Branislav Fábry: 50 rokov tureckej invázie na Cyprus a poučenie pre Ukrajinu

Grécko-turecký konflikt na Cypre

Konflikt na Cypre má dlhú históriu, a preto ho v rámci tohto textu nie je možné podrobne rozobrať – takže sa obmedzím len na základné informácie. Cyprus je ostrov, kde už od staroveku dominovala grécka populácia, hoci sa ocital pod nadvládou rôznych štátov. Od roku 1571 ho kontrolovala Osmanská ríša a od roku 1878 Veľká Británia. Po druhej svetovej vojne však zosilnelo protikoloniálne hnutie, na čele ktorého stála organizácia EOKA, vedená cyperskými Grékmi. Briti na to reagovali tradičnými imperiálnymi nástrojmi „Rozdeľuj a panuj“, pričom sa snažili opierať o tamojšiu tureckú menšinu (18 %). Jedným z nástrojov bolo napr. preferenčné prijímanie Turkov do bezpečnostných zložiek, ktoré úsilie cyperských Grékov potlačovali. Keďže však cyperskí Gréci tvorili vyše tri štvrtiny populácie, snahu o nezávislosť sa potlačiť nepodarilo. Už v roku 1954 v OSN Grécko deklarovalo právo na sebaurčenie Cypru, čomu sa však Briti a Turci pokúšali zabrániť. Zo snahy o „enosis“, zjednotenie Cypru s Gréckom, obvinili Turci dokonca aj Athenogora, istanbulského patriarchu. Cyperská otázka bola preto aj jedným z dôvodov, kvôli ktorým v septembri 1955 vypukol v Istanbule pogrom proti gréckej menšine. V jeho dôsledku opustila Turecko väčšina istanbulských Grékov, čo negatívne vnímali aj na Cypre.

Súčasne však pre Britov poklesol význam Cypru, a to najmä kvôli znárodneniu Suezského kanála Egyptom v roku 1956. Na základe dohôd z Londýna a Zürichu tak bola v roku 1960 vyhlásená nezávislosť ostrova. Jej garantami sa okrem Veľkej Británie stali aj Grécko a Turecko, ktoré mali na ostrove prirodzené záujmy. Bola vytvorená tiež ústava, ktorá zakotvila rôzne práva tureckej menšiny, vrátane úradu viceprezidenta či garantovaného počtu členov parlamentu. Na strane cyperských Grékov však existovalo presvedčenie, že turecká menšina dostala vzhľadom na svoj počet neprimerane široké práva, a to bolo umocnené aj spomienkou na posledný pogrom proti Grékom v Istanbule. V 60. rokoch, najmä v roku 1963, preto na Cypre eskalovala snaha o obmedzenie tureckej menšiny, vrátane útokov na miestnych Turkov. Na situáciu reagovalo aj Turecko, pre otvorenú inváziu sa však ešte nerozhodlo, najmä kvôli nesúhlasu USA a Veľkej Británie. Na Cyprus tiež kvôli napätiu vyslala mierové jednotky OSN (UNFICYP), rozpory ale ďalej pretrvávali. Zostrili sa najmä po tom, čo v Grécku v roku 1967 prevzala moc vojenská junta a na Cypre zosilneli hlasy volajúce po zjednotení s Gréckom. Cyperský prezident arcibiskup Makarios to však odmietal a jeho vzťahy s Aténami boli dlhodobo napäté, pričom vygradovali v roku 1974. Dňa 15. júla 1974 sa skupina zástancov zjednotenia s Gréckom pokúsila v Nikózii o prevrat,  prezident Makarios utiekol z krajiny a za nového prezidenta sa vyhlásil Nikos Sampson.

