Branislav Fábry: Agresia voči Iránu: Ďalší dôkaz lži o „morálnej prevahe“ Západu?

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

Agresia USA a Izraela
Blokáda jadrovej dohody s Iránom
Hanebná reakcia a budúcnosť Európy

Agresia USA a Izraela

Útok USA a Izraela na Irán, ktorý sa začal 28. februára 2026, nie je žiadnym prekvapením. Táto krajina s obrovskými zásobami nerastného bohatstva je pre amerického prezidenta zvlášť zaujímavá. Irán je však vítaným cieľom aj kvôli svojim zlým vzťahom s Izraelom. USA ani Izrael však pritom nevykonali žiadnu obranu v súlade s čl. 51 Charty OSN a útok Iránu voči uvedeným štátom bezprostredne nehrozil. Z hľadiska medzinárodného práva išlo teda jednoznačne o agresiu. Podľa čl. 3 rezolúcie Valného zhromaždenia OSN 3 314 z roku 1974 sa za agresiu vyhlasuje aj: „Bombardovanie územia iného štátu ozbrojenými silami jedného štátu alebo použitie akýchkoľvek zbraní jedným štátom proti územiu iného štátu…“ Podľa čl. 5 ods. 2 tejto rezolúcie tiež platí: „Agresívna vojna je zločinom proti medzinárodnému mieru. Agresia zakladá medzinárodnú zodpovednosť.“ A takisto v čl. 5 ods. 1 sa uvádza: „úvaha akejkoľvek povahy, či už politická, ekonomická, vojenská alebo iná, nemôže slúžiť ako ospravedlnenie agresie.“ Agresia, ktorá sa začala 28. februára 2026, je zvlášť závažná i preto, lebo od začiatku priniesla množstvo civilných obetí. Nejde pritom len o skupiny rodinných príslušníkov, ktoré boli zabité spoločne s vysokými predstaviteľmi Iránu, ale aj o civilistov bez akéhokoľvek vzťahu k nim. Zvlášť otrasne vyznieva masaker v dievčenskej základnej škole v Minábe, kde prišlo k najmenej 150 obetiam a UNESCO to označilo za „vážne porušenie humanitárneho práva“. Paradoxne, tento strašný zločin sa v mainstreamových médiách Západu berie akosi na ľahkú váhu – stačí si ho pritom porovnať s ostrou kritikou ruských útokov na Ukrajine, hoci nie je známy žiadny útok, pri ktorom by ruská armáda zmasakrovala také množstvo školopovinných detí.

Agresia v Iráne sa pritom nedá odôvodniť ani cez mediálne často opakovanú tézu o výrobe jadrových zbraní. Irán bol aj v roku 2026 ochotný uzavrieť s USA dohodu o svojom jadrovom programe a obmedziť obohacovanie uránu. USA však neustále stupňovali požiadavky a nárokovali si i na obmedzenie nevojenského obohacovania uránu či zákaz balistických rakiet. Tieto požiadavky sa zdajú obzvlášť premrštené vzhľadom na fakt, že Izrael, hlavný nepriateľ Iránu na Blízkom východe, disponuje jadrovými zbraňami a nejaví žiadnu ochotu ich vývoj či hromadenie obmedziť. V takej situácii by bolo pre Teherán veľmi ťažké rezignovať i na balistické rakety. Avšak aj o týchto veľmi reštriktívnych požiadavkách USA prejavil Teherán ochotu rokovať a minister zahraničia Ománu ohlásil tesne pred agresiou ďalšie významné ústupky Iránu. Washington však ďalšie rokovania jednostranne zrušil svojou agresiou a dokonca je pravdepodobné, že rokovania iba predstieral, aby vytvoril dojem, že bezprostredný útok na Irán počas rokovaní nehrozí. Následne práve týmto nečakaným úderom zlikvidoval mnoho vedúcich politikov Iránu. Pre porovnanie, na prelome rokov 2021 a 2022 sa Rusi dožadovali rokovaní so západnými štátmi a Ukrajinou, k tým však pred začatím ruského útoku z 24. februára 2022 nedošlo – naopak, 19. februára 2022 na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii prezident Zelenskyj naznačoval, že Ukrajina by sa mohla znovu vyzbrojiť jadrovými zbraňami… Úplne opomeniem, že v Iráne svojou fatvou zakázal prípravu jadrovej zbrane práve Alí Chámeneí, náboženský líder, ktorý bol zabitý pri americko-izraelskej agresii z 28. februára 2026.

