Peter Juza: Padli Turci... aj do Strednej Ázie

turecko vliv
4.11.2020 15:26
Verím (skôr som presvedčený), že všetci čitatelia Slova si pamätajú zo stredoškolských liet, keď sa ešte vyučovalo, učilo, vzdelávalo a nesedelo za obrazovkou počítača, na báseň Sama Chalupku Turčín Poničan, ktorá vyšla v zbierke Spevy (1868).

Asi nie je potrebné pripomínať, že jej dej sa odohráva počas tureckých nájazdov, kedy Turci rabovali Poniky. Vo veršoch sa zdôrazňuje patriotizmus – dnes nevídaná kategória – a láska k vlasti.

Jej úvodné verše znejú nasledujúco:  Jajže, bože, strach veliký/padli Turci na Poniky/padli, padli o polnoci:/Jajže, bože, niet pomoci.[1]

Turecký pochod cez Náhorný Karabach

Veľká množina expertov na postsovietsku geopolitiku zastáva názor (s ktorým sa stotožňujem aj ja), že súčasná vojna (áno, vojna!) o nezávislosť Náhorného Karabachu na južnom Kaukaze je o. i. snaha Turecka o vstup do priestoru Kaspického mora (čo bola ostaných skoro, či viac ako 100 rokov pre Ankaru terra prohibity), bohatého na ropu a plyn a tiež ako štartovacia platforma k frontálnemu útoku (nemusí byť len silový) smerom na turkojazyčných (a náboženských) „bratov“ v Strednej Ázii.

No a potom ďalej (cez čínskych turkojazyčných Ujgurov) až niekde po Kazaň, ako sme o tom už na týchto stránkach uvažovali skôr: „... ešte by som pripomenul narastajúci vplyv Turecka s jeho víziou dobudovania turkického polmesiaca Istanbul – Kazaň, kde Kirgizsko do tejto mozaiky pekne zapadá. Nakoniec Azerbajdžan už majú...“[2]

Koncept Veľkého Turanu

V tomto smere je stratégia a taktika súčasného tureckého prezidenta, nielen aby prekryl hroziaci domáci kolaps, pomerne čitateľná – ide o panturecký koncept Veľkého Turanu.

Tento koncept môžeme zatiaľ dešifrovať ako akúsi (ne)voľnú konfederáciu turkických národov v Strednej Ázii (Kazachov, Kirgizov, Turkménov, Uzbekov a etc.), plus turkických národov v arabskom svete, Afrike... (nakoniec, vojenské základne Turecka v rôznom formáte už fungujú v Katare, Lýbii, Somálsku, ale aj v Sýrii...).

No a tak je jasné, že Turecko – (len pripomínam, že je to náš spojenec v NATO) slovenský prezident (dnes už našťastie exprezident, ale hanba ostáva) charakterizoval priamo v Bratislave v Pionierskom paláci a do očí Recepa Tayyipa Erdogana ako „... bezpečnostného partnera... a ostrov stability...“[3] – čaká na reakciu Moskvy. Ak tá nevyrieši problém jedným šmahom, Turecko pôjde ďalej. Vrátane presadenia svojej verzie histórie ľudstva.

A poznáte to, kto ovláda minulosť, ten má v rukách aj budúcnosť! Navyše, ak Ankara, resp. R. Erdogan cielene a s finančnou podporou EÚ (pustí, alebo nepustí migrantov a najmä za koľko peňazí pustí, či nepustí, však frau Menkel) kombinuje rôzne scenáre vývoja (vrátane konceptov Z. Brezinského, či S. Huntingtona) nasmerované na konečné riešenie[4] („.. pôjdeme až do konca...“, ako sa nedávno vyjadril azerbajdžanský prezident I. Alijev).[5] Najmä na slovanskom Slovensku a pri vláde I. Matoviča (ktorej hmotnosť akceptácie sa po prvom kole dobrovoľného testovania znížila na nulu a možno zašla až do minusových čísiel), by sme mali byť veľmi citliví na akékoľvek tézy o „konečnom riešení“.