V reakcii na tento krok Turecko dňa 20. júla 1974 začalo vojenskú inváziu, pričom za niekoľko dní obsadilo asi 3 % ostrova. To vyvolalo krízu nielen v Nikózii, ale aj v Aténach. Cyperskí Gréci sa spoliehali, že Turci na ostrov nezaútočia – aj kvôli dvom britským základniam na ostrove a predpokladali, že na pomoc by prišlo i samotné Grécko. V Grécku si ale rýchlo uvedomili, že Turecko je vojensky silnejšie a bez pomoci ostatných členov NATO by bola priama vojna s Tureckom nebezpečná. Keďže však členom NATO bolo aj Turecko, pomoc od veľmocí neprišla, hoci tie vyjadrovali nesúhlas s tureckým útokom. Gréci už 21. júla poslali na Cyprus prvé vojenské jednotky z Kréty, do otvorenej vojny s Tureckom ale nevstúpili. Naopak, v Grécku prišlo k vládnej kríze, vojenská junta padla a nahradil ju Konstantin Karamanlis, ktorý sa vrátil z exilu vo Francúzsku. To Turci využili a do 18. augusta ovládli vyše 36 % ostrova. Už počas vojny prišlo k viacerým útokom na civilistov v tých častiach ostrova, ktoré ovládala opačná strana. Následne kvôli vojne opustila domovy asi tretina populácie ostrova, prevažne Gréci a odsťahovali sa do oblastí ovládaných etnicky blízkymi jednotkami. Najmä v tureckej časti však ostalo mnoho obydlí prázdnych a turecká vláda motivovala obyvateľov pevninského Turecka, aby ich osídlili. V súčasnosti tak predstavujú osídlenci z Turecka a ich potomkovia asi polovicu všetkých Turkov na ostrove. Tým sa samozrejme posilnil aj turecký charakter severu ostrova.   

Zamrznutý konflikt a hľadanie odpovedí

Grécko-turecké napätie neprestalo ani po roku 1974 a eskalovalo najmä v rokoch 1995 – 1996 kvôli umiestneniu raketového systému S 300 na Cypre. Na ostrove však po tureckej invázii prišlo k mnohým zásadným zmenám. Cyperská republika stratila veľkú časť poľnohospodárskej výroby i priemyslu, vrátane hlavného obchodného prístavu Famagusta a dokonca aj časť turistickej infraštruktúry. Začala sa preto orientovať viac na služby, a práve to viedlo k rozvoju ekonomiky na konci 20. storočia. Cyprus bohatol na turizme, ako aj na zahraničných investíciách, veľmi často z bývalého ZSSR. Jedným z lákadiel bola možnosť rýchleho nadobudnutia občianstva v prípade investícií na ostrove – cyperské občianstvo totiž umožňovalo bezvízový vstup do krajín západnej Európy, teda výhodu, ktorou nedisponovali ani Turci, ani Rusi. Napriek určitým zmenám je aj v súčasnosti nadobudnutie cyperského pasu pomerne jednoduché, hlavne v prípade, ak záujemca investuje na ostrove aspoň 2 milióny eur. Na druhej strane ekonomika Cypru trpí i značnými problémami, predovšetkým verejným dlhom. Ten spôsobili okrem iného vysoké výdavky na zbrojenie.         

Napriek všetkým výdavkom na zbrojenie sa však Cyprus po invázii z roku 1974 nezameral primárne na pokusy o násilné zjednotenie so severom ostrova, ale investoval do rekonštrukcie ekonomiky. Vojenské operácie proti Severnému Cypru by boli nielen veľmi nákladné, ale aj vojensky mimoriadne náročné a ich výsledok neistý. Bez ohľadu na výsledok vojenských operácií by však prišlo k tomu, že krajina by zostala zamínovaná a rozbombardovaná, a práve to by skomplikovalo akúkoľvek snahu o vybudovanie turistickej infraštruktúry. Navyše, je očividné, že nie vojenské operácie, ale ekonomický rozvoj Cyperskej republiky by sa mohol stať tým najlepším integrátorom celého ostrova. Severo-cyperská turecká republika, ktorá zostala plne izolovaná, sa rozvíjala oveľa pomalšie než juh a na začiatku 21. storočia bol rozdiel oboch oblastí očividný. Práve ekonomické úspechy juhu na konci 20. storočia boli motívom, prečo sa i na severe ostrova našli sily, ktoré boli ochotné o zjednotení oboch časti uvažovať.