Blokáda jadrovej dohody s Iránom

Ako je známe, nejde o prvý prípad, keď prezident Trump znemožnil realizáciu jadrovej dohody s Iránom. Pred vyše 10 rokmi, dňa 18. októbra 2015 totiž nadobudla platnosť práve takáto jadrová dohoda, nazývaná aj Spoločný komplexný akčný plán (JCPOA). Dohodu uzavrel Irán s prevažne západnými štátmi (USA, Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko), hoci na podpise participovali aj nezápadní stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN (Čína, Rusko). Na základe JCPOA sa Irán zaviazal zásadne znížiť obohacovanie uránu v krajine, demontovať väčšinu centrifúg a umožniť časté a efektívne kontroly zo strany Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE). Zjednodušene povedané, civilné používanie jadrovej technológie zostalo možné, zatiaľ čo Teherán sa reálne vzdal vývoja jadrových zbraní. To bol zo strany Teheránu významný ústupok, zvlášť preto, lebo jadrovými zbraňami disponuje napr. aj Izrael. Výmenou za to boli zrušené zahraničné sankcie voči Iránu, čo mu umožnilo získať prístup k zmrazeným aktívam a rozšíriť medzinárodný obchod. JCPOA bola celkovo vnímaná ako diplomatický úspech Európy, pretože traja signatári boli priamo členmi EÚ, hoci napr. taká India zostala mimo. Malo ísť aj o veľký impulz pre európsku ekonomiku a zvlášť nemecké a francúzske firmy očakávali výhody v obchode s Iránom. Irán totiž prestavoval pre EÚ aj významnú alternatívu pre dovoz energetických surovín, zvlášť po tom, čo sa začali zhoršovať vzťahy s Ruskom.

Žiaľ, hoci dohoda s Iránom mala byť impulzom politiky EÚ na Blízkom východe, stala sa jej ponížením. Keď v máji 2018 odstúpili USA pod vedením prezidenta Trumpa od JCPOA a vyhlásili proti Iránu staro-nové sankcie, tak EÚ vyhlásila, že chce dohodu s Iránom udržať. Realita sa však ukázala už 5. novembra 2018 po opätovnom zavedení amerických sankcií zameraných na bankový, energetický a lodný sektor. Pre EÚ boli zvlášť závažné sekundárne sankcie, ktoré Washington opätovne uvalil na spoločnosti z celého sveta, obchodujúce s Iránom. Následne v apríli 2019 minister zahraničných vecí Pompeo oznámil, že USA neobnovia ani výnimky zo sankcií, ktoré niektorým spoločnostiam umožnili pokračovať v nákupe iránskej ropy – cieľom sa stalo znížiť iránsky vývoz ropy „na nulu“. V rokoch 2019 a 2020 nasledovali ešte ďalšie sankcie. Európski politici síce najprv na sankcie reagovali úsilím o ich zmiernenie a chceli chrániť európske spoločnosti pred ich extrateritoriálnymi účinkami. Lenže od odstúpenia USA od dohody sa k žiadnej efektívnej odpovedi neprepracovali a európske firmy rad za radom rušili svoje plány na investície. Najrýchlejšie sa stiahol bankový sektor, obzvlášť zle však pôsobil ústup európskych energetických firiem, pretože tie by mali mať eminentný záujem na obchodovaní s Iránom. Teherán pritom na obnovenie sankcií reagoval rozvážne a javil záujem na udržaní dohody. Dokonca poskytol Bruselu čas na vypracovanie vlastnej stratégie proti americkým sankciám. Keďže sa však európske investície začali z Iránu sťahovať a nové neprichádzali, Irán začal mať o postoji EÚ svoje pochybnosti, začal tiež od záväzkov odstupovať a v októbri 2025 po 10 rokoch platnosti JCPOA vyhlásil, že sa ďalej necíti byť dohodou viazaný. Bol však pripravený na nové rokovania, ktoré prebiehali i v roku 2026…

