O 20. zjazde KS Číny a postavení ČĽR vo svete (2)

komunisté čína ilustrace
19.11.2022 14:21
Platné Stanovy KSČ boli prijaté na jej 12. zjazde v septembri 1982. Odvtedy sa ich obsah na zjazdoch niekoľkokrát dopĺňal a menil.

Na začiatok Stanov je zaradený Program strany, ktorý má viac ako 16 strán (v anglickom preklade). Za ním nasleduje 11 kapitol, ktoré obsahujú celkom 55 bodov. Upravuje sa v nich členstvo, organizačná štruktúra, vedenie a predstavitelia, disciplína a jej orgány, vzťahy ku Komunistickej lige čínskej mládeže a symbolika (odznak a zástava strany).

Hlavné myšlienky Programu, v duchu ktorého bola pripravená aj Správa, budeme charakterizovať len stručne s dôrazom na idey KSČ o pôsobení v súčasnom štáte, spoločnosti a svete. Zhrnieme aj závery a hodnotenia, ktoré boli do Programu doplnené na základe Správy a rokovania zjazdu.

Program vychádza z toho, že KSČ je predvojom čínskej robotníckej triedy, čínskeho ľudu a čínskeho národa. Prvý odsek je zakončený vetou: „Najvyšším ideálom a konečným cieľom strany je realizácia komunizmu.“ Komunizmus je všeobecnou víziou usporiadania spoločnosti, a preto nebudeme analyzovať, do akej miery je čínska spoločnosť na ceste k nemu. Nielen medzi marxistami (ortodoxnými i „otvorenejšími“), ale aj mimo nich sa dnes vedú mnohé diskusie o tom, aký je „vlastne“ v Číne socializmus, do akej miery je KSČ „skutočne komunistická“ a iných podobných témach.

Zdôrazníme záver Programu, že vývoj a zdokonaľovanie socialistického systému je dlhý historický proces. Presadzovaním základných princípov marxizmu-leninizmu a nasledovaním cesty, vhodnej pre špecifické podmienky Číny, ktoré si zvolil čínsky ľud, čínska socialistická vec nakoniec zvíťazí. Konštatuje sa, že Čína je dnes v prvom štádiu socializmu a ešte dlho v ňom zostane. V dejinách KSČ sa síce vymedzuje už viacero historických míľnikov, ale aj v tomto prípade sa ukazuje, že sa „politicky neponáhľa“ (na rozdiel od frázy z čias Nikitu S. Chruščova, že už vtedajšia mladá generácia bude žiť v komunizme).

V súčasnosti sa v Programe za hlavné protirečenie v čínskej spoločnosti považuje protirečenie medzi neustále rastúcimi potrebami lepšieho života ľudí a nevyváženým rozvojom. Určitá miera triedneho boja bude v dôsledku domácich faktorov aj medzinárodných vplyvov ešte dlho existovať a za určitých okolností sa môže aj zvýrazniť, nie je to však už hlavné protirečenie.

Štyri základné princípy, ktoré tvoria základ pre budovanie štátu sú: držať sa socialistickej cesty, podporovať ľudovú demokratickú diktatúru, podporovať vedenie strany a podporovať marxizmus-leninizmus a myšlienky Maa. Uvádza sa aj potreba postaviť sa proti buržoáznej liberalizácii.

Prvoradú pozornosť venuje Program ekonomike. Zdôrazňuje sa podpora a zlepšovanie ekonomického systému, kde je verejné vlastníctvo hlavnou oporou a spoločne s ním sa rozvíjajú aj iné formy vlastníctva. Popri distribúcii podľa práce v ňom existujú aj ďalšie formy distribúcie a socialistické trhové hospodárstvo. Niektoré oblasti a ľudia sa podnecujú k tomu, aby sa stali majetnými a postupne realizovali cieľ spoločnej prosperity pre všetkých a na základe rozvoja výroby a sociálneho bohatstva uspokojovali rastúce potreby lepšieho života ľudí a podporovali ich rozvoj. Strana sa zaväzuje k filozofii rozvoja, zameraného na ľudí. Nemožno si nevšimnúť rozdiel medzi zdôrazňovaním rozvoja vo viacerých oblastiach (napr. aj regiónov, vidieka a pod.) a neoliberálnym zbožšťovaním stáleho rastu, ktorý je neudržateľný, ale pachtí sa za ním. Program predpokladá, že socialistická modernizácia, ktorá zahŕňa viacero úloh, sa ukončí v roku 2035 a do polovice tohto storočia sa z Číny stane moderný socialistický štát.

