Eduard Šebo: Riadený úpadok Spojených štátov amerických a ich boj o Arktídu

Jedna skupina takýchto fanúšikov si predmetnú zmenu zdôvodňuje osobou Donalda Trumpa. Ak by nebolo Trumpa, bolo by všetko úplne inak a naše transatlantické spojenectvo by určite prekvitalo. Mali by sme sa radi a vláda vo Washingtone by nám garantovala slobodu, bezpečnosť, lásku a demokraciu… Ako politický skeč popisujúci naivného politického analfabeta by to mohlo byť fajn.

Druhá skupina fanúšikov amerického impéria – tá rigidnejšia – radšej prevezme propagandistické nezmysli Daddyho Trumpa a jeho kolegov, než by si mala priznať skutočnosť spočívajúcu v ich detinskej naivite. „Grónsko bude bezpečnejšie, ak ho budú vlastniť Spojené štáty americké! Kto iný by ho už len dokázal ochrániť, ak nie práve Američania? Ak im ho nedáme, ukradnú ho Rusi a Číňania!“ Treba ten ostrov dať Američanom – optimálne s tým, že na odplatu sa budú musieť zaviazať k ochrane Ukrajiny. Hmm. Tejto skupine ľudí už niet pomoci. Kognitívna disonancia v praxi a ako forma liečby viac ideologického fanatizmu príležitostne prekrývaného lexaurinom a zapíjaného alkoholom v súlade s odporúčaním Kaji Kallasovej (to posledné nie je vtip – to je fakt).

O čo sa teda v skutočnosti hrá? Nuž, realita sa má takto… Vláda Spojených štátov amerických má jasno v tom, že doba ich globálnej hegemónie sa skončila. Unilaterálny svet je mŕtvy – už neexistuje. Schopnosť vlády SŠA presadiť si to, čo im vyhovovalo a to dokonca kdekoľvek na svete… je už iba spomienkou na obdobie chvíľu po rozpade Sovietskeho zväzu – a ani vtedy to neplatilo na 100 %.

Vláda Spojených štátov amerických sa dnes aktívne pripravuje na nový multipolárny svet. NATO považuje za mŕtve a nepotrebné – a má pravdu, je to pre nich iba záťaž. Všetko, čo chceli, si presadili aj bez tejto organizácie, v ktorej sa musia tváriť, že im záleží na záujmoch iných. Nezáleží. Je im to jedno a všetky tie propagandistické žvásty o tom, ako by mali a chceli chrániť záujmy ostatných (napríklad akési mikroštáty a ich súčasné hranice kdesi v Pobaltí) sú len nepochopením toho, o čo skutočne išlo.

NATO bola v časoch svojho vzniku organizácia, ktorá mala povojnové Nemecko udržať v područí, Rusko mimo západnej Európy a Spojené štáty v Európe – v ich geopolitickej hre proti Sovietskemu zväzu. Neskôr sa z NATO stala organizácia na unifikáciu zbraňových systémov, obrovský zbrojársky obchod a vytváranie zdania bezpečnosti pre všetkých svojich členov.

Dnes je NATO z amerického pohľadu prežitok, ktorý zaväzuje vládu Spojených štátov k podpore štátov a politikov, ktorí ich svojou politikou značne iritujú. Pre naplnenie záujmov USA z pohľadu rozmiestnenia ich vojsk v Európe úplne postačujú medzivládne dohody zvané DCA. Tie dávajú americkej armáde všetky oprávnenia, ktoré pre svoju činnosť potrebujú – a na odplatu nepožadujú vôbec nič. Z NATO sa tak v súčasnosti stala už iba nepotrebná organizácia plná rôzne štekajúcich nedôstojných pudlíkov, ktorí odmietajú bez reptania plniť zadania z Washingtonu (obzvlášť v súvislosti s vojnou na Ukrajine).