Hanebná reakcia a budúcnosť Európy

Pri americko-izraelskej agresii veľmi zaráža ešte jedna zásadná vec – neschopnosť predstaviteľov EÚ pomenovať agresiu svojich „spojencov“ pravým menom. Absurdné bolo prvé vyhlásenie Kaji Kallasovej, vysokej predstaviteľky EÚ pre zahraničnú politiku. Namiesto odsúdenia agresie uviedla: „Iránsky režim zabil tisíce ľudí. Jeho programy balistických rakiet a jadrové programy spolu s podporou teroristických skupín predstavujú vážnu hrozbu pre globálnu bezpečnosť. EÚ prijala prísne sankcie voči Iránu a podporila diplomatické riešenia, a to aj v jadrovej otázke...“ Podobné vety vo svojom statuse napísala aj predsedníčka EK Ursula von der Leyenová: „Zabezpečenie jadrovej bezpečnosti a predchádzanie akýmkoľvek krokom, ktoré by mohli ďalej stupňovať napätie alebo podkopať globálny režim nešírenia jadrových zbraní, má zásadný význam. Európska únia prijala rozsiahle sankcie v reakcii na konanie iránskeho vražedného režimu…“ Paradoxne, keď Irán v reakcii na agresiu zaútočil na americké základne v susedných štátoch, Ursula von der Leyenová dokázala použiť aj tvrdé slová: „Práve som hovorila s @MohamedBinZayed zo Spojených arabských emirátov. Vyjadrila som našu plnú podporu a sústrasť po útokoch Iránu a následných obetiach. Európa dôrazne odsudzuje tieto neopodstatnené útoky. Tieto útoky predstavujú očividné porušenie medzinárodného práva…“ Na tomto mieste nebudem rozoberať podobne hlúpe vyjadrenia aj od viacerých politikov z jednotlivých členských štátov EÚ, len sa opýtam, prečo sa po „odstrihnutí“ od ruských zdrojov viac neusilovali aspoň o stabilitu exportu ropy z oblasti Perzského zálivu. Snáď im to „veľký brat“ nezakázal.

V nezávideniahodnej situácii sa ocitli aj spojenci USA na Blízkom východe. Agresia proti Iránu vyvolala reakciu a Teherán zaútočil na americké základne, ktoré sa nachádzajú na ich území. Krajiny ako Irak, Katar, SAE i Bahrajn si eskaláciu konfliktu neželajú, pretože americký útok na Irán vyvolal pobúrenie ich vlastného obyvateľstva, ktoré je už tak rozhorčené genocídou v Gaze a má dokonca i určité pochopenie pre iránsku reakciu. Navyše, eskalácia vojny proti Iránu by mohla prerásť i do občianskej vojny na teritóriu daných štátov, zvlášť ak by sa samy zapojili do amerických akcií. V Bahrajne sa sunnitský režim udržuje proti vôli šíitskej väčšiny len prostredníctvom saudskej intervencie a aj v ostatných bohatých ropných monarchiách je stabilita vratká, keďže väčšinu obyvateľov tvoria neobčania (v SAE asi 88 %). Mnohí z nich by určite privítali politické zmeny, nadobudnutie občianstva či uvoľnenie represívnych zákonov. Dokonca ani Saudská Arábia by nemusela konflikt s Iránom ľahko zvládnuť a jej slabosť sa ukázala už pri vojenskej intervencii v oveľa slabšom Jemene. Jediným regionálnym štátom, ktorý by z danej vojny profitoval, by bol Izrael – vojna s Iránom opäť prekryla novú vlnu obmedzení voči Palestínčanom. Po zničení Gazy sa stalo novou témou masívne prerozdelenie palestínskej pôdy v prospech izraelských osadníkov na Západnom brehu Jordánu, ktoré už vyvolalo aj kritické reakcie vo svete. S daným postupom nesúhlasia ani mnohí občania Izraela, avšak počas vojny s Iránom svoju kritiku príliš hlasno vyjadrovať nebudú.

Vojna USA s Iránom tiež jasne poukázala aj na ďalšie riziko, ktoré politici v EÚ či na Slovensku dlhodobo ignorujú. Tým rizikom je prítomnosť amerických základní v krajine. Krajiny ako SAE či Katar svoju ekonomiku diverzifikovali a okrem ťažby ropy sa zamerali aj na rozvoj turizmu či leteckej dopravy. Podmienkou pre rozvoj týchto odvetví je pritom regionálny mier. Kvôli prítomnosti amerických základní sa však stali pochopiteľným cieľom iránskych útokov a to bude mať dopad tak na transport ropy, ako aj na leteckú dopravu či realitný trh v Dubaji i ďalších mestách. Spomeňme si ale najmä na obdobie pred piatimi rokmi, keď sa počas vianočných sviatkov viedlo medzirezortné pripomienkové konanie o dohode o obrannej spolupráci medzi SR a USA. Kritici vtedy poukazovali na problém, že SR si nevyhradila možnosť obmedziť druh vojenských operácií vykonávaných z územia SR. Netreba opakovať, že prezidentka Čaputová, ako aj členovia Hegerovej vlády zostali voči množstvu výhrad v legislatívnom procese hluchí. V súčasnosti preto existuje riziko, že Ozbrojené sily USA vykonajú zo základní v SR (možno i bez vedomia vlády SR) dronové alebo raketové útoky voči inej krajine. Následne by preto mohlo prísť aj k reakcii napadnutého štátu. Aby slovenskí občania potom nezostali prekvapení, tak ako občania a investori v krajinách blízko-východných spojencov USA…

Branislav Fábry

Nové slovo