spočíva v tom, že pre sudcov je často oveľa pohodlnejšie vychádzať v ústrety „verejnému tlaku“, ktorý vytvárajú médiá. Takým konaním si ušetria množstvo starostí s konfrontačnými novinármi, hoci to môže ísť na úkor ich nestrannosti pri rozhodovaní. Verejný tlak v oblasti súdnictva tak môže mať svoje výhody i nevýhody. Na jednej strane bráni sudcom správať sa netransparentne v závažných kauzách, na druhej strane môže viesť k neprimeranému zasahovaniu do nestrannosti sudcov. Tí však musia zostať nestranní bez ohľadu na to, o aký proces ide a voči komu sa vedie. Nájsť hranicu, kedy ešte pôsobí mediálny verejný tlak pozitívne a kedy už ide o neprijateľné zasahovanie, nie je jednoduché. Určite však existujú situácie, kedy konanie médií presahuje hranice verejnej kontroly súdnej moci a na tieto si treba dať pozor.

Médiá a nezávislosť súdnictva

Veľmi pozorne bolo treba sledovať kampaň určitých médií voči sudcom kandidátom pred voľbami predsedu Najvyššieho súdu SR v septembri 2019. Nebudem riešiť ani tak reakciu Š. Harabina, pretože ten nemal veľké šance na úspech, ale kampaň, ktorá sa objavila voči sudkyni I. Macejkovej, mohla mať dopad, pretože tá nebola na začiatku úplne bez šance. Potom ju však v Denníku N začali škandalizovať kvôli podoktorandskej práci (LL.M.). Novinári sa pri svojej aktivite pritom nesnažili porovnať práce všetkých kandidátov a zistiť tú najlepšiu či najhoršiu, ale zamerali sa len na konkrétnu nepohodlnú sudkyňu. To vyvolávalo dojem, že ide o účelovú diskreditáciu. Za alarmujúci treba považovať aj spôsob, ktorým Denník N „zverejnil“ stanovisko I. Macejkovej: zmiešal ho s vlastným komentárom k jej stanovisku a publikoval pod názvom „ Macejková obviňuje reportérku Denníka N. Bráni sa pritom klamstvom “.

Do kampane pred voľbami na predsedu Najvyššieho súdu sa pridali aj o niečo serióznejšie médiá, napr. časopis Postoj . Neseriózne bolo najmä to, ako sa autor pokúsil prepojiť I. Macejkovú s kauzou M. Jankovskej: „ Macejková na čele Ústavného súdu a Harabin na vrchole Najvyššieho súdu – hoci obaja si časom vošli do vlasov – v rôznej miere zosobňovali mrzačenie práva a vytvorili v justícii podhubie, v ktorom sudcovia ako Monika Jankovská stúpali len nahor .“ V článku tiež autor osočoval iných významných sudcov, napr. bývalého podpredsedu ÚS SR M. Ľalíka ako Harabinov „klon“. Lenže hoci sa médiá nemusia stotožňovať s názormi ani rozhodovaním konkrétnych sudcov, označovať ich za „Harabinove klony“ je pod úroveň. Najmä keď daný sudca na ÚS SR viackrát hlasoval odlišne od Harabinových predstáv...

Je tiež paradoxné, ako sa tendenčne do politického lynča proti sudcom alebo prokurátorom púšťajú jednotliví novinári. Ten istý novinár, ktorý hovoril o Harabinovom „klone“, obhajoval exministra D. Lipšica po tom, čo zrazil a usmrtil chodca na prechode. Novinár sa snažil vytvoriť podozrenie , že prokuratúra vedie voči D. Lipšicovi politický proces. Netreba pripomínať, ako sa „politický proces“ proti D. Lipšicovi skončil. Podmienečný trest pre exministra bol krutým výsmechom spravodlivosti, pretože on sám sa v minulosti v podobných prípadoch zasadzoval o nepodmienečný trest a presadil aj sprísnenia v predpisoch. Samozrejme, na seba už taký prísny meter neuplatnil. Ak teda existuje nejaké rozhodnutie súdov, kde treba mať podozrenia z ovplyvňovania rozhodnutí súdov, ide o rozhodnutie v tejto trestnej kauze.

