František Škvrnda: Neformálny samit EÚ v Salzburgu

František Škvrnda 16
9.10.2018 13:28
Zasadnutia Európskej rady (ďalej len ER), ktorej členmi sú predseda ER, hlavy štátov alebo predsedovia vlád (dnes ešte) 28 členských štátov EÚ a predseda Európskej komisie (ďalej len EK), sa stali častou záležitosťou. Vlani a predvlani sa uskutočnili po šesťkrát. V tomto roku ich má byť päť, možno bude tiež šesť.

Okrem toho sa konajú aj stretnutia hláv štátov alebo predsedov vlád eurozóny – 19 štátov EÚ, ktorých menou je euro. Ich oficiálnym názvom je eurosamit. Prvý sa uskutočnil v októbri 2008 po vypuknutí finančnej krízy. Podľa zásad prijatých v roku 2013 sa majú konať aspoň dvakrát za rok, podľa možností po zasadnutí ER.

Za samity sa (politicky marketingovo?) označujú aj zasadnutia ER. Nepriťahujú však takú pozornosť ako samity najvyšších predstaviteľov ČĽR, RF či USA. Niekedy sa zdá, že mediálno-politická reakcia na ne, je vzhľadom na ich frekvenciu, značne formálna.

Náročné je aj „štatistické“ sledovanie početnosti stretnutí. Od roku 2004, keď sa Slovensko stalo členom EÚ, bolo vyše 80 úniových samitov (riadnych, mimoriadnych a neformálnych). Zložitá je však analýza ich obsahu, lebo na každom stretnutí sa prerokováva viacero bodov a o niektorých témach sa diskutuje opakovane. Na tlačových konferenciách a v dokumentoch sa často objavuje rôzne obmieňaná fráza: Dohodli sme sa, že sa dohodneme...

V Salzburgu sa zišiel 19.-20. septembra tohto roku už tretí samit EÚ (okrem toho sa 17. mája uskutočnil v Sofii aj samit EÚ – západný Balkán), ktorý mal neformálny charakter. Na programe boli témy vnútornej bezpečnosti, migrácie a brexitu. Ide o problémy, ktorým sa EÚ venuje už dlhší čas a pri ich riešení je zatiaľ malý pokrok. Hľadali sa cesty, čo urobiť, aby sa v týchto oblastiach postúpilo vpred. Diskusia sa označila za plodnú, ale kroky, o ktorých sa hovorilo, nie sú záväzné. Môžu sa však takými stať v záveroch riadneho samitu, ktorý je plánovaný na október.

Na aktivitách ER a najmä EK cítiť, že sa zvolebnieva – v poslednej dekáde mája 2019 (teda za osem mesiacov) sa majú uskutočniť voľby do Európskeho parlamentu. Po nich sa zvolí nový predseda ER i nová EK. Úvahy o možných volebných výsledkoch (ich odhady) podmieňuje najmä to, že v niektorých štátoch EÚ vo voľbách v tomto roku a vlani zvíťazili, resp. boli úspešné euroskeptické sily a niekde viac hlasov získali aj pravicoví radikáli. Prejaví sa tento trend aj vo voľbách do parlamentu EÚ?

V oblasti migrácie, ktorá je stále chúlostivým problémom, sa zhodlo, že hlavným cieľom je zastaviť nelegálnu migráciu do EÚ. Nepretláčala sa kontroverzná snaha o prerozdeľovanie migrantov, dôraz kládli na posilnenie ochrany vonkajších hraníc ako aj spoluprácu s tretími štátmi.

Spolupráca s tretími štátmi súvisí so širším bojom s medzinárodným organizovaným zločinom (proti prevádzačom a obchodníkom s ľuďmi) – mala by sa spojiť aj so širšou víziou partnerstva s nimi. Ráta sa spoluprácou s Egyptom, s ktorým sa už začal dialóg a má sa rozšíriť aj o ďalšie africké štáty. Pripravuje sa aj samit EÚ s Ligou arabských štátov.

Symptomatické je, že sa mlčí o Líbyi. Jej vodcu M. Kaddáfího zabili sily, ktoré sa dostali k moci, keď niektoré štáty NATO (medzi nimi aj EÚ) zneužili bezletovú zónu na podporu rebelov. Tí nakoniec rozvrátili prosperujúci a fungujúci štát na priestor, odkiaľ prúdia do EÚ nelegálni migranti. Možno pripomenúť, že M. Kaddáfí už pred viac ako desiatimi rokmi navrhoval EÚ spoluprácu v tejto oblasti a varoval ju pred ťažkosťami, ktoré nastanú.