Takže ešte raz, aktuálne ambície R. Erdogana prostredníctvom turkojazyčných a náboženských „bratov“ idú ďaleko za zatiaľ spurný kresťanský Náhorný Karabach (Gruzínsko je už de facto sprivatizované tureckým kapitálom a uvidíme, ako sa tam vyvinie aktuálna povolebná situácia, nakoľko nevyhrali tí, čo mali). Cieľom je Veľký Turan! A k tomu vedie cesta cez Strednú Áziu.

Veľký Turan a Stredná Ázia

Pred pár dňami sa minister obrany Turecka Hulusi Akar počas svojej cesty do, resp. z Pakistanu zastavil v Taškente a Nur-Sultane.

Návšteva Kazachstanu bola skôr sondážna než koncepčná. Okrem ďalšieho rozvoja vojenskej a vojensko-technickej spolupráce, minister u kazašských partnerov sondoval, ako bude Nur-Sultan (ako člen Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti) reagovať na ďalšiu azerbajdžanskú (s priamou podporou Turecka) eskaláciu situácie v Náhornom Karabachu.[6]

A vlastne, ako sa bude správať v tejto konkrétnej situácii aj ako jeden z najaktívnejších členov Rada spolupráce turkojazyčných krajín (Türk Dili Konuşan Ülkeler İşbirliği Konseyi). Táto sondáž bola rozhodujúca a matovičovská: naši/nenaši. Nenaši = zradcovia.

V hlavnom meste Uzbekistanu sa stretol so svojím rezortným partnerom Bachodirom Kurbanovom a aj s tajomníkom Rady bezpečnosti Uzbekistanu Viktorom Machmudovom. Na záver, 27. októbra 2020, ho vo večerných hodinách prijal aj prezident Šavkat Mirzijojev.

Výsledkom návštevy, ako informoval turecký denník Daily Sabah, bol okrem potvrdenia strategického partnerstva na základe „pevných bratských vzťahov“ aj podpis Zmluvy o vojensko-technickej spolupráci.[7]

Len pre poriadok, Taškent má podpísané zmluvné dokumenty o strategickom partnerstve s piatimi krajinami: USA, Ruskou federáciou, Čínou, Francúzskom, ale len vo vzťahu Turecka sa operuje s kategóriou bratských vzťahov. V prípade ostatných mocností je strategické partnerstvo vecou obojstranného pragmatizmu. Cítite ten rozdiel?

Aby sme nezabudli aj na strategické partnerstvá Kazachstanu. Tam je to totožné, ako v prípade Uzbekistanu, s doplnením, že strategickým partnerom je aj náš sused Maďarsko, ktoré sa ako stredoeurópska krajina dopracovala k tomuto stredoázijskému partnerstvu cez tému Kypčakov.

Radosť nacionalistov

Inak nacionalisti v Turecku si výsledky návštevy ministra obrany v rozhodujúcich krajinách (politicky, ekonomicky, počtom obyvateľov, rozlohou...) Strednej Ázie pochvaľovali.

Lenže poznajúc psychológiu Uzbekov (nie Uzbekistancov) a Kazachov (nie Kazachstancov), títo asi ťažko pôjdu bojovať v mene Veľkého Turanu, akokoľvek by to sám R. Erdogan chcel.

Navyše aj Uzbekistan a aj Kazachstan majú svoje národnoštátne záujmy. No a tie sú zatiaľ iné než to, čo natvrdo momentálne chce Ankara. Aj keby to všetci chceli, jednoducho Taškent a Nur-Sultan hodiť za hlavu Moskvu nemôžu, nechcú a vedia, že ani nesmú. Keď sa totiž bude musieť Nur-Sultan a Taškent rozhodnúť, či budú participovať na vojenskom ovládnutí svojej pravlasti (aktuálne sa to týka aj Budapešti) pod velením R. Erdogana  iekde v Sýrii, Libanone, alebo v Ruskej federácii, spôsob myslenia miestnych elít sa bude meniť.

