Jozef Beňa: Bolo Povstanie porazené? Kedy? Ako sa skončilo?

snp
7.9.2021 09:55
(Ako mnohodetný otec opravoval históriu SNP)

 

1.

Približne pred dvomi rokmi Múzeum SNP v Banskej Bystrici publikovalo výsledky sociologického prieskumu, ktoré si objednalo, resp. organizovalo. Možno povedať, že to bolo ušľachtilé podujatie pomocného vedeckého rangu. Prieskum sa uskutočnil na vzorke mládeže vo veku 10 – 20 rokov, nezávisle od stupňa vzdelania. Bádatelia zisťovali aktuálne vedomosti týchto juniorov o Povstaní, a to aj takého klasického školského dejepisného typu o tom, kedy sa SNP začalo, ako pokračovalo a dokonca bádatelia sociológovia zisťovali, aj kedy a ako sa skončilo. To už boli nároky nie iba na pamäť, ale doslova na kreativitu v škole získaných, no danou životnou skúsenosťou nevytvorených poznatkov. Ale prečo nie – tvorivosť, nie memorovanie má byť hlavným v živote. Položenie aj takejto otázky – kedy a ako sa skončila – vyplýva z logiky každej historickej udalosti. Ak sa v určitom čase Povstanie začalo, v určitom dni vypuklo, muselo sa aj niekedy skončiť, musela byť ukončená aj doba, dni jeho trvania, muselo dôjsť k jeho silentiu (nič netrvá večne). Ale práve s odpoveďami na túto otázku mali mládežníci ťažkosti. Nevedeli na ňu zodpovedať.

Vie sa vcelku bezpečne a s istotou, kedy sa SNP začalo, kedy vypuklo. Veď je to štátny sviatok, deň pracovného voľna. Ale ako sa skončilo, to sa už v škole neučilo. Nie je to ani v učebniciach dejepisu. V učebniciach? Skôr v tenkých zošitoch s farebnými obrázkami, so skromným počtom strán, aby sa väčším rozsahom neznásilňovala neprebudená pamäť školáka aj študenta. Autori sa nádejajú, že inšpirujú ich kreativitu, invenciu až impresionizmus. Vedeli to autori tohto výskumu? V tom prípade odštartovali a rozvinuli akúsi novú historickú školu o SNP! Doteraz temer všetci veľkí i menší historici o SNP napísali s hodnotiacim záverom, že SNP sa neskončilo tým, že vojaci a partizáni opustili Banskú Bystricu (27. októbra 1944) a ustúpili smerom na Staré Hory a Donovaly! Tam ustúpili aj obaja velitelia, generáli Ján Golian a Rudolf Viest. Na Donovaloch vydal generál R. Viest aj posledný rozkaz: „Veliteľstvo československej armády oznamuje, že boj za slobodu Slovenska a Československej republiky sa vedie ďalej a bude pokračovať až do víťazného konca. Pravidelné situačné správy nebudú viac vysielané.“ Rozkaz s týmito slovami odznel v Slobodnom slovenskom vysielači. Takže najvyšší veliteľ vydal rozkaz pokračovať v boji až do víťazného konca! Nevzdal sa, nevyhlásil kapituláciu. Možno autori tejto historickej školy z Múzea SNP o porážke Povstania rozlišujú – že boj za slobodu Slovenska a Československej republiky je niečo iné ako SNP, že to nebolo Povstanie (že by to bolo podľa nich v tomto zmysle – porazené ?) Alebo za dôkaz porážky SNP považujú skutočnosť, že Dr. Jozef Tiso na námestí v Banskej Bystrici 30. 8. 1944 vyznamenával nemeckých nacistických vojakov za to, že „hrdinsky potlačili“ Povstanie? Alebo za rozhodujúcu skutočnosť títo experti na Povstanie považovali slúženie slávnostnej bohoslužby v biskupskom kostole v B. Bystrici aj so slávnostnou vďakou Najvyššiemu za víťazstvo, teda s „Te Deum“. Hlavných bohoslužieb sa zúčastnil nemecký veliteľ SS, Obergruppenführer a generál polície Höfle (posvätnosť a oslavu tejto chvíle kultivoval hrou na organe). Treba ešte hodnovernejší dôkaz, že SNP utŕžilo debakel, presnejšie že vojensky povedané, to bola tzv. debelácia? To v Bystrici dovtedy ani neskôr dodnes nezažili.