Okrem ekonomického rozvoja sa za dôležitú úlohu považuje v Programe aj rozvoj socialistickej demokracie a kultúrny rozvoj ľudí. Bude sa presadzovať holistický prístup k národnej bezpečnosti. V tomto komplexe sa má vytvoriť harmonická socialistická spoločnosť (vrátane harmónie medzi spoločnosťou a prírodou a v súvislosti s ňou sa poukazuje aj na socialistickú ekologickú civilizáciu), ktorá bude prosperujúca, silná, demokratická, kultúrne vyspelá a krásna.

V Programe sa nezvykle na súčasné pomery zvýrazňuje vlastenectvo (pojem, ktorý sa neoliberalizmu zrejme veľmi bridí). K jedným zo špecifických prvkov čínskeho politického systému patrí Jednotný vlastenecký front čínskeho národa (je prepojený s Čínskym ľudovým politickým poradným zhromaždením). Uvádza sa, že ide o organizáciu, ktorá zahŕňa všetky socialistické strany pracujúcich, všetkých, ktorí pracujú pre socialistickú vec, všetkých vlastencov, ktorí podporujú socializmus, všetkých vlastencov, ktorí podporujú znovuzjednotenie vlasti, a všetkých vlastencov, ktorí sa venujú omladzovaniu čínskeho národa. V tomto duchu sa zdôrazňuje význam posilňovania jednoty čínskeho ľudu, vrátane krajanov v osobitných administratívnych regiónoch Hongkong, Macao a na Taiwane, ako aj zámorských Číňanov. Poukazuje sa však i na to, že úlohou strany je zachovávať a rozvíjať aj socialistické vzťahy medzi etnickými skupinami, založené na rovnosti a solidarite.

Dôležitú súčasť Programu predstavuje oblasť medzinárodných vzťahov a zahraničnej politiky.

V záverečnej časti Program uvádza 6 základných požiadaviek na činnosť strany.

Charakteristiku Programu uzavrieme tým, že pri všetkej protirečivosti vývoja strany, na ktorý sa v texte viackrát poukazuje, sa zdôrazňuje kontinuita jej pôsobenia. Uvádza sa, že KSČ vo svojej činnosti používa marxizmus-leninizmus, myšlienky Mao Ce-tunga, teóriu Teng Siao-pchinga, teóriu troch reprezentácií a vedecký pohľad na rozvoj a myšlienky Si Ťin-pchinga o socializme s čínskymi charakteristikami v novej ére.

Stručne sa charakterizuje prínos Maa a Tenga k rozvoju marxizmu-leninizmu v spojení s čínskou revolúciou a výstavbou. Nezabúda sa však ani na „éry“ bývalých generálnych tajomníkov Ťiang Ce-mina (teória troch reprezentácií) a Chu Ťin-tchaa (vedecký pohľad na rozvoj), pod vedením ktorých strana rozvíjala teóriu výstavby socializmu v Číne. Myšlienky Si o socializme s čínskymi charakteristikami v novej ére sa označujú za marxizmus súčasnej Číny a 21. storočia, ktorý stelesňuje to najlepšie z čínskej kultúry a étosu tejto éry. Poukazuje sa na nové ciele, vytýčené pod jeho vedením. Ide o dva ciele storočníc (KSČ a ČĽR), čínsky sen a omladenie čínskeho národa.

