Gabriela Rothmayerová: Citlivo

Gabriela Rothmayerová
23.7.2019 10:33
Progresívne cítiaci novinári vyzvali súcitiť s ľuďmi, čo sa zamilúvajú do detí. Zvyčajne ich milujú vraj iba platonicky, skrátka, priťahujú ich. A väčšinová spoločnosť to má chápať, nie odsudzovať a dívať sa na nich s predsudkami. Strhla sa polemika, pokrokárska ľavica vytiahla všetky zbrane a rúbala zadubené kotrby.

Je uhorková sezóna. Ak pohryzie pes človeka, to nie je správa, správa je, ak pohryzie človek psa. Pokrokári chcú scitliviť spoločnosť a otvoriť tému: pedofil si svoju úchylku nevypestoval, narodil sa tak. V prípade kňazov to majú síce pokrokári jasné, ale inak? Prečo by nemali byť pedofili učiteľmi? Veď pedofil je ten, kto miluje deti. Prosto, ľudomil.

Nie ten, u ktorého sa „po dlhšiu dobu – najmenej 6 mesiacov – vyskytujú neobyčajné sexuálne vzrušujúce fantázie, sexuálne nutkavé potreby alebo spôsoby správania“. Voči deťom! Ktoré nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť súhlas s týmto konaním! Obhajkyne a obhajcovia pedofilov poukázali na to, že aj heterosexuáli môžu mať zvrhlé predstavy, a ak sa dokážu ovládať, tak sa nič nedeje. Rovnako ako pedofili. „Ak sa niekto vie ovládať bez problémov, tak potom nemá diagnózu a niet čo riešiť. Ak niekto dokáže svoje pudy ovládať tak, že s tým nemá problém… tak je pravdepodobne zdravý,“ napísala psychoterapeutka, ktorá sa tridsať rokov venuje nešťastníkom s touto chorobou.

„Centristi“ a „konzervatívci“ zostali podozrivo ticho, ozvali sa len politici z koalície. Poznanie, ako sa k hodnotovým sporom stavia „alternatíva“, je hodnotou sui generis. Vďaka za ňu. Kedysi dávno som mala možnosť diskutovať s vtedajším premiérom, robustným Vladimírom Mečiarom. Ešte sa mu na tlačovkách tlieskalo a ešte bol uctievaným komunistobijcom. Priamočiaro vysvetľoval, ako sa vytvorí na Slovensku pravica, ľavica a stred: vy (SDĽ) sa posuniete doľava, KDH doprava a HZDS sa rozkročí v strede. Hodnotovo to celkom sedelo, len prax pokrivkávala. Dnes tá „autentická“ ľavica hrdinsky vybíja zuby väčšine – a potom sa čuduje…

Pred desiatimi rokmi som išla objednať veniec pre Ivana Petrovického. Motala som sa okolo jedného pohrebníctva a taký chlapec v špicatých topánkach, s úzkou kravatou a v obleku maturitného strihu sa na mňa usmial. Pochopila som, že hľadá to, čo ja, a ešte mi ho aj zostalo ľúto. Tak som sa aj ja usmiala. Povzbudilo ho to, lebo sa opýtal. „Neviete, kde je Pieta?“ Našli sme ju spolu a cestou hovorím, že idem dať uviazať kvety priateľovi a že on asi tiež niekomu. „Nie, ja si tam idem hľadať robotu.“ Lebo že skončil školu, všeličo skúšal, všetko len dočasne, a rád by sa aj oženil. Isté je, že ľudia budú umierať. A príbuzní budú potrebovať, aby ich nebožtíka niekto umyl, obliekol a pripravil na poslednú cestu. Tak by rád dostal taký flek.

Došli sme v družnom rozhovore do Piety, ja som si objednala veniec, a keď došiel na rad môjho náhodného známeho, prihovorila som sa za neho. A on mi na odplatu povedal: „Ďakujem vám, keď ma budete potrebovať, prídem.“ Tak dúfam, že ho vzali. Súcit víťazí.

(Text vyšiel na Pravda.sk 18. 7. 2018)

 

 

Publikujeme na základě spolupráce se slovenským levicovým portálem noveslovo.sk

 


Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.