Ján Čarnogurský: Geopolitické výzvy pre Arménsko

Za kráľa Tigrana II. v 1. storočí pr. Kr. vybudovali veľký štát. Prví na svete uznali kresťanstvo za štátne náboženstvo v roku 301 po Kr. Arménsky vrch Ararat sa spomína v Biblii aj v piesni o Gilgamešovi. Po veľkej potope pristála na ňom Noeho archa. Návštevníkovi Jerevanu pri pohľade na majestát Araratu prichádza na rozum myšlienka: áno, tento vrch si zaslúžil, aby ho spomenula aj Biblia a mesto pod Araratom, Jerevan, si už len pre svoju polohu zaslúžilo stať sa hlavným mestom Arménska.

Arménsko zažilo aj pády. Uprostred islamského okolia si udržalo kresťanstvo, ale muselo za svoje náboženstvo bojovať a prinášať obete. Po páde Byzantskej ríše pod náporom islamských národov sa územie pôvodného Arménska v Malej Ázii a pod Kaukazom zmenšovalo. Zmenšené Arménsko muselo nakoniec požiadať o ochranu kresťanskej Ruskej ríše, ak sa chcelo zachrániť. Najväčšia tragédia Arménska prišla v roku 1915. Úpadok Tureckej ríše vyvolal v Turecku šovinizmus a hľadanie príčiny mimo seba. Našli sa demagógovia, ktorí označili za príčinu Arménov, ešte žijúcich v Turecku. Nasledovala arménska genocída, povraždenie 1,5 milión Arménov priamo alebo privedením do podmienok, v ktorých sa nedalo žiť.

Zmenšené Arménsko sa zachovalo len v Rusku/Sovietskom zväze. Ale v Občianskej vojne (1918-23) pre boľševikov stálo na prvom mieste víťazstvo v Občianskej vojne, ktoré vyžadovalo zníženie počtu nepriateľov. Záujmy Arménska nestáli na prvom mieste a boľševici boli ochotní zmenšiť ostávajúce územie Arménska za cenu mieru s Tureckom. Tak prišlo Arménsko o ďalšie územie, vrátane hory Ararat. Predbežne zostal Ararat len v arménskej ústave, ale Turecko ho chce vytrieť aj z nej.

Pre Európana sa historický problém Arménska javí ako napätie medzi schopnosťami Arménov a početnosťou jeho nepriateľov. Arméni schopnosťami predčili svojich susedov, ale susedov bolo viac než Arménov. Tento pomer viedol dlhodobo k emigrácii Arménov aj zo zmenšeného územia, ktoré im zostávalo. V nových krajinách arménski emigranti nepredstavovali bezpečnostný problém a stalo sa pravidlom, že boli spoločensky, najmä finančne úspešnými. Ale nie len finančne. Francúzska poézia a šansón Charlesa Aznavoura, tvorba Sylvie Vartan, Rosy Armen, Marca Ariana, básnika Viliama Saroyana v USA a ďalších – to všetko sú svetové evergreeny. Najpočetnejšia arménska emigrácia prešla do Ruska a tam je najúspešnejšou emigráciou spomedzi národov bývalého Sovietskeho zväzu. Počnúc arménskymi reštauráciami v Moskve a iných veľkých mestách, cez Arama Chačaturjana až po maršalov Červenej armády v 2. svetovej vojne – maršala Ivana Bagramjana, maršala letectva Sergeja Chudjakova (vlastným menom Armenaka Chanferjanca), admirála flotily Sovietskeho zväzu Ivana Isakova a mnohých ďalších. Navyše, maršal Bagramjan a hlavný maršal tankových vojsk Amazasp Babadžanjan sa narodili v tej istej legendárnej arménskej dedine v Náhornom Karabachu (Arcachu), ktorá dala svetu celú plejádu veľkých veliteľov a hrdinov. Arménske korene po otcovej línii má aj súčasný minister zahraničných vecí Ruska Sergej Lavrov.

Arménsko má teraz v porovnaní s minulosťou problém novej kvality. Západ stupňuje vojnu proti Rusku o zachovanie unipolárneho sveta na vrchole so Západom. Arménsko môže v takej vojne zohrávať úlohu ďalšieho frontu proti Rusku. Zemepisná poloha Arménska je dôležitá pre obe strany. Arménsko sa nachádza blízko ruských hraníc, otvára z južnej strany prístup ku Kaukazu, južnej hrádzi Ruska. Západ ponúka Arménsku možné aj nemožné, ak sa odpúta od Ruska.

Bilanciu Arménska v nadchádzajúcej kríze vidím nasledovne:

Ak Arménsko zostane pri Rusku aspoň ako doteraz, nadchádzajúca kríza sa ho najmenej dotkne. Členstvom v ODKB zostane chránené od prípadných útokov na svoje územie, do zostrujúcich sa zrážok medzi NATO a Ruskom sa nezamieša, jeho postavenie sa bude približovať neutralite. Nebude mu hroziť vojna podobná vojne na Ukrajine.

