Roman Michelko: Hľadanie ľavicových alternatív

left logo
3.7.2018 10:41
Letmý pohľad na volebnú mapu v krajinách Európskej únie jasne signalizuje, že štandardná európska ľavica je v ťažkej kríze. Vo francúzskych prezidentských voľbách dostal oficiálny kandidát socialistov Benoît Hamon marginálnych šesť percent, v Nemecku zaznamenala Sociálnodemokratická strana Nemecka (SPD) volebný výsledok na úrovni sotva dvadsiatich percent, čo je jej najhorší výsledok v povojnovej histórii. Zúfalo je na tom aj ľavica v Poľsku, ktorá vďaka zle zvolenej stratégii vôbec nie je v parlamente. Do volieb išla v koalícii, čím sa jej zvýšilo kvórum na vstup do parlamentu, a keďže získala sotva šesť percent, ocitla sa pred jeho bránami. Grécky Pasok je dnes v podstate marginálnou stranou, keďže väčšinu ľavicových voličov mu prebrala radikálna Syriza. Veľmi podobné to je aj v Španielsku, kde tradiční socialisti prudko padajú na úkor radikálneho Podemosu. Nedávne voľby v Česku, ale aj v Taliansku jasne ukázali, že ide o jednoznačný trend a ak sa zásadne nezmení obsah ľavicovej politiky, tak sa čoskoro z euroľavice stane už len politický relikt zašlých čias bez akejkoľvek schopnosti vážnejšie ovplyvňovať reálnu politiku.

Inak povedané, štandardná euroľavica je na konci s dychom, stráca voličské zázemie a dôveryhodnosť u voličov. Prečo je to tak? Ak chceme pomenovať príčiny prudkej straty popularity štandardnej európskej ľavice, musíme sa vrátiť na koniec osemdesiatych rokov. Vtedy pádom východného bloku prestalo súperenie systémov. Keďže jeden systém bol porazený, akoby prestala existovať reálna alternatíva. Predpovede sovietológov či dobových politológov, že oba systémy budú postupne konvergovať a v horizonte päťdesiatich až sto rokov v podstate splynú, sa nevyplnili.

Naopak, v roku 1991 vyšla známa esej amerického politológa Francisa Fukuyamu Koniec dejín a posledný človek, ktorá ohlasovala koniec dejín s tým, že v súboji politických systémov definitívne vyhrala liberálna demokracia, čím sa politický vývoj zavŕšil. Ďalej sa už spoločnosť bude vyvíjať len v rámci systému západnej liberálnej demokracie.

V tom čase európska ľavica prijala túto tézu ako fakt. Súbežne s tým sa menila spoločnosť. Masové a organizované robotnícke hnutie v podstate prestalo existovať. Pomer ľudí v priemysle začal skokovo klesať predovšetkým na úkor služieb, a teda základná voličská báza sociálnych demokracií sa začala rozpúšťať.

Sociálne demokracie na to začali reagovať dvojako. Po tradičných lídroch Labour Party Neilovi Kinnockovi a Johnovi Smithovi prišiel na jej čelo Tony Blair a urobil priam kopernikovský obrat. Za pomoci svojho nového top ideológa Anthonyho Giddensa posunul stranu prudko do stredu politického spektra. Začal raziť teóriu tretej cesty, teda odstrihol Labour Party do vplyvu odborov a pokúsil sa oslovovať skôr vzdelanú mestskú strednú triedu. Veľmi podobnou cestou sa vybral aj nemecký kancelár Gerhard Schröder a treba konštatovať, že nejaký čas to naozaj fungovalo. Mimochodom, pamätníci si možno spomenú, že aj u nás začínal Smer s prívlastkom (tretia cesta), až oveľa neskôr sa vrátil k prívlastku sociálna demokracia.

Každopádne, štandardné sociálne demokracie sa stali integrálnou súčasťou systému. Nemienili ho nijako zásadne meniť, ale postupne menili svoju agendu z obhajoby práv námezdne pracujúcich na obhajobu práv menšín etnických, náboženských a sexuálnych. Výsledok na seba nenechal dlho čakať. Tradičným voličom ľavice sa to prestávalo páčiť. Tým, že euroľavica prevzala značnú časť agendy liberálov, odcudzila sa svojim tradičným voličom a začala ich masívne strácať. To sa postupne prejavilo vznikom a nárastom už spomenutých radikálnych ľavicových strán a hnutí. Voči Schrödrovej SPD sa v Nemecku vymedzila strana bývalého predsedu SPD Oscara Lafontaina Die Linke, zlyhanie štandardnej gréckej ľavice – strany Pasok sa prejavilo vznikom a nárastom Syrizy. Nárast Podemosu je odpoveďou na nepochopiteľnú politiku španielskych socialistov.

Ak má ľavica ako relevantný politický smer prežiť, musí sa vrátiť ku svojim koreňom. Politických tém a výziev má hneď niekoľko. Vo východnej Európe je najzásadnejšou politickou agendou ľavice obrovské a dlhodobo neobhájiteľné zaostávanie miezd za produktivitou práce. V čase, keď dosahujeme osemdesiat percent produktivity práce Nemecka, ale mzdová úroveň je sotva na tridsiatich percentách nemeckých miezd, je model dobiehania založený na vysoko kvalifikovanej, disciplinovanej a veľmi slabo platenej pracovnej sile, dlhodobo neudržateľný a je top dedičstvom politiky pravice. Tento model dobiehania sa vyčerpal a stagnuje. Náš región V4 sa dostal do pasce stredne príjmových štátov a ak chceme napredovať, musí sa naša politika zásadne zmeniť. A práve to je obrovská výzva pre ľavicu.