Veľký problém je aj s ďalšími súdnymi rozhodnutiami z minulosti, kde médiá „taktne“ mlčali, hoci išlo o veľmi pochybné rozhodnutia. Alarmujúcim prípadom spolitizovanej justície, ktorý médiá dodnes cielene opomínajú, boli predbežné opatrenia súdov o zákaze štrajkov z obdobia Dzurindovej vlády. V prípade štrajku železničiarov z roku 2003 vtedy súd z nepochopiteľných dôvodov predbežným opatrením zakázal štrajk a tým umožnil „reformátorom“, aby štrajk rozbili. Štrajkujúcim následne nepomohlo ani to, že po niekoľkých mesiacoch predbežné opatrenie zrušili – ich hnutie už bolo rozprášené. Je veľmi pravdepodobné, že išlo o predbežné opatrenie na politickú objednávku. V roku 2006 sa vládna moc cez ďalšie predbežné opatrenie pokúsila zlomiť štrajk lekárov, i keď tí sa nedali zastrašiť. Netreba pritom pripomínať, na koho strane vtedy stáli oligarchické médiá.

Zuzana Čaputová a Súdna rada SR

Veľkým problémom, ktorý sa nepríjemne dotkol nezávislosti súdnictva v posledných týždňoch, boli výroky prezidentky Z. Čaputovej, že za predsedu NS SR nevymenuje sudcu, navrhnutého Súdnou radou SR, ak podľa jej hodnotenia nespĺňa kritériá. Samozrejme, že spory pri menovaní funkcionárov majú na Slovensku tradíciu a treba si spomenúť na pochybný krok I. Gašparoviča pri (ne)menovaní generálneho prokurátora a taktiež aj (ne)menovanie sudcov ÚS SR A. Kiskom. Lenže v prípade konania Z. Čaputovej treba vidieť určité rozdiely a nemožno sa odvolávať ani na prípad J. Čentéša, ani na prípad kreácie sudcov ÚS SR. Generálny prokurátor (8. hlava ústavy) nepatrí pod súdnu moc (7. hlava) a navyše aj jeho, ako aj kandidátov na sudcov ÚS SR volí parlament a ide preto o politickú voľbu. Predsedu Najvyššieho súdu SR však volí Súdna rada SR a tam nemajú politickí nominanti väčšinu.

Súdnu radu ako orgán zaviedla SR do svojej ústavy v roku 2001 ako nástroj na posilnenie nezávislosti súdnictva a proti jeho politizácii. Polovicu členov súdnej rady (9) kreujú samotní sudcovia a len druhú polovicu (9) tvoria nominanti iných mocí – troch z nich pritom menuje priamo prezident SR. Vplyv prezidentky na prácu Súdnej rady teda nie je zanedbateľný, i keď väčšiu silu tam majú nominanti súdnej moci. Pri práci v Súdnej rade má pritom každý z nominantov vlastné predstavy o morálnom a odbornom profile predsedu Najvyššieho súdu a navrhovaný kandidát musí získať širokú podporu. Niet však dôvodu predpokladať, že by Z. Čaputová dokázala osobu predsedu NS SR posúdiť lepšie než celá pluralitne zložená Súdna rada, a to aj preto, že Čaputovej nominanti v Súdnej rade SR sú dosť kontroverzní, napr. trestne stíhaný L. Mészáros.

Celkovo možno konštatovať, že Súdna rada na Slovensko vniesla trend, pri ktorom majú politické sily pri riešení problémov súdnictva iba obmedzené možnosti. Už preto odmietnutie návrhu hlavného orgánu samosprávy v súdnictve prezidentom nie je vôbec to isté ako odmietnutie návrhov Národnej rady SR. Ak by sa však Z. Čaputovej podarilo posilniť svoje právomoci na úkor Súdnej rady, stala by sa kľúčovým subjektom v oblasti súdnej moci ona, prezidentka, hoci podľa ústavy patrí k výkonnej moci (6. hlava ústavy). Prezident pritom vymenúva a odvoláva nielen predsedu NS SR, ale aj všetkých ostatných sudcov, a preto súčasné postoje Z. Čaputovej ohrozujú nezávislosť súdnictva od výkonnej moci. V kombinácii s oslabovaním nezávislosti súdov voči moci oligarchických médií môže ísť o vážny problém právneho štátu na Slovensku.

 

 


Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.