Ak sa Arménsko odpúta od Ruska, najskôr utrpí hospodársky, pretože stratí privilegovaný prístup na ruský trh. Ale najviac utrpí po skončení krízy, a to bez ohľadu ako skončí kríza. Ak Rusko krízu vyhrá, čo je veľká pravdepodobnosť, Arménsko sa ocitne v tábore porazených a prinajmenšom stratí ochranu Ruska proti svojim susedom, ktorí aj potom zostanú jeho susedmi. Ararat na svoje územie nedostane. Jeho jedinou nádejou zostanú Arméni v Rusku, aby nepriaznivé následky krízy neboli až také veľké. Ak Rusko krízu prehrá, Arménsko znovu nič nevyhrá. Západ už Arménsko nebude potrebovať a Turecko alebo Azerbajdžan budú pre Západ dôležitejší ako Arménsko. Rozhodne nebude Arménsko brániť proti jeho susedom. Nároky susedov proti Arménsku sa budú zvyšovať. Nezabúdajme, že v Azerbajdžane oficiálne nazývajú Arménsko ‚Západným Azerbajdžanom‘ .

Táto konferencia sa koná v Bratislave a môžem preto pripomenúť tragickú skúsenosť z dejín Československa. V 20-tych rokoch minulého storočia uzavrelo Československo bezpečnostnú zmluvu s Francúzskom a sprostredkovane aj s Anglickom. Zmluva predstavovala bezpečnostnú záruku proti Nemecku pre všetky zúčastnené štáty. V prípade napadnutia mali si ísť štáty na pomoc. Pri podpise zmluvy aj Francúzsko a Anglicko chceli mať spojenca (Československo) z druhej – východnej – strany Nemecka. Ale do roku 1938 sa pomery zmenili, detaily nie sú dôležité a oba štáty už Československo nepotrebovali. Toho využil Hitler a vzniesol požiadavky na odstúpenie územia voči Československu. Jeho požiadavky sa mali riešiť na konferencii v Mníchove. Večer pred zasadnutím konferencie navštívili vyslanci oboch krajín prezidenta Beneša a oznámili mu, že Československo nepodporia a vyzvali ho, aby Československo vyhovelo požiadavkám Hitlera. Československo stratilo veľkú časť územia. Takýchto spojencov by si vybralo Arménsko, ak by sa odpútalo od Ruska.

Ešte horšie dopadlo Poľsko. S Anglickom uzavrelo bezpečnostnú zmluvu 25. augusta 1939, týždeň pred vypuknutím vojny. V zmluve sa opäť obe strany zaviazali ísť si na pomoc, ak by bola jedna strana napadnutá. Aj táto zmluva sprostredkovane zaväzovala aj Francúzsko. O týždeň Nemecko napadlo Poľsko. Podľa zmluvy Anglicko aj Francúzsko boli povinné ísť Poľsku na pomoc. Oba štáty síce formálne vypovedali Nemecku vojnu, ale vojensky nič proti Nemecku nepodnikli. Vojna, ktorú Nemecku vypovedali, dostala v dejinách názov „smiešna vojna“.

Skúsenosť Poľska a Československa ukazuje, že Západ nikdy nešiel na pomoc východnému štátu, ak to sám nepotreboval pre seba. Tragickým príkladom je aj súčasná Ukrajina. Západ sám vmanipuloval Ukrajinu do vojny proti Rusku, ale svojich vojakov bojovať na Ukrajinu neposiela. Poskytuje Ukrajine zbrane a peniaze, ale Ukrajinu necháva bojovať až do posledného Ukrajinca. Zbrane a peniaze veľkú obeť pre Západ nepredstavujú, pokiaľ je dolár svetovou rezervnou menou. Natlačí si ich, koľko potrebuje.

Na základe skúseností Strednej Európy usudzujem, že štáty, v tomto prípade Arménsko, majú pristupovať k existenčným politickým zväzkom na základe analýzy svojich historických skúseností a záujmov. Len momentálne prísľuby ktoréhokoľvek štátu nie sú dostatočnou zárukou, naopak, môžu spôsobiť škodu. Národ s biblickými koreňmi ako majú Arméni, má osobitnú zodpovednosť aj voči svojim dejinám. Každá generácia Arménov má záväzok, aby dejiny jej národa sa nepohybovali po zostupnej línii. Súčasná arménska generácia bude rozhodovať o svojom záväzku o týždeň vo voľbách. Povedal som, že historický problém Arménov vidím v tom, že Arméni sú schopnejší ako sú početní. Prajem Arménom veľa lásky.

Príspevok na konferencii „Bratislava – mesto mieru“, Bratislava, 27. mája 2026.

Konferenciu usporiadala mimovládna organizácia Arménov žijúcich v zahraničí „Viedenský klub – PANAP“.