Annanov mierový plán

Už pri 25. výročí tureckej invázie na Cyprus sa objavili iniciatívy na ukončenie konfliktu a Bezpečnostná rada OSN schválila rezolúciu 1250 (1999) pre začiatok rokovaní oboch strán. Podľa očakávania, rokovania trvali dlho, príprava plánu na zjednotenie nebola jednoduchá a samotný plán prešiel piatimi revíziami. Dostal pracovný názov „Annanov plán“ podľa Kofi Annana, vtedajšieho generálneho tajomníka OSN. Veľmi dôležitú úlohu pri príprave zjednotenia však zohral aj peruánsky diplomat Álvaro de Soto. Plán silno podporovali USA a Veľká Británia, ktoré chceli Turecko udržať na „západnej“ orbite. V decembri 2003 sa k nemu pozitívne vyjadrila aj Európska rada na summite v Helsinkách, čo bolo dôležité najmä kvôli očakávanému vstupu Cypru do EÚ. Zjednotenie Cypru vo forme, s ktorou by súhlasilo aj Turecko, sa mohlo stať nástrojom, ako udržať pevné väzby medzi Západom a Tureckom. V tom čase už totiž bolo zrejmé, že vstup Turecka do EÚ nie je reálny a zahraničná politika USA na Blízkom Východe vyvoláva v Turecku silné protizápadné nálady.

Pokiaľ ide o ústavné základy spoločného štátu, ten mal podľa Annanovho plánu fungovať na princípe federácie, aj keď fakticky išlo o veľmi voľné spojenie so silnými právomocami pre jednotlivých členov „federácie“. Oddelené mali zostať dokonca aj menová a fiskálna oblasť. Pokiaľ išlo o najvyššie spoločné inštitúcie, prezídium ako kolektívna hlava Cypru sa malo skladať zo štyroch gréckych a dvoch tureckých členov. V Senáte ako hornej komore mal byť pomer členov 24:24, zatiaľ čo v Poslaneckej snemovni malo byť zo 48 členov minimálne 12 predstaviteľov menšiny. Na Najvyššom súde ako orgáne kontroly ústavnosti mali byť traja grécki a traja tureckí sudcovia. Grécke a turecké jednotky mohli byť na území Cypru naďalej prítomné. Separátne konané referendá v oboch častiach Cypru z 24. apríla 2004 však priniesli nakoniec odlišné výsledky. Turecká časť zjednotenie podporila v pomere približne 65:35, zatiaľ čo na juhu ostrova referendum neuspelo. Tri štvrtiny cypersko-gréckych voličov Annanov plán odmietli.

Dôvodom gréckeho odmietnutia bolo ústavné zakotvenie silných práv pre severo-cyperský subjekt federácie, vrátane rovnováhy vo federálnom Senáte a na Najvyššom súde, čo nezodpovedalo populačnej dominancii Grékov. Problémom boli aj migranti z Turecka na Severný Cyprus, ktorí prišli po roku 1974 a takmer všetci mali dostať občianstvo spoločného štátu. Ďalším vážnym problémom pre južnú časť ostrova bolo aj zotrvanie jednotiek tureckej armády na severe. Nemenej dôležité však boli aj ekonomické aspekty. Aby sa zabránilo gréckej majorizácii na severe ostrova, tak sa podľa Annanovho plánu mala obmedziť sloboda nadobúdania nehnuteľností, ako aj migrácia osôb. Tým sa sledovalo, aby väčšinová grécka populácia v tureckých oblastiach na severe neprekročila stanovené percento obyvateľov. Uvedeným spôsobom sa malo zabezpečiť zachovanie tureckého charakteru samosprávnych inštitúcií na severe. Tieto obmedzenia však boli v rozpore so základnými slobodami EÚ, najmä voľným pohybom osôb a kapitálu, čo vyvolávalo pochybnosti práve pred cyperským vstupom do EÚ. Medzi cyperskými Grékmi silnelo i presvedčenie, že na ekonomicky slabší sever bude musieť vyspelejšia južná časť doplácať a ani odškodnenie pôvodných gréckych vlastníkov na severe sa im nepozdávalo. Kvôli odmietnutiu Annanovho plánu v gréckej časti ostrova tak do EÚ vstúpila len Cyperská republika, reprezentovaná gréckou časťou, hoci EÚ formálne uznáva jej zvrchovanosť nad celým ostrovom. Paradoxne, po vstupe do EÚ už cyperská ekonomika nezaznamenávala podobný rozvoj ako na konci 20. storočia a v rokoch 2012 a 2013 bola krajina sužovaná dlhovou krízou, ktorá poškodila jej povesť centra finančných služieb.

Poučenie pre Ukrajinu?