Mediálno-politicky nie je problémo značiť túto charakteristiku prezidenta a generálneho tajomníka ÚV KSČ Si za špecifický kult jeho osobnosti. Zamyslime sa však nad tým, ako sa v médiách nadšene hodnotia „úspechy a vyznamenania“ prezidentky SR, ktoré sú neoliberálnym blahorečením za jej slepú „svätú“ podporu Západu, vedenému USA, bez ohľadu na to, čo to prináša obyvateľstvu tejto „krajiny“.

Zjazd na záver vyzval všetky stranícke organizácie a všetkých členov strany nasledovať pevnú líniu vedenia ústredného výboru strany na čele s generálnym tajomníkom a prezidentom Si a vysoko držať zástavu socializmu s čínskymi charakteristikami a naďalej presadzovať veľký duch zakladateľov strany.

Uviedlo sa, že do Programu sa zaradia najmä tieto nové závery a hodnotenia:

– myšlienky Si Ťin-pchinga o socializme s čínskymi charakteristikami v novej ére,

– vernosť strany v predchádzajúcom storočí jej pôvodným snahám a priekopníckemu poslaniu, pri ktorom zjednotila a viedla čínsky národ k napísaniu najveľkolepejšej kapitoly v jeho tisícročných dejinách,

– nepoľavovať v bojovom duchu a zvyšovať bojaschopnosť Číny,

– dosiahnutie prvého storočného cieľa – vybudovanie mierne (stredne) prosperujúcej spoločnosti a rozhodné postupovanie k naplneniu druhého storočného cieľa – zmene Číny na modernú socialistickú veľmoc,

– vybudovanie moderného socialistického štátu je veľká a ťažká záležitosť a ide o svetlú budúcnosť, ku ktorej treba prejsť dlhú cestu,

– v záujme premeny Číny na modernú socialistickú veľmoc sa prijal strategický plán v dvoch etapách a základná socialistická modernizácia sa uskutoční v rokoch 2020 – 2035,

– strana je najvyššou silou politického vedenia, ktorú treba naďalej upevňovať a podporovať.

Niektoré aktuálne otázky zahraničnej a bezpečnostnej politiky ČĽR a ich vnímanie na Západe

Zahraničná a bezpečnostná politika ČĽR spolu s demokraciou a stavom ľudských práv v nej patria medzi kľúčové oblasti jej kritiky. V oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa Číne v prvom rade vytýka, že nechce rešpektovať pravidlá medzinárodného poriadku, ktorý vytvoril Západ, vedený USA. Podľa Číny sa však vyznačujú dvojakým metrom. Okrem toho najmä USA obviňujú Čínu z narastajúcej agresívnosti, ktorú odôvodňujú rastom jej vojenských výdavkov, ako aj modernizáciou ozbrojených síl, o ktorej sa hovorilo aj na zjazde.

Pes je však zakopaný v tom, že Washington sa od vzniku ČĽR nechce vzdať podpory medzinárodnoprávne problematickej Čínskej republiky – Taiwanu. Roky mu dodáva haldy zbraní, pričom paradoxom medzinárodných vzťahov je, že s ním nemá diplomatické vzťahy, ale je ochotný brániť ho. Využíva ho aj na všemožné politické provokácie, ku ktorým sa v poslednom čase vo zvýšenej miere pridávajú aj submisívne režimy v štátoch EÚ. Zopakujeme, že rastúca vojenská sila Číny prekáža hegemónnym plánom USA aj v priestore Indo-tichomorského velenia (v rokoch 1947 až 2018 to bolo Tichooceánske velenie). Taiwan má okrem toho pri súperení USA s ČĽR aj veľký ekonomický význam, najmä v oblasti moderných technológií.

Je nosením dreva do lesa opakovať známy fakt, že nie čínske vojenské námorníctvo a vojaci sú pri pobreží USA alebo v štátoch v ich blízkosti, ale USA majú vojenské základne a veľké kontingenty vojsk v štátoch, susediacich s Čínou a blízko nej, ako aj množstvo vojenských námorných lodí v tomto priestore. No a vojenské výdavky USA v hodnote 801 miliárd dolárov v roku 2021 boli podľa Washingtonu a jeho submisívnych spojencov pre svet jedným z najväčších bezpečnostných dobrodení, ale čínske výdavky vo výške 293 miliárd dolárov sú vážnym ohrozením mieru po americky (Pax Americana). A kvôli „zlým, agresívnym“ Číňanom, mierumilovní demokratickí Američania, ktorým leží na srdci ich svetovláda, musia zbrojiť ešte viac.