Prepojenie turkojazyčných národov

Čo sa týka Rady spolupráce turkojazyčných krajín, tak 15. októbra 2019 sa práve v Baku konal jej IX. summit, podľa môjho názoru zlomový z pohľadu Európy, čo si málokto všimol. Na tomto summite sa novou, piatou členskou krajinou stal Uzbekistan a štatút pozorovateľa získala ďalšia krajina zo Strednej Ázie, Turkmenistan. No aj náš sused, štvrtina z V4, člen EÚ a NATO – Maďarsko.

O tomto a o aktivitách Turecka v Strednej Ázii v rámci turkojazyčnej jednoty sme na stránkach Slova písali v stati Nárast vplyvu Ankary v Strednej Ázii[8], ale možno stojí za to si pripomenúť jazykovú príbuznosť niektorých národov v rámci Eurázie s hlavným nositeľom jazyka – Tureckom, čo je cca 67– 68 mil. ľudí.

V rámci Strednej Ázie (Tadžici nepatria do turkojazyčnej skupiny), o[9]:

cca 35,5 mil.   Uzbekov;

cca 16,5 mil.   Kazachov;

cca 8 mil.        Turkménov;

cca 6 mil.        Kirgizov.

Ďalej sem patrí (v rámci postsovietskeho priestoru):

cca 50 mil. (z toho 30 mil. žijúcich v Iráne) Azerbajdžancov;

cca 2 mil.        Baškírcov;

cca 1,5 mil.     Čuvašov;

cca 850 tis.     Karapalkantícov;

cca 520 tis.     Kumykov;

cca 500 tis.     Jakutov;

cca 250 tis.     Krymských Tatárov;

cca 350 tis.     Karačaevov-Čerkesov;

cca 275 tis.     Tuvincov;

cca 177 tis.     Gagauzov;

cca 115tis.      Balkarijcov;

cca 110 tis.     Nogajcov;

Ďalej - v Číne je cca 13 mil. Ujgurov a v Iráne (okrem Azerov) cca 1 mil. Chorasancov.

Člen NATO Slovensko, Maďarsko, ale aj Turecko

Turecko ako člen NATO (zatiaľ) a jeho spojenci v tomto zoskupení (možno ste si to nevšimli, ale plazivo sa cez Turecko k tomuto prenaďovalo a prekorčokovalo aj Slovensko – teda my všetci), sa neustále snaží využívať akékoľvek etno-náboženské rozpory na destabilizáciu situácie v postsovietskom priestore (v širšom kontexte), Strednú Áziu (užší kontext) nevynímajúc.

V tupom antiruskom ťažení si nevšímame koordináciu (za oponou) Turecka s Iránom, kde žije cca 30 mil. Azerbajdžancov. Pritom nie málo dôležité pre geopolitickú analýzu sú niektoré aktivity Ankary na aktivizáciu myšlienok radikálneho islamu v niektorých stredoázijských republikách (Uzbekistan, Kirgizsko a aj Kazachstan) postsovietskeho priestoru.

Čiže, ak hovoríme o súčasnej politike Turecka cez južný Kaukaz smerom do Strednej Ázie a ďalej (nielen v roku 2020), častejšie je počuť tézy o neoosmanizme a pankturkizme, čo sú základné kamene zahraničnej politiky R. Erdogana dnes.[10]

Letná transformácia byzantského chrámu Hagia Sofia  (10. júla 2020) v Istanbule na mešitu sa stala symbolom demonštrácie úlohy Turecka ako budúceho rozhodujúceho centra islamského sveta. Tak ako sa stáva symbolom suma udalostí v triangli: Lyon – Viedeň - Kazaň.

To, že slovenská vláda nevie normálne zorganizovať s presvedčením jednu celoplošnú akciu, ešte neznamená, že tieto tri body nie sú prejavom dobrej koordinácie a presvedčenia v inú budúcnosť (napríklad v rámci konceptu Veľkého Turanu).

Ono totiž V. I. Lenin, ktorého o chvíľu zo zákona nebude možné spomínať a citovať, hovoril (voľne parafrázujúc), že nezáleží na tom, aké máš zbrane a koľko máš vojakov, ale dôležité pre víťazstvo je presvedčenie tých, ktorí sú za muškou. Tí, ktorí neboli kúpení (à 500,-€), ale ktorí boli presvedčení.

