František Škvrnda: Irán – hlboká trauma USA

František Škvrnda 16
29.8.2018 11:24
Washington po prvý raz prejavil „záujem“ o Irán v auguste 1953. CIA sa zapojila do prevratu – zvrhnutia premiéra M. Mosaddeka, ktorý predtým znárodnil britskú ropnú spoločnosť. Začalo sa tým aj zasahovanie USA do regiónu Blízkeho východu, ktoré dodnes tvorí jeden z pilierov ich zahraničnej politiky.

Irán bol verným spojencom USA do roku 1978, kedy začali nepokoje, ktoré zvrhli šacha R. Pahlavího. Spojené štáty na to zareagovali prijatím sankcií, ktoré Washington menil a upravoval a využíval ich ako nástroj nátlaku, ktorý v niektorých prípadoch nadobudol až pomstychtivý charakter.

Noví vládcovia Iránu – šíitski duchovní – vyhlásili islamskú republiku a Spojené štáty označili za veľkého satana. V novembri 1979 obsadili revoluční študenti veľvyslanectvo USA v Teheráne. Od tých čias patrí Irán k štátom, s ktorým majú Spojené štáty napäté vzťahy, a ide aj o jednu z ich veľkých politických tráum, možno druhú najväčšiu po Kube.

Krach pokusu o oslobodenie rukojemníkov na veľvyslanectve v apríli 1980 (po ňom došlo k prerušeniu diplomatických stykov medzi obomi štátmi, ktoré sa dodnes neobnovili) prispel k neúspechu J. Cartera v prezidentských voľbách. Irangate (Iran-Contras), do ktorého bol zapojený aj Izrael, sa v druhej polovici osemdesiatych rokov stal najväčšou politickou aférou v USA a otriasol vládou R. Reagana.

V júli 1988 krížnik USA Vincennes zostrelil Airbus A-300 linky Iran Air 655 (v tom čase iránsko-iracká vojna blížila ku koncu). Všetkých 290 osôb na palube zahynulo. Ide o výnimočný precedens aj v podmienkach vojny, lebo v dejinách takýchto incidentov nemožno nájsť iný prípad, že nejaký štát tak ďaleko od vlastných hraníc zostrelil civilné lietadlo, ktoré sa nachádzalo vo svojom výsostnom priestore.

Irán už v osemdesiatych rokoch obviňovali z podpory medzinárodného terorizmu. Na druhej strane Západ podporoval určité kruhy v Iráne, medzi ktorými sú aj teroristi, čo sa v Teheráne neraz zdôrazňuje.

Irán obviňovali aj z úsilia získať jadrové zbrane, na čo poukazoval najmä Izrael (ten oficiálne odmieta priznať, že sám vlastní jadrové zbrane). Počas vlády B. Clintona Irán zaradili medzi „darebácke“ štáty. V roku 2003 ho prezident G. Bush ml. označil za štát, ktorý patrí k osi zla. V ostatných štyridsiatich rokoch v zahraničnej politike USA (s výnimkou Iraku) nie je iný štát, voči ktorému by sa vzniesli také ostré výhrady a podniklo toľko „odvetných“ opatrení.

K pokroku vo vzťahoch Iránu s medzinárodným spoločenstvom došlo po tom, ako s ČĽR, Francúzskom, Nemeckom, RF, USA a Veľkou Britániou uzavrel v júli 2015 vo Viedni komplexnú dohodu o jadrovom programe. Na jej základe boli zrušené sankcie OSN, EÚ i USA voči Iránu výmenou za to, že dlhodobo obmedzí svoj nukleárny program, ktorý bol podľa Západu zameraný na získanie jadrových zbraní.

Zdalo sa, že dohoda prispeje k stabilite v regióne (kde situáciu zhoršuje od roku 2011 doteraz trvajúca sýrska kríza, v ktorej sa angažujú Irán i USA). Izraelský premiér B. Netanjahu hneď po podpise označil dohodu za dejinnú chybu. Prekážala aj americkým jastrabom, najmä z kruhov republikánov. D. Trump od začiatku svojej kampane zastával k dohode kritické stanovisko.

Biely dom po nástupe nového prezidenta pokračoval v ekonomickom nátlaku na Teherán, ktorý G. Bush ml a čiastočne aj B. Obama uskutočňovali s cieľom zabrániť mu získať jadrové zbrane. Po podpísaní jadrovej dohody však táto politika už nemala zmysel. A tak aj napriek nesúhlasu (i varovaniu) ostatných signatárov dohody D. Trump podporovaný republikánmi a jastrabmi ohlásil v máji jednostranné vypovedanie zmluvy Washingtonom. Dňa 6. augusta USA obnovili sankcie voči Iránu, na ktoré má 5. novembra nadviazať ich druhá vlna.

Moskva a Peking postup Washingtonu odsúdili a zdôraznili, že dohoda je nevyhnutná nielen pre stabilitu v regióne, ale aj na celom svete. Za dodržiavanie dohody sa postavili aj Berlín, Londýn a Paríž i Brusel. V spoločnom vyhlásení šéfovia diplomacií Francúzska, Nemecka a Veľkej Británie a eurokomisárka pre zahraničné veci vyjadrili poľutovanie nad jednostranným krokom Washingtonu. EÚ od 7. augusta uplatňuje „blokovací predpis“, ktorý chráni európske firmy pred americkými sankciami proti Iránu.

Dá sa predpokladať, že EÚ v tomto prípade bude z ekonomických dôvodov voči USA postupovať tvrdšie, ako to poznáme z minulosti. Aj ďalšie štáty vyjadrili nevôľu nad týmto krokom a uvažujú o tom, ako naň reagovať, prípadne ho obísť. Jednoznačný súhlas so sankciami vyslovil len Izrael.

V prípade Iránu D. Trump našiel súzvuk so silami, ktoré ho nie vždy podporujú (a vyšiel v ústrety aj izraelskej loby). Pokračovanie iránskej traumy a iracionálne konanie voči Teheránu však ku koncu druhého decénia 21. storočia nemusí priniesť pre USA žiadne úspechy. Tušia to aj vo Washingtone, lebo okrem presviedčania spojencov, aby sa pridali k sankciám, sa prezident USA uchyľuje i k vyhrážkam. Adresuje ich nielen Teheránu, ale aj tým, ktorí s ním budú spolupracovať.

Zvyšovanie napätia na Blízkom východe, dané deformovaným pohľadom washingtonských jastrabov, veľmi pravdepodobne povedie k úpadku pozície USA v regióne i vo svete. Počet štátov, s ktorými má Washington komplikácie, narastá, ale jeho potenciál ani autorita dnes už nie sú také veľké, aby to dokázal využiť vo svoj prospech ako v minulosti.

(F. Škvrnda prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave)

 

 

 

Publikujeme na základě spolupráce se slovenským levicovým portálem noveslovo.sk

 

 

 

 

Kresba: Ľubomír Kotrha

 


Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.