Eduard Šebo ml.: Rusko a jeho armáda na hraniciach s Ukrajinou

rusko ukrajina mapa vojaci
16.12.2021 12:30
Pripadá mi nelogické a úplne kontraproduktívne, že ruské politické vedenie skutočne zvažuje inváziu... Zdá sa mi to až neuveriteľné, koľko agresívnej, prvoplánovej a účelovej protiruskej propagandy sa na nás v poslednej dobe valí z každej strany (či už z rádia, novín, zo sociálnych sietí či z televízie).

Aké sú fakty... Ruské politické vedenie nariadilo dislokáciu časti ruskej armády k ukrajinským hraniciam. Počty tu dislokovaných vojakov a techniky nie sú overiteľné (ukrajinské tvrdenia sa javia nadsadené, ruské vedenie presné počty nezverejnilo) – rádovo však ide o desiatky tisíc vojakov a rôzne druhy armádnej techniky.

V tomto roku prebehlo aj niekoľko vojenských cvičení ruskej armády pri hraniciach s Ukrajinou (resp. s jej odštiepeneckými provinciami). Počet vojakov, ktorí sa týchto cvičení zúčastnili, mohol dosiahnuť až 200 000 – čo predstavuje približne 1/5 ruskej armády. Považujem za vhodné spomenúť, že ruská armáda uskutočňuje obdobne veľké vojenské cvičenia pravidelne – a dialo sa tak aj v období pred občianskou vojnou na Ukrajine. Organizáciou takýchto vojenských cvičení si udržiava kompetenciu vševojskových operácií a rýchlych presunov (čo by v porovnateľnom počte neboli schopné zorganizovať ani všetky európske armády dokopy). Poznámka na okraj – v rámci EÚ sa vedie diskusia o potrebe zriadiť jednotku rýchlej vojenskej reakcie, ktorá by mala 5 000 príslušníkov a jej operačné nasadenie by podliehalo relatívne zdĺhavému politickému procesu schvaľovania.

V priebehu posledných rokov boli už mnohokrát zopakované takpovediac západniarske spravodajské hry, v ktorých sú verejnosti podsúvané dohady a zaručene kompetentné tvrdenia o plánovanej ruskej vojenskej invázii na Ukrajinu. Takéto tvrdenia odzneli v posledných rokoch vskutku mnohokrát, no ruská armáda sa akosi na území Ukrajiny (nepočítajúc odštiepenecké oblasti Luhanska a Donecka; o Kryme nehovoriac) neobjavila.

Možnosť, že by sa na území Ukrajiny (ovládanom z Kyjeva) ruská armáda v dohľadnej dobe objavila, považujem za maximálne nepravdepodobnú. Jedinými dôvodmi, ktoré by vedenie Kremľa mohli viesť k rozhodnutiu začať skutočnú vojnu s Ukrajincami (ktorých označujú za bratský národ), by mohlo byť rozhodnutie o dislokácii vojsk NATO na ukrajinskom území alebo snaha ukrajinskej armády vojensky si podmaniť odštiepenecké oblasti Luhanska a Donecka. V oboch týchto prípadoch by som považoval za dôvodné predpokladať jednoznačnú neústupnosť k takýmto skutočnostiam z pohľadu politického vedenia Ruskej federácie. Členstvo Ukrajiny v NATO, či jej reálne začlenenie do tohto vojenského spolku by z ruského pohľadu totiž bolo považované za priame ohrozenie bezpečnosti a suverenity RF. V druhom uvedenom prípade, čiže v prípade snahy o vojenské dobytie odštiepeneckých regiónov by pre zmenu išlo o porušenie tzv. Minských dohôd, ktoré Moskva považuje za jedinú alternatívu pre udržanie mieru v danom priestore. 

V súlade s uvedeným politické vedenie RF dlhodobo a jednoznačne konštatuje, že pre mier a bezpečnosť európskeho kontinentu je nevyhnutné zamedziť členstvu Ukrajiny (ako aj Bieloruska) v západných vojenských štruktúrach. Môžeme si o takomto postoji rozprávať čo len chceme – od politicky infantilných predstáv o rovnosti všetkých štátov v medzinárodnej sfére až po nezmysly o Putinovi, ktorý je zodpovedný za všetko zlo na svete. Vo výsledku však v tejto veci pôjde o geopolitický problém, ktorý musí byť skutočne konštruktívne uchopený a riešený – teda, za predpokladu, že chceme mať v Európe mier a stabilitu.