V najnovšej Národnej bezpečnostnej stratégii USA z októbra tohto roku sa voči Číne vytvára trojaká stratégia, ktorá jej má zabrániť v porušovaní „medzinárodného poriadku“ à la USA, pričom Peking je ponižujúco poučovaný, čo smie a čo nesmie robiť. Pokrytecky vyznieva fráza tejto stratégie (na s. 25) o tom, že úspechy Číny, jej história a kultúra sú hlboko rešpektované. Akosi sa zabudlo dodať, že to platí len vtedy, ak Čína ide po ruke USA. O rizikách vojenskej hrozby zo strany Číny sa nehovorí nič, alebo len veľmi sprostredkovane, ale v pozadí je stále Taiwan.

Bezpečnostná situácia okolo Taiwanu, v ktorej sa striedajú obdobia rastu napätia s obdobiami jeho poklesu, sa znovu vyostrila v auguste 2022. Spôsobila to najmä provokatívna (napriek tomu, že USA v roku 1979 súhlasili s politikou jednej Číny), návšteva predsedníčky Snemovne reprezentantov Nancy Pelosiovej (*1940) z Demokratickej strany. V západných mediálno-politických kruhoch, najmä v USA, sa to od čias tejto udalosti len tak hemží dohadmi o dátume (najčastejšie to je podľa vševediacich spravodajských služieb USA rok 2027), keď kontinentálna Čína zaútočí na ostrovnú, čomu chcú zabrániť. Vyhlasujú, že keď to bude potrebné, urobia to aj vojenskou cestou. Uštipačne doplníme, že takmer komicky vyznel hlas ministerky zahraničných vecí, agresívnej Annaleny Baerbockovej, že Nemecko v prípade potreby príde vojensky na pomoc Taiwanu. Médiá boli plné dohadov, čo sa stane s lietadlom na palube s N. Pelosiovou, ale napriek rôznym vyhláseniam Číny sa nestalo nič.

V tejto situácii Si a niektorí iní vysokí predstavitelia čínskej moci hovoria tiež o tom, že štát sa pripravuje na vojnu. Čínske vedenie dospelo k záveru, že svoje záujmy musí presadzovať asertívnejšie a zameriavajú sa pri tom najmä na priestor v blízkosti svojho územia a priľahlých morí.

Každá vojenská aktivita prináša v súčasnej napätej bezpečnostnej situácii riziká. Ak však môžu USA vysielať „varovne“ do rôznych častí sveta lietadlové lode, ale aj kontingenty vojakov, Čína okolo Taiwanu robí len niečo podobné. Obavy USA z toho vyznievajú tradične dvojtvárne. Washington však v záujme zachovania jednoty mimoriadne polarizovanej spoločnosti potrebuje obviňovať Peking z vojnových úmyslov oveľa viac, ako je to naopak.

Okrem toho a vzhľadom na to, že súčasná generácia vodcov na čele so Si Ťin-pchingom si váži poučenia z čínskych dejín, treba počítať s tým, že sa bude držať aj známych záverov stratéga, majstra Sun-c´ho. A v ich svetle (aj s prídavkom kvetnatej reči) treba vidieť aj aktuálnu mediálnu rétoriku čínskeho vedenia. Na vojnu sa treba pripravovať (a v čase informačnej spoločnosti o nej aj hovoriť), ale najlepšia vojna je taká, ku ktorej nedôjde a dôvod jej hrozby sa vyrieši bez jej uskutočnenia…