Prístupy a metodológia, hodnotové vybavenie historikov môže byť rozmanité, teda pluralistické. Múzeum SNP aj jeho generálny riaditeľ majú vo verejnosti aj medzi historikmi dobré meno. Zaslúžili si ho. Ale nemôžu sa čudovať, a ani nemôžu byť prekvapení, že práve tieto tézy, skôr navádzacie a kapciózne otázky v sociologickom prieskume – boli podrobené kritike verejnosti. Otázkou je, či vyššie spomenuté skutočnosti stačia na záver – že SNP bolo práve vtedy potlačené, teda porazené, že to bol jeho pád, a po druhé a na záver, že touto udalosťou a týmto dátumom sa SNP skončilo (da capo al fine, ako sa píše v hudobnej osnove).

Z otázok pre výskum vedomostí mládeže sa akousi myšlienkovou transformáciou pracovníkov múzea stali akoby tézy, ktoré poslúžili aj na zmeny v muzeálnej expozícii. A akoby po tretie (po sociologickom prieskume, po zmenách expozície) svoje stanovisko publikoval S. Mičev opätovne na stránke denníka Pravdy v tomto znení: „Porážka Povstania je historický fakt, ktorý nijako neznižuje jeho význam, nie je potrebné ho mytologizovať a vytvárať neudržateľné legendy“ (Žurnál, príloha denníka Pravda 28. 8. 2021: SNP a boj o charakter štátu). Podľa tohto vyjadrenia, typu nového exaktného poznatku Múzea SNP – všeobecne uznávané hodnotenie, že SNP nebolo porazené, ale bolo zatlačené do hôr a boj sa zmenil z vojny na súvislom oslobodenom území, na boj v horách,na partizánsky spôsob boja, je vraj podľa nich „ mytologizáciou, resp. heroizáciou Povstania“. Je to tak ? Autori neuviedli žiadne skutočnosti, žiadne vojenské udalosti, ktorými by dokázali toto svoje, asi podľa nich nie mytologizujúce ani nie démonizujúce, degradujúce hodnotiace tvrdenie. Možno čerpali z českého a nemeckého znenia tohto hesla uvedeného v slobodnej encyklopédii (wikipédii). Obe znenia z wikipédie už podľa svojho pôvodu sa neuznávajú za relevantné pramene ani na vysokoškolských učilištiach, ktoré vyznamenali našich ústavných činiteľov svojimi skromnými akademickými titulmi.

2.

Už na konferencii historikov v roku 1964 sa rozvinula polemika o týchto otázkach. Približne od roku 1963 sa začala a prebiehala veľká rehabilitácia SNP, ktorého priebeh a hodnotenie bolo devastované a poškodené v päťdesiatych rokoch dogmami a uplatňovaním tzv. prokurátorskej historiografie. Publikovali sa nové veľké historické monografie, čerpajúce z autentických dokumentov (Dejinná križovatka, Vojaci v SNP, ďalej veľký zborník prameňov „SNP. Dokumenty“. (Vilém Prečan). S časťou historikov, ktorí prezentovali názor, že Povstanie bolo porazené, polemizoval na tejto konferencii Dr. G. Husák (krátko predtým rehabilitovaný). Argumentoval, že SNP nebolo porazené ( súhlasil s tým, že vojaci a partizáni boli porazení vo viacerých bitkách), ale Povstanie nebolo porazené. Nebolo porazené ani vojensky a nebolo porazené ani politicky. A tieto hodnotiace slová sú nosnými a trvalými.