Myslí si snáď niekto, kto geopolitike aspoň trochu rozumie, že by Spojené štáty americké ticho prihliadali, ak by sa napr. Mexiko malo stať súčasťou vojenského zoskupenia riadeného z Ruska alebo z Číny?

Prekvapuje snáď niekoho, že najväčší štát na svete ešte stále s druhou najsilnejšou armádou na svete má svoje geopolitické sféry vplyvu a je pripravený ich hájiť?

Prekvapuje snáď niekoho, že ruský pohľad na politický vývoj po rozpade Sovietskeho zväzu a z neho vyplývajúce konanie je aj v praxi čoraz asertívnejší?

Ak sa bavíme o geopolitike, je dôležité poznať svojich geopolitických partnerov/protivníkov (pričom jedna a tá istá krajina môže a zvyčajne aj má obe tieto charakteristiky súčasne).

Ruská federácia – čiže Rusko – sa po rozpade Sovietskeho zväzu ocitlo v hraniciach, ktoré +- zodpovedajú jeho hraniciam zo 17-steho storočia. Desiatky miliónov etnických Rusov sa zo dňa na deň ocitli v hraniciach novovzniknutých štátov, v ktorých sa stali etnickými menšinami. Temer všetky členské krajiny (niekdajšej) Varšavskej zmluvy sa stali členskými krajinami Severoatlantickej aliancie, ktorá vznikla práve za účelom boja proti Sovietskemu zväzu (ktorého predchodcom bolo cárske Rusko a následníkom dnešná Ruská federácia).

Z pohľadu ruských dejín prišli všetky existenčné ohrozenia ruského štátu zo západu. Či už to bol pokus dobyť Rusko francúzskou armádou za Napoleona alebo podobné dobyvačné pokusy realizované Nemcami v dvoch svetových vojnách (pričom v tej druhej si nemeckí nacisti dali za cieľ Rusko nielen obsadiť, ale ešte ho aj od Rusov etnicky vyhladiť).

Myslím si, že ak poviem, že väčšinový názor historikov na politický vývoj v Nemecku po prvej svetovej vojne je taký, že na jeho vnútornú radikalizáciu a nástup nacistov k moci mali značný vplyv vojnové reparácie stanovené Víťaznými mocnosťami, tak sa zhodneme, že ide o reálny historický poznatok. Našťastie po druhej svetovej vojne túto skutočnosť západné víťazné mocnosti na čele so Spojenými štátmi americkými vnímali a dali Nemecku možnosť začleniť sa do ekonomických a politických štruktúr víťazov (čoho výsledkom je dnešná Európska únia).

Po rozpade Sovietskeho zväzu (v dôsledku gorbačovskej spackanej perestrojky) sa však Ruskej federácii žiadnej obdobnej relevantnej pomoci nedostalo – práve naopak. Rusko bolo vykradnuté a zúbožené až do krajnosti (boli dokonca časy, kedy pre hyperinfláciu učiteľov vyplácali fľašami vodky, ktorú následne mohli bez straty hodnoty vymieňať na trhu za potraviny).

História má takú charakteristickú črtu, že sa zvykne opakovať. Nemusí nás teda prekvapovať, že okolnosti v Rusku v spomínaných deväťdesiatych rokoch boli obdobné ako v Nemecku po prvej svetovej vojne. V Nemecku tých čias sa rozmohla hyperinflácia, chudoba, politické nepokoje a hospodársky rozvrat. Milióny etnických Nemcov sa zo dňa na deň ocitli v pozícii menšiny v novovzniknutých (s Nemeckom susediacich) štátoch a k tomu všetkému sa dostavil aj pocit krivdy a národného poníženia.

Som presvedčený, že to, že ,,západ“ sa k post-sovietskemu Rusku postavil tak ako kedysi k Nemecku po prvej svetovej vojne, bola politická chyba, ktorej dôsledky práve žneme. Rusi si po období jeľcinovského chaosu zvolili nového silného cára – Vladimíra Putina – a v ťažkých časoch mu prejavili maximálnu politickú podporu. Získal tak možnosť skonsolidovať politické, mocenské a ekonomické pomery v krajine a tým stabilizovať ruský štát, čo samo o sebe nie je na škodu ani Slovensku, ani EÚ či celému svetu. Keď si totiž ako alternatívu k skonsolidovanému Rusku predstavím desiatky malých štátov spravovaných podobnými ľuďmi, ako sú tí, ktorí spravujú post-sovietske štáty v Strednej Ázii, tak si určite radšej vyberiem jednotné a skonsolidované Rusko. Ak by týmto novovzniknutým štátom po rozpade Sovietskeho zväzu pripadli aj jeho niekdajšie zbraňové arzenály či dokonca aj jadrové zbrane, tak by celý svet o problémy rozhodne nemal núdzu. S vysokou pravdepodobnosťou by sme boli svedkami neustálych zápasov o moc (ako aj o územie a zdroje) medzi novovzniknutými štátmi. Dochádzalo by k rôznym lokálnym vojnám a súčasne by sa dôsledky chaosu a nestability v tomto priestore exportovali v podobe organizovaného zločinu, migrácie a politického napätia aj k nám. Inak, presne toto sme si spôsobili naším aktívnym vojenským prispením k politickému a ekonomickému rozvratu Líbye, Sýrie, Iraku, Afganistanu a mnohých ďalších.

