Tridsať rokov od surového zostrelenia iránskeho civilného lietadla krížnikom USA

František Škvrnda 16
5.7.2018 14:27
V rusofóbnej hystérii, ktorá je už vyše štyroch rokov živená s dodnes neukončeným vyšetrovaním zostrelenia Boeingu 777 malajzijských aerolínií MH 17, možno pripomenúť, že 3. júla 1988 krížnik USA Vincennes nad Hormuzským prielivom zostrelil Airbus A-300 linky Iran Air 655. Zahynulo pri tom 290 osôb – 274 cestujúcich a 16 členov posádky.

Okolnosti i spôsob zostrelenia lietadla boli v príkrom protiklade s medzinárodným právom a bez okolkov ich možno označiť za barbarské, lebo krížnik pritom porušil aj výsostné vody Iránu. V dejinách takýchto leteckých tragédií nemožno nájsť nijaký iný prípad, že by nejaký štát tak ďaleko od vlastných hraníc zostrelil civilné lietadlo, ktoré sa nachádzalo vo svojom výsostnom priestore.

Americké veľké lži

Washington po tragédii arogantne popieral svoju vinu a prichádzal s rôznymi vymyslenými verziami. Aj fakt, že krížnik sa nachádzal v iránskych výsostných vodách, bol v správe americkej vyšetrovacej komisie zatajený a až neskôr to uviedol investigatívny novinár.

V roku 1996, aby sa vyhli rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v Haagu, Spojené štáty označili zostrelenie lietadla za „omyl“, vyjadrili nad ním ľútosť a pozostalým obetí vyplatili kompenzácie. USA sa však nikdy neospravedlnili za tragédiu, ktorú spôsobili.

Prezident R. Reagan svojím hereckým (veľkohubým) štýlom tvrdil, že išlo o oprávnenú obrannú akciu. Viceprezident G. Bush st. neskôr vo svojej predvolebnej kampani v súvislosti s tragédiou vyhlásil, že nikdy sa v mene USA neospravedlní. Nezabudol však kritizovať Irán za to, že nechal Airbus vyletieť, keď tadiaľ plávali americké lode. A tak o postoji k tragédii možno hovoriť ako o jednom z typických prípadov veľkej americkej lži, ktorú západný hlavný mediálny prúd takmer vždy podporuje do „roztrhania svojho informačného tela“.

Smrť nevinných ľudí je vždy nesmierna tragédia, rana, ktorá by sa nemala jatriť. Dvojaký meter v prístupe k podobným tragédiám však vyžaduje, aby sa Washingtonu nastavilo aj po tridsiatich rokoch a v súvislosti s jeho aktuálnym konaním na Blízkom východe a v Afganistane mimoriadne kritické zrkadlo.

Obludná politika USA s cieľom ovládnuť svet bez ohľadu na následky sa robí už desaťročia. Oficiálne sa to vo Washingtone označuje za spravodlivý boj za demokraciu, ľudské práva a pod. a ak o tom pochybujete, tak dostanete rôzne hanlivé označenia. Za prvý krok tejto politiky možno považovať zvrhnutie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki v auguste 1945.

Zasahovanie USA do vnútorných záležitostí Iránu

Irán predstavuje pre USA po Kube asi druhú najväčšiu zahraničnopolitickú traumu 20. storočia, ktorá pretrváva dodnes. V roku 1951 došlo v Iráne k zoštátneniu ropného priemyslu, dovtedy kontrolovaného Britmi (Anglo-perzskou ropnou spoločnosťou, v roku 1954 premenovanou na British Petroleum). Čierne svedomie (či dlhá ruka?) Washingtonu v prípade Iránu siaha najmenej do roku 1953, keď bol v spoločnej operácii amerických a britských tajných služieb Ajax, zvrhnutý iránsky premiér M. Mosaddek, ktorý patril k strojcom „nezápadnej“ politiky, ale mal dobré vzťahy aj k ľavici, vrátane radikálnej strany Túde (pokračovateľke Iránskej komunistickej strany).

Washingtonské zasahovanie do vnútorných záležitostí Iránu možno považovať aj za jeden z medzníkov meniacich sa pomerov na Blízkom východe, kde britské impérium už začalo kolabovať a jeho úlohu prevzali Spojené štáty. Potom vyše 25 rokov v krajine s tisícročnými historickými tradíciami (do roku 1935 Perzia) bezohľadne bašovali.