Mimoriadne prekvapivé bolo vystúpenie predsedu NR SR Borisa Kollára na oslavách 77. výročia SNP v Banskej Bystrici. Povedal okrem iného, že dlhoročný spor sa vedie o tom, či bolo Slovenské národné povstanie porazené. ... (pokračoval...) Ani politické, ani vojenské vedenie SNP žiadnu kapituláciu nepodpísalo. Do hôr ustúpila časť povstaleckej armády, bojovali tu partizáni. V ilegalite pôsobili aj politické zložky, ktoré na území Slovenska oslobodenom Červenou armádou okamžite začali pracovať v intenciách povstaleckej SNR. Povstanie preto nebolo porazené ani politicky, ani vojensky, keďže po oslobodení Slovenska sa začali plniť jeho ciele – zabezpečenie rovnoprávnosti slovenského národa v obnovenom Česko-Slovensku.

Vystúpenie predsedu NR SR B. Kolára z roku 2021 tvorí obsahove určité premostenie so stanoviskom Dr. G. Husáka z roku 1964. Možno vysloviť radosť z toho, aké podklady pre oslavy 77. výročia SNP pripravili predsedovi NR SR (mnohodetnému a pritom starostlivému otcovi) jeho konzultanti a určité početné (ako inak) asistentky (v monarchii by predsedovi NR SR priznali titul – „rozmnožiteľ národa“). Stanovisko Dr. Gustáva Husáka je poznaním prežitým osobnou účasťou a tiež pretrpeným v rokoch jeho krutej perzekúcie. Smutné a priam poburujúce je, že osobnosť Dr. G. Husáka akoby sa zatajovala pri oslavách Povstania, bola prohibovaná či zakázaná! Súčasný režim, vládne garnitúry a tzv. politické elity ho dali na čiernu listinu. Dokonca ani v expozíciách múzeí nie je možné uvádzať jeho meno, nieto jeho prínos pre slovenskú národnú históriu. Považujú ho zodpovedného za to, že Povstanie bolo zatlačené do hôr? Jednoducho nie je tu sloboda historického bádania a najmä sloboda prezentovania jeho výsledkov, bez ohľadu na súčasný režim a momentálnych papalášov. A múzejníci vedia, že by ich nielen začlenili pod ministerstvo obrany, ale prišli by aj o svoje pracovné miesta.

3.

Po spomenutí otázok – hodnotenia SNP, konkrétne tvrdení a názorov o jeho potlačení, o jeho porážke a odmietnutí takýchto súdov ako nepravdivých, treba ešte uviesť ďalšiu súvislosť. Časovú dátumovú blízkosť medzidňom začatia SNP (29. 8.) a dňom prijatia Ústavy Slovenskej republiky (1. 9.). Nie je to len blízkosť dátumov. Je to blízkosť významová. Bolo to totiž práve 1. septembra 1944, keď sa v Banskej Bystrici zišli pôvodní členovia SNR (z čias od Vianočnej dohody a po nej) a kooptáciou rozšírili svoj počet na päťdesiat členov. V tento deň prijali Deklaráciu SNR a svoje prvé nariadenie (tak sa volali zákony SNR). Prvé nariadenie SNR č. 1/1944 Zb. nar. SNR má totiž excelentne ústavný význam. Podľa neho SNR vykonáva celú zákonodarnú a výkonnú moc na Slovensku. Aký politický a štátoprávny význam malo toto ustanovenie? Vo vývoji po roku 1945 sa vykladalo tromi spôsobmi: a) pročeskoslovenským, b) protištátne slovenským a c) spôsobom, podľa ktorého vystupovala ako najvyšší orgán slovenskej národnej štátnosti.