Ďalšou veľkou témou je znovu zavedenie progresívneho zdanenia, čím sa majú kompenzovať extrémne rozdiely v príjmoch vnútri spoločnosti. Téma sociálnej spravodlivosti musí byť znovu nastolená. Musí byť predsa normálne, že tie príjmové skupiny, ktoré dosahujú horný príjmový decil, by sa mali nielen absolútne, ale aj relatívne viac podieľať na nákladoch spoločnosti.

Ďalšou veľkou témou je zabránenie vývozu ziskov a daňové zvýhodnenie reinvestícii pred luxusnou spotrebou. Spojené úsilie ľavice by sa malo koncentrovať do snahy o zavedenie princípu, kde sa vytvorí alebo vyrobí daný produkt, tam sa aj zdaní. Tým by sa malo predísť vyvážaniu ziskov, čo je veľmi akútna záležitosť práve pre krajiny V4. V súčasnosti sa totiž začíname meniť na kolóniu, v ktorej sa produkt vytvorený na našom území vyváža, a ľudia, ktorí ho vytvorili, z neho profitujú len v minimálnej miere.

Ďalšou veľkou témou je podstatne výraznejšie zdanenie pasívnych príjmov, výrazný nárast majetkových daní a eliminácia rent. Ľavica by sa nemala báť ísť aj do sektorových daní všade tam, kde sa daný sektor správa monopolisticky či ako oligopol, prípadne v sektoroch, kde nefunguje tvrdá konkurencia, ale kde má podnikanie skôr charakter vyberania renty.

No a obrovská výzva dnešných dní je aj pred svetovým ľavicovým hnutím. V roku 2008, keď vznikla obrovská ekonomická depresia, vzniklo protestné hnutie Occupy Wall Street. Bolo veľmi dobré v tom, že poukázalo na nekalosti a úskalia systému, ktorý priam generoval hlboké ekonomické krízy. Toto hnutie rovnako ako španielsky Indignados však nemalo koncovku, nemalo jasné a realizovateľné riešenia.

Dnes sme v situácii, keď čakáme na ďalšiu krízu. Je jasné, že kvalitatívna zmena súčasného kasínového a rentierskeho kapitalizmu sa musí zrodiť v centre, nie na periférii či semiperiférii. Okno príležitostí na zmenu sa otvára každých pätnásť až dvadsať rokov. Dnes sme už desať rokov po vypuknutí najväčšej ekonomickej depresie v roku 2008 . Ľavicoví intelektuáli a radikálne ľavicoví politici majú tak päť až desať rokov na to, aby prišli s reálnou, presaditeľnou a fungujúcou alternatívou k súčasnému kapitalizmu.

Roman Michelko

 

Publikujeme na základě spolupráce se slovenským levicovým portálem noveslovo.sk

 


Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Komentáře

Jiří Volný st.

Autor nezmínil jeden důležitý fenomén a tím je migrace pracovních sil z chudších zemí do bohatších. Důsledkem je stagnace mezd a snižování úrovně platů mnohých skupin k nebo pod hranici slušného života. Příčinou úpadku levicových stran je ve velké míře také migrace, ta skutečná nebo pouhá její hrozba.

V českých reáliích se jedná také o mohutný rozmach pracovních agentur a agenturního zaměstnávání. S velice mírnou nadsázkou se jedná o novodobé otroctví, stačí se podívat do ubytoven těchto dělníků. Osobně si nemyslím, že by hrozil zánik KSČM a ČSSD. Kromě migrace nesmíme zapomínat na to, že jsme od roku 2012 v ekonomickém růstu a to je vždy obdobím poklesu levicových sympatií. Už teď začínají hnutí ANO a SPD, jehož jsem voličem, dělat chyby. Mám na mysli nominaci asociální ministryně Novákové, útok na šest svátků v supermarketech a dovoz pětadvaceti tisíc zahraničních dělníků z Ukrajiny.

klokan

 Jakým vlastně způsobem si chameleon Babiš namaže s tak zvanou levicí  v Čr svůj velkoburžoazní krajíc moci ? Bude mazat ČSSD podélně a KSČM příčně, či  tak učiní naopak ? Namazaný krajíc však pozře každopádně. Obyčejní ovčané pak dále budou papat radostně jeho těšínská jablíčka. Komu není rady tomu není ani pomoci. Vstupem do vlády s tímto oligarchou, jakož i aktivní podporou této zrůdnosti pak dne 11. 7. 2018, jinak celkem obyčejný den v kalendáři, zřejmě tyto politické strany, pro uspokojení mocichtivého ega jejich čelných, vlastně dost šílených představitelů, spáchají proklamativní harakiri. Strategický cíl vybudování spravedlivé socialistické společnosti, byl zcela zřejmě, přímo očividně, uchoslyšně, podřízen mocenským ambicím aktuálního šéfstva. Tak jak v roce 1951 byl schválen zákon o ochraně státních hranic, letos začne levice aktivně podporovat monopolně, globální velkokapitalismus. Těšit se na lepší zítřky mohou toliko absolutní naivové.