Preto na záver opäť spomienka. Ako to vtedy napísal Samo Chalupka?: „... ľudia boží, utekajte, zajať Turkom sa nedajte...“

Platí to aj dnes?

Platí to pre Strednú Áziu?

Platí to pre Európu?

Nakoniec, do Viedne ešte kedysi chodila z Bratislavy električka a neskôr do Hainburgu autobusová linka MHD.

Svet sa mení nielen v Strednej Ázii, len či sme schopní pochopiť tieto zmeny v rámci trnavskej dimenzie...

Peter Juza

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

 

 

[1] Plný text pozrihttps://zlatyfond.sme.sk/dielo/125/Chalupka_Turcin-Ponican/1

[2] Pozri: https://noveslovo.sk/c/Vyvoj_v_Kirgizsku_potvrdzuje_obavy_z_riadenej_anarchie

[3] https://www.webnoviny.sk/turecko-je-ostrovom-stability-povedal-kiska-erdoganovi/

[4] Bližšie k téme pozri:https://regnum.ru/news/polit/3104254.html

[5] Pozri: http://casopisargument.cz/?p=32371

[6]   Na danú tému pozri názor kazašského politológa Žasyka Sabitova; In: https://fergana.agency/news/121208/?country=uz

[7] https://www.dailysabah.com/politics/diplomacy/turkish-uzbek-defense-ministers-sign-military-agreement-underline-further-defense-cooperation

[8] https://noveslovo.sk/c/Narast_vplyvu_Ankary_v_Strednej_Azii

[9] Údaje sú prebraté z rôznych verejne prístupných zdrojov a preto sú približné.

[10] https://www.pravda.ru/world/1545881-neoosman/

 


Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Komentáře

Dona

Plány Turecka sa zhodujú v jednom bode s plánom NATO + hlavným majiteľom organizácie = USA : terčom plánu je Rusko.

Zastaviť Turecko je dnes už neskoro. Aj pre Rusko.

Kým NATO nemá žiadne zábrany okupovať akýkoľvek štát - koniec koncov, štáty sa nechávajú dobrovoľne okupovať, pričom tomu hovoria spolupráca - Rusko uverilo zásadám demokracie, uverilo medzinárodným zákonom, bigotne dodržuje zmluvy a pravidlá, predpokladá serióznosť a dodržanie slova..... na základe vlastných mylných zásad predpokladá, že tak to robia všetci. Do dnes deň. Rusko sa na základe vlastných mylných predstáv o svete dostalo do  obkľúčenia štátmi NATO a ich kumpánov. Posledný neobsadený  priestor je v Strednej Ázii.

Otázkou ešte zostáva postoj Mongolska a Číny. Napriek mnohým fanúšikom čínskeho postoja k Rusku, či predpokladom, že tandem Rusko - Čína je pevný, osobne silne pochybujem o čínskej loajalite. Jednoducho preto, že Čína v pude sebazáchrany nemá problém zradiť, nechať sa kúpiť, či podvoliť tlaku USA - a odvrátiť sa od Ruska. Už to raz urobila za Nixona. Čo nasledovalo po tejto zrade, vieme. Čína začala hospodársky prekvitať až tak dobre, že dnes predbieha USA. A to vďaka spojenectvu s USA a Západom. ZSSR  sa stal tak jednoduchým  a jediným terčom nepriateľstva Západu.

Tvorcovia strategického plánu na zadržiavanie a podrobenie si RF pracujú so sofistikovanými nástrojmi : psychicky rozložiť občiansku spoločnosť tak, aby samotní Rusi rozbili štát buď na samostatné gubernie, s ktorými si kapitál rýchlo poradí, alebo na lopate ponúkli svoj štát Západu. Tvorcovia plánu trpezlivo čakajú a po kvapkách ordinujú svoju medicínu - sankcie, propagandu, vojenské manévre, pravidelné osočovanie, povzbudzovaním rusobijcov v každom štáte NATO...

Turecko a USA, bok po boku, menia politické pomery v Strednej Ázii vo svoj prospech.

Rusko nedokáže poraziť svojím serióznym spôsobom politiky bezškrupulózny Západ. Preto samo seba odsudzuje na prehru.