V súčasnosti nie je zjednotenie Cypru príliš pravdepodobné a ani na severe ostrova nie je zjednotenie takým lákadlom ako pred 20 rokmi. Z vývoja na Cypre v poslednom polstoročí však možno urobiť niekoľko záverov, ktoré by mohli byť zaujímavé aj pre iné konflikty. Zvlášť vhodné je to v prípade Ukrajiny, kde pred vojnou žil porovnateľný počet Rusov ako Turkov na Cypre (Turci na Cypre 18 % v roku 1974, Rusi na Ukrajine 17 % v roku 2001 )  – i keď rusko-jazyčných Ukrajincov bolo podstatne viac.

Prvým poučením je fakt, že vojenské riešenie etnického konfliktu proti tej menšine, ktorú podporuje susedná veľmoc, nepovedie k obnoveniu integrity štátu. Ďalším poučením je fakt, že veľmoci s dlhou imperiálnou tradíciou (Rusko, Turecko) sú pripravené intervenovať, ak cítia ohrozenie svojich záujmov, a to bez ohľadu na odpor a sankcie ďalších štátov. Najzaujímavejším poučením je však motív, kvôli ktorému by bola separatistická turecká menšina teoreticky ochotná zjednotiť sa s cyperskými Grékmi. Žiadne hrozby, ani vojenské akcie by cyperských Turkov nepresvedčili, aby hlasovali v referende 2004 za zjednotenie – to dokázal ekonomický rozvoj južného Cypru. Predstava, že by sa Turci zo severu mohli stať súčasťou štátu, ktorý im prinesie blahobyt a všeobecnú prosperitu, viedla k tomu, že za Annanov plán hlasovali až dve tretiny voličov Severného Cypru. Samozrejme, uvedený plán im prinášal naozaj mnoho výhod, ale aj tak je zaujímavé, že sa podarilo prekonať hlboký historický odpor, aký existuje u Turkov voči Grékom (aj naopak). Samozrejme, odmietavé hlasovanie cyperských Grékov v referende 2004 je tiež pochopiteľné. Ústupky tureckej menšine, ktoré navrhoval Annanov plán, neboli vyvážené dostatočnými výhodami pre grécku väčšinu. Avšak napriek tomu, že referendá z roku 2004 nepriniesli zjednotenie, treba oceniť, že vlády oboch častí ostrova dokázali spolu rokovať, že hľadali nejaký kompromis a že sa podarilo vytvoriť vôbec nejaký plán pre mierovú budúcnosť ostrova. Práve vývoj na Ukrajine ukazuje, že ani to nie je žiadna maličkosť.

Podobne ako pre Cyprus a Turecko, aj pre Ukrajinu v dohľadnom čase platí, že na nejakom definitívnom riešení s Ruskom sa nebude možné dohodnúť a potrvá desiatky rokov, než sa podarí zaceliť rany. Súčasne tiež platí, že predstava konečného víťazstva a vyhnania agresora bude na Ukrajine podobne nereálna ako v prípade cypersko-gréckej predstavy o vojenskom obnovení suverenity nad ostrovom. Ale kým sa bude hľadať riešenie za rokovacím stolom, nebudú sa aspoň kopiť hekatomby obetí na bojovom poli, ani odchytávať muži na uliciach odvodovými komandami. Najdôležitejším poučením z cyperského vývoja však bolo, že najnádejnejším nástrojom Cyperskej republiky na zjednotenie so severom sa ukázal ekonomický rozvoj a lákadlo budúcej prosperity pre separatistickú časť ostrova, dosiahnuté napriek strate 36 % územia  v roku 1974. Ak sa Ukrajina pokúsi o vybudovanie ekonomiky, ktorá bude lákadlom pre regióny pod kontrolou Ruska, stane sa znovuzjednotenie s okupovanými regiónmi reálnejšie než pri nových vojenských ofenzívach. A ak pritom ukáže Kyjev veľkorysosť pre národnostné požiadavky, ktoré nemusia byť zďaleka také široké ako pri Annanovom pláne pre cyperských Turkov, môže dosiahnuť aj súhlas rusko-jazyčných obyvateľov okupovaných území či dokonca Ruska samotného. Podobné iniciatívy by síce boli veľmi potrebné aj zo strany západných štátov, ktoré na Cypre v minulosti zmier podporovali, ako však ukázali posledné kroky v Európskej komisii, Európskom parlamente či v NATO, podobne konštruktívny prístup ako v otázke Cypru pri ukrajinskom konflikte očakávať nemožno. 

Branislav Fábry

 (Nové slovo)