Kritika Číny sa podobá na otvorenie informačného frontu proti nej. Veľkým problémom však je, že západný neoliberalizmus sa politicky, sociálno-ekonomicky i kultúrne dostal do slepej uličky, potáca sa a svetu prináša čoraz viac ťažkostí. Pokrytecky útočí na Čínu, že hospodársku pomoc, ktorú poskytuje, využíva vo svoj prospech. Ale je niekde kút sveta, kde Západ nezištne pomohol niektorému štátu či regiónu len tak, aby z toho nič nezískal? Oslavovaný, ale prešpekulovaný Marshallov plán, kam išli peniaze USA, s ktorými nevedeli, čo robiť (boli ziskami z druhej svetovej vojny), pôsobí dodnes. Dlhodobo a sprostredkovane sa stal aj faktorom toho, že súčasná EÚ a jej členské štáty sa sebazničujúco odovzdávajú do rúk vyčerpaných, neschopných elít USA. Tie sa oprávnene boja, že bez využívania sveta stratia nielen moc, ale aj bohatstvo. Možno pripomenúť aj to, o čo všetko prišlo Slovensko pri privatizácii a liberalizácii po prevrate a ako to prispelo k dočasnému spomaleniu úpadku západnej ekonomiky, ale vzhľadom na charakter témy to nebudeme rozvíjať.

Veľa sa vytýka aj čínskemu komunistickému politickému systému, ale možno sa tým chce zabudnúť na to, že na Západe je rozsiahla, viacstranná politická kríza. Na jednej strane je spojená s poklesom záujmu o politiku (voľby) a na strane druhej vedie k rastu populizmu a radikalizmu, s ktorými západná moc bojuje aj s využitím „nedemokratických“ nástrojov, nachádzajúcich za ďaleko za hranicami liberalizmu.

Na Slovensku diskusia o Číne tiež nadobúda viac prvkov sinofóbneho charakteru. Pripomína nepodarenú karikatúru žltého nebezpečenstva, ktoré sa spomína v proroctvách Sibyly Kumany, knižne vydávaných v rôznych podobách. V spojitosti s tým akoby o „protičínskom zatmení“ rozumu (bezvedomí) na Slovensku poukážeme na výplody v novinách Sme v septembri 2021. V článkoch akademikov, ktoré boli zverejnené nedávno predtým v materiáloch China-CEE Institute (Inštitútu pre strednú a východnú Európu), videli riziko, že môže viesť k dodávaniu „cenných“ informácií (z otvorených zdrojov!) pre potreby analýzy čínskych spravodajských služieb. Nechýbali ani výzvy k tomu, že takúto činnosť by mala sledovať (špehovať) kontrarozviedka. Ak Čína poskytne niekomu peniaze, začína sa to už považovať za nebezpečné. Ak však prichádzajú pre mnohé organizácie peniaze z Taiwanu, to je v poriadku. Dodáme, že ani Taiwan túto pomoc nespája otvorene s nijakými politickými či ideologickými požiadavkami.

Strach má veľké oči, ale stálo by za „výskum“ zistiť, koľko takýchto „Čínobijcov“ nevedome, priamo či nepriamo, využíva vo svojej činnosti čínske technické produkty. Západných originálov je čoraz menej a navyše sú neustále drahšie. No čo už, lebo proti Číne, teda dnes už veľkej čínskej hrozbe, sa musí bojovať všetkým možným, lebo si to praje strýčko Sam. A nadšení aktivisti (možno občas aj za nejakú výhodu) nechýbajú…

Záverom o niektorých aspektoch pozície a pôsobenia Číny v súčasnom svete

Článok uzavrieme tým, na čo sme už viackrát poukázali: Tým, že sa zaoberáme Čínou, nechceme, aby tu u nás bol svet podľa čínskych hodnôt a zásad. Trápi nás však to, že model sveta modernej spoločnosti, vytvorenej v minulosti na Západe (prevažne v kontinentálnej Európe), sa rozpadá a neúčinkuje. Na jeho pôvodné hodnoty a zásady sa zabudlo a čím ďalej, tým viac sa to kamufluje novými, málo účinnými či úplne neúčinnými krokmi.