Šach M. R. Páhlaví (vládcom bol od roku 1941) úzko politicky a ekonomicky spolupracoval s USA, ale udržiaval pomerne dobré vzťahy aj so socialistickými štátmi vrátane Československa. Šach navštívil Československo v máji 1967 a do Iránu recipročne vycestoval v novembri 1969 prezident ČSSR L. Svoboda. Ďalšia návšteva šacha v ČSSR bola v auguste 1977, keď jeden deň strávil aj na Slovensku. Ako zaujímavosť doplníme, že bol doctorom honoris causa najmenej na 21 univerzitách, o. i. aj na Karlovej univerzite v Prahe, kde titul dostal v roku 1977. Vo vnútornej politike však vládol s využívaním jednej z najkrutejších tajných služieb druhej polovice 20. storočia – SAVAK (za pomoci CIA sa sformovala v roku 1957 a rozpustená bola v revolúcii v roku 1979), za surového prenasledovania všetkého „nepriateľského“.

Prekvapujúca islamská revolúcia

V štáte, ktorý bol priam prešpikovaný nielen vlastnými agentmi, ale aj z cudzích spravodajských služieb (nielen USA a Veľkej Británie, no čiastočne aj ZSSR) vypukli na prekvapenie medzinárodného spoločenstva v januári 1978 veľké nepokoje, ktoré po roku viedli k pádu krutého režimu. Po surovom zásahu proti veľkej demonštrácii v Kume sa začali uskutočňovať mnohé protestné akcie, ktoré bezpečnostné sily bezohľadne potláčali. Nepomohlo ani vyhlásenie výnimočného stavu v septembri. Ku koncu roka sa rozšírili štrajky, ktoré paralyzovali ekonomiku.

V januári 1979 šach utiekol z krajiny a potom udalosti nabrali rýchly spád. Vo februári sa vrátil domov symbol odboja ajatolláh Chomejní. Po referende v marci bola 1. apríla 1979 vyhlásená prvá islamská republika na svete, v ktorej ústave je zakotvená najvyššia moc duchovenstva v štáte. Ako zaujímavosť doplníme, že Irán (podobne ako USA) nemá funkciu premiéra, ktorá sa zrušila v auguste 1989.

Islamská revolúcia mala aj širšie dopady – najmä regionálne – zmena medzinárodnopolitického postavenia šiítskeho Iránu spochybnila neformálne vodcovstvo Saudskej Arábie (jedného z najväčších spojencov USA na Blízkom východe) v islamskom svete. Sunnitské štáty v regióne sa začali obávať vývozu islamskej revolúcie šiítskeho zamerania.

Zásadne sa zmenil aj ďalší regionálny vzťah – medzi teokratickým Iránom a Izraelom – najväčším spojencom USA na Blízkom východe. Až do súčasnosti patrí tento vzťah v regióne k najnapätejším. Prejavuje sa v ňom aj značný tlak izraelskej loby vo Washingtone na uskutočňovanie protiiránskych krokov.

Zhoršenie vzťahov Teherán – Washington a iránske traumy USA

Globálny dopad revolúcie sa prejavil v dramatickom zhoršení vzťahov medzi Washingtonom a Teheránom, keď v Iráne označili USA za Veľkého satana – čo sa periodicky opakuje až do súčasnosti (ZSSR sa po revolúcii ušlo len pomenovanie Malého satana). Po obsadení veľvyslanectva USA v Teheráne v novembri 1979 a vzatí rukojemníkov boli prerušené diplomatické styky, ktoré dodnes nie sú obnovené. Za prepustenie rukojemníkov Iránci žiadali sebakritiku USA, vydanie šacha, ktorý bol v USA, do Iránu a záväzok Washingtonu nezasahovať do vnútornej politiky Iránu.

Pri pokuse o oslobodenie rukojemníkov v apríli 1980 došlo k fiasku akcie Eagle claw (Orlí pazúr), pri ktorej zahynulo 8 vojakov Spojených štátov. Ozbrojené sily USA stratili jedno transportné lietadlo a 6 vrtuľníkov. Podľa niektorých zdrojov krach tejto operácie výrazne prispel k tomu, že prezident J. Carter v nasledujúcich voľbách prehral.

Rukojemníci na veľvyslanectve boli oslobodení za alžírskeho sprostredkovania až po 444 dňoch – 20. januára 1981. Symbolicky boli prepustení minútu po začiatku inaugurácie nového prezidenta USA R. Reagana. Obsadenie veľvyslanectva i neúspech operácie na oslobodenie rukojemníkov sa v USA, dodnes najmä v kruhoch neokonzervatívcov a jastrabov považuje za veľkú traumu.