Mimo záujmu zostala aj situácia v Sýrii. EÚ i jej členské štáty, hoci prezentujú záujem o politické riešenie krízy, sú v stále v závese za USA a odmietajú prekročiť akúsi pomyslenú červenú čiaru – pripustiť legitímnosť režimu B. al-Asáda. Iste je mu možné kdečo vytýkať, ale jeho odstránenie k žiadnemu zvratu nepovedie (je tu memento Líbye). Ak sa však prestane útočiť proti nemu, prispeje to k upokojeniu situácie i k možnému návratu utečencov. Azda by sa niektoré štáty EÚ – je ich však málo – mohli zapojiť aj do rekonštrukcie vojnou zničenej krajiny.

O EÚ sa často kvetnato hovorí ako o mierovom projekte. Ale to, čo niektoré jej štáty urobili v Líbyi a Sýrii, či už v snahe oživiť zašlú slávu svojej koloniálnej minulosti, alebo len sa zapáčiť USA (a s nimi spojeným silám vojensko-finančno-priemyselného komplexu) nie je v súlade s touto víziou, nech sa to zdôvodňuje čímkoľvek.

Z otázok vnútornej bezpečnosti zvýraznime len tie, ktoré sa spájali s nelegálnou migráciou. V súvislosti s ochranou vonkajších hraníc sa bude pokračovať v diskusiách o veľkosti a pôsobnosti súčasnej Európskej agentúry pre pohraničnú a pobrežnú stráž (Frontex), ale najmä o návrhu na posilnenie Európskej pohraničnej a pobrežnej stráže, ktorý predložila EK.

Asi najzložitejšia bola diskusia o brexite. Necháme bokom obsah tejto diskusie, ktorá je rozvláčna a protirečivá. Poukazuje na náročnosť rozhodnutia vystúpiť z EÚ a potom ho aj realizovať. Necháme na pokoji bruselskú administratívu a to čím prispieva do ťažkostí tohto procesu, ale stále sme svedkami rôznych špekulácií na strane Veľkej Británie. Podozrivé je to, že hlavní strojcovia kroku sa stiahli a Londýn usilovne hľadá cesty ako dosiahnuť ústupky EÚ.

Vznikajú viaceré otázky, ktoré súvisia s paradoxnosťou dnešného sveta. Prvá je, či za váhaním Londýna nevidieť vplyv Washingtonu (a ešte viac prepojených finančných kruhov na Wall Street a v City) a jeho (ich) záujem destabilizovať EÚ. Druhá súvisí s tým, prečo si chce takýto veľký štát zachovať mnoho z pozícií, ktoré sa v kampani za vystúpenie ostro kritizovali. Sú za tým len a len zištné dôvody, a tak doplníme aj otázku, či je EÚ výhodná viac pre veľké štáty, alebo prospieva aj malým.

No a nakoniec – to najpodstatnejšie –, čo treba na EÚ zmeniť, aby skutočne fungovala tak, ako si to jej tvorcovia s najlepším vedomím a svedomím predstavovali. K paradoxom dnešného sveta patrí, že mnoho problémov do EÚ vnáša politické, ekonomické i bezpečnostné zotrvávanie vo vleku USA. Pre Washington – a zrejme aj pre NATO – je EÚ ako partner potrebný, ale vyhovuje im, keď je slabší, závislejší, „bojazlivejší“. Ide im o to, aby v nej mali ekonomické, bezpečnostné i iné „zázemie“, ktorého význam sa však nedá vyčísliť v ukazovateľoch obchodnej výmeny ani vo výške vojenských výdavkov, s čím radi narábajú.

Svet sa mení a v Európe to po rozpade bipolarity veľmi cítiť. Je v nej veľa problémov starých (občas oživovaných) i nových (občas dramatizovaných). Doba je hektická, ale riešenie týchto problémov vyžaduje čas. Ak sa podľahne rafinovanému tlaku štvor- či päťročných volebných cyklov a politicko-marketingového „seriálu“ samitov, profitujú z toho len silní a bohatí. Tento trend je však žiaduce zmeniť. Namieste je možno aj úvaha, či je EÚ v dnešnej podobe schopná urobiť to a v tejto súvislosti sa zamyslieť aj nad diskusiou na neformálnom salzburskom samite. Rozmýšľal tam vôbec niekto takto?

František Škvrnda prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 33 – 34/2018 a novéslovo.sk

 

 

 

Publikujeme na základě spolupráce se slovenským levicovým portálem noveslovo.sk

 


Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.