Ale aby som sa vrátil späť k možnosti ruskej intervencie na Ukrajine. O tom, či Kremeľ skutočne plánuje vojenské obsadenie Ukrajiny, by nám najlepšie mohli vypovedať odpovede na otázku, čo by tým Rusi získali? Osobne to vidím tak, že možnosti sú nasledovné:

  1. úplnú politickú a ekonomickú izoláciu od tzv. západných krajín;
  1. definitívne zamietnutie sprevádzkovania plynovodu Nord Streem 2;
  1. znepriatelenie si Ukrajincov v rozsahu, ktorý by v mnohom pripomínal znepriatelenie si občanov Československa po jeho obsadení Sovietskym zväzom v roku 1968 (nenávistné protiruské nálady sú medzi Ukrajincami bežné najmä medzi uctievačmi Banderu – čiže v neonacistickej okrajovej sfére Pravého sektoru, nie sú však bežnou súčasťou medziľudských vzťahov medzi Ukrajincami a Rusmi);
  1. obrovské finančné zaťaženie vojnovými výdavkami bez akýchkoľvek ekonomických benefitov;
  1. značné zvýšenie ekonomicko-politickej závislosti od Číny;
  1. a v neposlednom rade ako dôsledok vyššie uvedených skutočností aj významné zhoršenie príjmov do štátneho rozpočtu a z toho plynúcich dôsledkov – čiže predpokladateľný pokles podpory pre prezidenta RF i pre politické strany podporujúce jeho politiku a spomalenie až zastavenie modernizácie ruskej armády.

Z uvedeného mi vychádza, že akákoľvek priama vojenská angažovanosť Ruskej federácie vo vojne s Ukrajinou by Rusku priniesla obrovské množstvo problémov a sotva vôbec dáke pozitíva. Dokonca aj samotné úplné zabránenie vojenskej spolupráci Ukrajiny s členskými krajinami NATO by sa v prípade reálnej okupácie Ukrajiny ruskou armádou stalo prehrou, nakoľko z armádneho pohľadu by Rusko prišlo o nárazníkový koridor medzi svojím územím a členskými krajinami NATO.

Predpokladať za týchto okolností, že ruské politické vedenie skutočne zvažuje inváziu na Ukrajinu mi pripadá nelogické a úplne kontraproduktívne. Osobne považujem dislokáciu značných síl ruskej armády poblíž ukrajinských hraníc iba za snahu dať jasne najavo, že ak by sa náhodou komik Zelenskyj v roli prezidenta Ukrajiny rozhodol s americkou podporou dobyť oblasti Luhansa a Donecka, bude musieť počítať s „dovolenkujúcimi dobrovoľníkmi“ ruskej armády (a v prípade veľkej ukrajinskej ofenzívy možno aj s neskrývanou účasťou ruskej armády), ktorí tieto separatistické – etnickými Rusmi obývané – oblasti vojensky podporia. Normálne uvažujúci človek by síce očakával, že ukrajinské politické vedenie by do takejto vojenskej avantúry nešlo, no za Porošenka sa ukázalo, že aj takéto pokusy sú možné. Pre Ukrajinu síce akákoľvek vojenská konfrontácia s Ruskom môže dopadnúť iba zle a ešte horšie, no tieto úvahy by boli na samostatný komentár a tak si ich pre teraz odpustím.

Záverom iba dodám, že dúfam, že geopolitické súperenie medzi západom (čiže USA a pridruženou EÚ) a východom (RF, Čína) ostane nanajvýš v rovine politickej propagandy a ekonomického poškodzovania a neprerastie do skutočnej vojny. Lebo netreba zabúdať na fakt, že tretiu svetovú nie je možné vyhrať a s vysokou pravdepodobnosťou ani len prežiť.

Eduard Šebo ml.

 

 


Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.