Iránskej traume sa nevyhol ani R. Reagan. Viaže sa k nemu aféra „Irán-Contras“ (známa aj ako „Irangate“). Jeho administratíva za sprostredkovania Izraela ilegálne predávala zbrane Teheránu v iránsko-irackej vojne, ktorá vypukla v septembri 1980. Irán bol však na zozname štátov podporujúcich terorizmus a USA vo vojne oficiálne podporovali Irak (o. i. mu dodali aj chemické zbrane, ktoré hľadali po invázii v roku 2003 a nič nenašli).

Cieľom tajnej akcie, podrobnosti ktorej sa dostali na verejnosť koncom roku 1986, bolo za zbrane získať pomoc Iránu pri prepustení zajatých občanov USA v Libanone. Zo získaných zdrojov sa napriek zákazu Kongresu financovali protivládni povstalci Contras v Nikarague (tí „na odplatu“ s vedomím CIA pašovali do USA kokaín).

Prezident R. Reagan zaujal pozíciu „politického“ mŕtveho chrobáka. Tvrdil, že o ničom nevie a volal po nezávislom vyšetrovaní. Medzinárodný súdny dvor neskôr konštatoval, že Spojené státy v Nikarague porušili medzinárodné právo, lebo zasahovali do vnútorných záležitostí iného štátu. R. Reagan mal šťastie, že vzťah médií hlavnému prúdu a ani „hlbinného štátu“ k nemu nebol taký kritický ako k D. Trumpovi a tak hoci podozrení bolo dosť, „nenašli sa“ patričné dôkazy. Aféru, ktorá hrozila jeho odvolaním, nakoniec prežil bez dramatických udalostí.

Do aféry bol hlboko namočený aj neskorší riaditeľ CIA R. Gates, ale ani pri ňom sa ani po dlhom vyšetrovaní (správa z neho sa zverejnila v januári 1994 a daňových poplatníkov USA stála najmenej 35 miliónov USD) „nenašli“ dostatočné dôkazy na jeho obžalobu. Nejasnosti boli aj okolo osoby viceprezidenta G. Busha st., ktorý však už ako prezident v decembri 1992 (pre istotu?) podpísal výnos o omilostení účastníkov škandálu.

„Irán-Contras“ boli najväčšou politickou aférou druhej polovice 80. rokov v USA, ale nikomu sa nič vážne nestalo. Zostala však významnou súčasťou iránskej traumy Spojených štátov a ukazuje, do čoho všetkého sú elity USA a ich odborníci ochotní ísť.

Vinníci zostrelenia zostali nepotrestaní

Nikoho z aktérov tragédie nemožno obviniť z úmyslu zostreliť Airbus A-300, ku ktorému došlo už na sklonku vojny – skončila sa 20. augusta 1988. Nebola to však ani nešťastná zhoda náhod, ale výsledok dlhodobo praktizovaného spôsobu bezohľadného konania ozbrojených síl USA (vrátane nerešpektovania noriem a klamstiev), ktorý v tomto prípade viedol k tragédii.

Airbus letel v 30 kilometrov širokom koridore pre civilnú dopravu, pričom išlo o nebezpečný priestor, lebo v Perzskom zálive oba bojujúce štáty útočili na tankery. Mal preto zapnutý aj tzv. odpovedač – zariadenie, ktoré automaticky reaguje na rádiový signál a hlási sa.

Krížnik sa však už predtým agresívne zaplietol do ozbrojeného incidentu s iránskymi rýchlymi člnmi. Posádka vrtuľníka, ktorý odštartoval z krížnika, hlásila, že na neho strieľali iránske člny. Prijalo sa rozhodnutie iránske člny prenasledovať a krížnik vplával do iránskych výsostných vôd a pri streľbe zasiahol dva iránske člny, ktoré sa potopili.

Posádka Vincennes vŕšila chybu na chybu. Odrazy na radare obsluha vyhodnotila ako blížiace sa iránske lietadlo F-14, napriek tomu, že Airbus reagoval na rádiové signály a letel nahor. Zo strachu (z odvety za paľbu na iránske člny?) z krížnika odpálili dve rakety.