A Čínu, ktorá sa tiež mení, neraz aj protirečivo, si možno vážiť aj vďaka špecifickej kontinuite jej vývoja, ktorá sa pozerá nielen do budúcnosti, ale ohliada sa aj na minulosť a nešliape si po nej. A tak spomenieme tri špecifické momenty.

Po prvé , Čína sa doma i v zahraničí považuje za najdlhšie nepretržite existujúci štát (v rôznych územných podobách) na svete. Nikoho však nepoučuje, ako sa má správať. Už dávnejšie sa ekonomicky otvorila svetu a očakáva za to ústretové kroky. Samozrejme, veľký (silný) štát môže viac ako malý (slabý), ale tento princíp zosilnel a stal sa základom medzinárodnej politiky, ekonomiky i bezpečnosti od začiatkov kapitalizmu a európskej (západnej) kolonizácie sveta.

Po druhé , Číňania mnoho bojovali, ale najmä na svojom území i v oblastiach, ktoré s nimi susedia. Nikdy však neviedli dobyvačné, koloniálne vojny ďaleko od svojich hraníc tak, ako Západ. Ani dnes Čína vojensky priamo nikoho neohrozuje, i keď v jej blízkosti je viacero ohnísk bezpečnostného napätia. Od 90. rokov minulého storočia nikde vojensky nezasiahla a opakovane vyhlasuje, že nemá hegemónne ciele.

Po tretie , Čína, ako jeden z hospodársky najsilnejších štátov stredoveku, sa stala aj objektom surových koloniálnych chúťok západných mocností. Obdobie od prvej ópiovej vojny, vedenej Veľkou Britániou od roku 1839 až po porážku Japonska v roku 1945, sa v Číne označuje aj za storočie poníženia. Zaraďuje sa do neho viac ako 10 vojen, ozbrojených intervencií a donútenia k nespravodlivým zmluvám zo strany západných štátov a Japonska. Čína sa nad tým akoby povzniesla a pristúpila k už spomínanej ekonomickej otvorenosti, ako aj ochote spolupracovať so štátmi, ktoré uznávajú politiku jednej Číny. USA sa však nadradeného pohľadu na Čínu nevzdávajú. Označujú ju nielen za svojho najväčšieho ekonomického konkurenta, ale aj obviňujú z rôznych hospodárskych „nekalostí“, lebo sa boja prehry v súťažení s ňou. Kde môžu, tam sa stavajú proti nej a sťažujú jej ekonomické pôsobenie a pridávajú k tomu aj sankcie. Otvorene (niekedy až donucujúco) nabádajú na to aj svojich spojencov. Ale ČĽR sa vie ekonomicky postaviť voči USA účinnejšie ako niekedy Sovietsky zväz.

Celkom na záver mierne skepticky – udalosti posledných rokov ukazujú, že ani veľké analytické pracoviská už nedokážu dostatočne predvídať vývoj a riešenie vzniknutých problémov. Príkladom je pandémia, energetická kríza i udalosti na Ukrajine. V tomto smere síce dnes nemožno pochybovať o tom, že vývoj v Číne je pevne v rukách jej straníckeho vedenia, ale to, ako dokáže zareagovať na ekonomické a bezpečnostné problémy vo svete, treba vnímať opatrne, rezervovane.

Vidíme možnosti, ktoré sú mierne optimistické, ale ide o kolosálnu zrážku záujmov i vízií. Čína predkladá svetu nový prístup k riešeniu jeho problémov. Ten však časom (jeho trvanie nemožno odhadnúť) nevyhnutne povedie ku konci dominancie USA a ním vedeného Západu vo svete. A robia všetko preto, aby to nedopustili. Nič si tým nepomôžu, ale stále majú silu spôsobovať chaos vo svete, ktorý bráni riešeniu jeho akútnych, pálčivých problémov. 

Koniec

František Škvrnda

(noveslovo.eu)

 

 

František Škvrnda st.: O 20. zjazde Komunistickej strany Číny a postavení ČĽR vo svete (1. časť)

 

 


Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.