Prvá „pročeskoslovenská“ interpretácia sa menila, vyvíjala a prispôsobovala meniacej sa podobe režimistického výkladu SNP. V rokoch päťdesiatych sa vykladala ako priame vyhlásenie obnovenia ČSR (s údajným dôkazom, spočívajúcim v tom, že na povstaleckom území viali československé zástavy, že sa spievala a znela hymna ČSR). V šesťdesiatych rokoch sa písalo, že to bolo priame vytvorenie novej ČSR, novej z hľadiska spoločensko-ekonomického systému, podstaty štátnej moci, a to už ľudovodemokratickej. V sedemdesiatych rokoch (teda už po federalizácii) výklad znel, že išlo o obnovenie ČSR a začatia jej budovania na nových základoch s požiadavkami federatívneho usporiadania.

Druhý typ výkladu o zákonodarnej činnosti SNR a celého SNP (proslovákštátovský) považoval toto ustanovenie v prvom nariadení SNR za demontáž vlastnej slovenskej štátnosti. Mal rezonanciu pochádzajúcu z kruhov slovenskej ľudáckej emigrácie po jej návrate už do samostatnej Slovenskej republiky, konkrétne z pera historika F. Vnuka (po roku 1993). Široko je aj rozšírená myšlienka významného slovenského spisovateľa J. Cígera Hronského o historickej bezprecedentnosti, bezpríkladnosti takého javu, podľa ktorého by vraj slovenský národ roku 1944 povstal proti svojmu štátu; myšlienka o objektívnej i subjektívnej nemožnosti takéhoto konania vôbec; myšlienka o tom, že iba excelentne hlúpy národ by zboril svoj štát, vrhol ho napospas inému, cudziemu. Excelentne hlúpy preto, že takýto čin iný národ na svete, malý či veľký, pred ním nevykonal a po ňom nikto nevykoná. Legislatívna činnosť SNR a samotné Povstanie sa pokladali a pokladajú v týchto kruhoch za čin, ktorý nemal a nemá obdobu medzi civilizovanými národmi.

Profesor rímskeho práva a dejín štátu a práva Karol Rebro, účastník SNP a vedúci činiteľ právneho odboru Povereníctva vnútra SNR z roku 1944 pri tridsiatom výročí SNR, t. j. v roku 1974, napísal so znalosťou veci hodnotiace slová graduovaného právnika a spolutvorcu týchto udalostí: „Slovenská národná rada, keď prevzala všetku štátnu moc na Slovensku ako predstaviteľka slovenského národa a jeho suverenity, vystupovala vlastne ako najvyšší orgán slovenskej národnej štátnosti“. V Povstaní SNR nepovstala proti slovenskej národnej štátnosti, ale proti totalitnému, rasistickému a vazalskému režimu slovenského štátu. Povstali za skutočnú slovenskú národnú štátnosť, antifašistickú a demokratickú.

Čo je tu dôležité: dátum 1.september má dvojnásobný význam a historickú relevanciu. V roku 1944 Slovenská národná rada prebrala a začala vykonávať všetku zákonodarnú činnosť na Slovensku. A v roku 1992 prijatím Ústavy Slovenskej republiky SNR – otvorila právnu cestu k vzniku suverénneho štátu. Slovenské národné povstanie je určite najvýznamnejšou udalosťou v slovenských novodobých dejinách. Najvýznamnejšou udalosťou je aj v zmysle ústavnoprávnom: v roku 1944 sa vytvárala slovenská národná a protifašistická štátnosť a táto štátnosť pretrvala v peripetiách (najmä 1948 – 1968), konštituovala sa z nej slovenská národná socialistická štátnosť (1. 1. 1969), ktorá bola aj ústavnoprávnym východiskom prijatia Ústavy SR (1. 9. 1992) a v jej kontexte aj konštituovania suverénnej Slovenskej republiky.

Slovenské národné povstanie – v tomto politickom a ústavno-právnom zmysle – nebolo ani potlačené, ani porazené. Vytvorilo politické podmienky a predpoklady pre vznik Slovenskej republiky. A to nie je heroizácia, ani vytváranie legiend, ani mytologizácia SNP. Taká bola reálna história.

Jozef Beňa

 

 

Publikujeme na základě spolupráce se slovenským levicovým portálem noveslovo.sk

 


Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.