Teherán zostrelenie lietadla označil nielen za nezákonný čin, ale aj za zámer. Neveril, že by si posádka lode mohla popliesť F-14 s civilným lietadlom, lebo Vincennes bol ako jeden z prvých krížnikov vybavený dodnes používaným systémom Aegis. Zdôrazňoval aj to, že k zostreleniu došlo v iránskom vzdušnom priestore, kde F-14 mohli lietať. Okrem toho dve ďalšie americké lode v oblasti (Sides a Montgomery) správne vyhodnotili, že v prípade Airbusu išlo o dopravné lietadlo, ktoré dáva signály.

Washington síce priznal, že lietadlo zostrelil, ale uvádzal viacero klamstiev, ktoré smerovali k obvineniu Iránu, ale pri vyšetrovaní sa vyvrátili – o rýchlosti lietadla, o smere jeho pohybu a pod. Viacerí svedkovia poukazovali však na to, že kapitán krížnika Vincennes W. Rodgers prejavoval pred zostrelením lietadla agresívne sklony a vyhľadával boj. Porušil dodržanie vzdialenosti, ktorá bola stanovená od iránskych lodí. Začal paľbu na rýchle člny, o ktorých tvrdil, že sa približujú ku krížniku, pričom to nebola pravda.

Nikto za tragédiu nebol volaný na zodpovednosť, ani sa oficiálne nepripustila vina krížnika a jeho posádky. Podľa správy vyšetrovacej komisie napriek mnohým nezrovnalostiam, na ktoré poukazovali viaceré zdroje, konal kapitán adekvátne vzhľadom na dostupné informácie. Neskôr síce americké velenie priznalo, že osoby na kapitánskom mostíku boli pod psychickým tlakom a zo strachu ignorovali informácie, ktoré nepotvrdzovali pocit, že čelia náletu.

Celá posádka dostala vyznamenania – stuhu za bojové nasadenie. Kapitána vyznamenali Radom záslužnej légie, ktoré patrí k jednému z najvyšších vojenských vyznamenaní USA. Operátor protivzdušného systému, ktorý na tragédii mal svoj podiel, obdržal v roku 1990 aj Záslužnú medailu námorníctva za službu v rokoch 1984 až 1988.

Len varovne doplníme, že tragédia je aj príkladom, že konanie vojakov USA v rôznych podmienkach kdekoľvek na svete môže byť nebezpečné – z dôvodov strachu, neistoty, ale aj obyčajného zlyhania a pod. A to, že Washington chce od celého sveta – možno s výnimkou Veľkej Británie a Izraela – úzkostlivé dodržiavanie práva a potrestanie aj najmenšej cudzej viny, vo vzťahu k „svojim“ to neuplatňuje, ale radšej hľadá krkolomné ospravedlnenia alebo rovno klame.

V prípade Airbusu A-300 Iran Air 665 vojaci USA spôsobili tragédiu, za ktorú vraj nemôžu niesť zodpovednosť, lebo „konali primerane informáciám, ktoré o situácii mali“. A koľko, priamo aj trestných činov na celom svete spáchali v 21. storočí vo svete vojaci Spojených štátov, no nemôžu byť braní na zodpovednosť, lebo nepodliehajú jurisdikcii ani Medzinárodného trestného tribunálu, ani štátov na území, ktorých sú rozmiestnení, či sa pohybujú? Hlavné je, že chránia pred hrozbami, ktoré často okrem nich a ich lokajov nevidí nikto iný.

Záverom, alebo kto môže vo vzťahu Washington – Teherán viac škodiť

Aktivity USA voči Iránu teda majú svoju špecifickú históriu i pestré podoby, ale rovnocennosť a rešpektovanie (nehovoriac už o medzinárodnopolitickej úcte) v nich nenájdeme. Treba povedať, že aj Irán, najmä od roku 1979 prechováva k USA podobné „city“. Ak vo vzťahoch Washingtonu a Teheránu budeme počítať aj s pôsobením ďalších hráčov svetovej politiky, zdá sa, že USA budú ťahať už len za kratší koniec. Problém je, či sa s tým uspokoja?

Položme si však nakoniec ešte dve otázky. Urobil Irán Spojeným štátom „historicky“ toľko zla ako USA jemu? Môže aktuálne najmä v súvislosti so snahou prezidenta D. Trumpa zrušiť jadrovú dohodu s Iránom, ale aj s vyhrážaním sa ďalšími krokmi proti nemu, Irán viac ohroziť USA, alebo je to naopak?

František Škvrnda

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

 

Publikujeme na základě spolupráce se slovenským levicovým portálem noveslovo.sk

 

 


Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.