Jediné, na čo je dnes celé predmetné zoskupenie dobré, je americké vynútenie si záväzku, aby členské štáty NATO vynakladali 5 % zo svojho ročného hospodárskeho výkonu na zbrojenie – čiže približne 1/5 všetkých svojich príjmov. Dnes sa dokonca zdá, že aj v prípade zániku NATO by európske štáty zošalené proti-ruskou vojnovou propagandou zbrojili ešte viac než doteraz. Americké zbrojovky tak v najbližších rokoch určite nebudú mať núdzu o odbyt – čo iba znásobuje nepotrebnosť NATO z amerického pohľadu.

Spojené štáty americké nemajú spojencov – majú iba svoje aktuálne záujmy. Dnes je to čosi, zajtra to môže byť niečo úplne iné. Dnes je to geopolitické zatláčanie Ruska, zajtra spolupráca s Ruskom proti Číne a napozajtra boj proti odbojným Ukrajincom, ktorým by sa nepáčilo, že zdroje na ich území im už v skutočnosti nepatria – lebo si ich sprivatizovali kamaráti Daddyho spoza Veľkej mláky.

Záujmy, nie ideologické hlúposti o spolupráci na večné časy a nikdy inak sú to, čo sledujú mocenskí hráči – či už z Washingtonu alebo z Moskvy, Pekingu alebo Nového Dillí. Zdá sa, že väčšina sveta logiku tohto prístupu chápe. Jediní, kto sa v reál-politike stratili, sú ľudia z Európskej únie, ktorí podľahli propagande, ktorú sami pomáhali dlhé roky vytvárať i šíriť.

Nuž a budú to práve euro-únijčania, ktorí dôsledky predmetnej propagandy pocítia najviac. Grónsko bude pravdepodobne prvým veľkým kopancom európskym ,,spojencom“ pri presadzovaní záujmov vlády Spojených štátov amerických. Chcú ho – lebo ho potrebujú pre budúcnosť. Chcú ho pre jeho podiel na právach a zdrojoch v Arktíde i pre zdroje, ktoré sa na jeho území nachádzajú. Protesty akéhosi Dánskeho kráľovstva nehrajú rolu – tí monarchisti nech radšej zháňajú pohľadného princa pre svoju ľadovú princeznú, ak dáku majú… a veľkú politiku nechajú riešiť veľkých chlapcov.

Nezmysly o tom, že ak Grónsko neukradnú Spojené štáty americké, tak ho ukradnú Rusi alebo Číňania… sú výsmechom všetkým euro-únijným klaunom hrajúcim sa na politikov. Miera absurdnosti takto postavenej propagandy odráža mieru amerického pohŕdania svojimi euro-únijnými vazalmi a podržtaškami. Je však pravdou, že je náročné vymyslieť relevantný dôvod, prečo je nutné, aby si Spojené štáty americké Grónsko ukoristili. To Grónsko, na ktorom si americká armáda môže robiť čo len chce – nakoľko ju ku tomu oprávňuje medzinárodná zmluva o obrane Grónska z roku 1951. O obranu ostrova teda nejde – ide výlučne o jeho zdroje a najmä o zdroje, ktoré sa viažu k výlučnej ekonomickej zóne tohto ostrova v priestore Arktídy.

Za najpravdepodobnejší výsledný scenár vo veci Grónska považujem dohodu, ktorá nad týmto ostrovom formálne zachová právnu suverenitu Dánska, no súčasne umožní vláde i podnikateľom z USA využívanie všetkých jeho zdrojov ako zdrojov vlastných. Išlo by tak o akýsi hybrid zdieľanej suverenity nad obrovským územím, ktoré je temer ľudoprázdne. Signatármi takejto dohody budú Dánske kráľovstvo a tzv. domáca reprezentácia Grónska (čiže zástupcovia grónskeho parlamentu) na jednej strane a vláda Spoj. štátov amerických na strane druhej. Naviazanosť na členstvo v NATO v tejto novej zmluve pravdepodobne vypadne  – nakoľko jeho budúcnosť je veľmi otázna (v zmluve pojednávajúcej o obrane Grónska z roku 1951 táto naviazanosť na NATO zmienená je). Ak sa dánskej vláde podarí uhrať takýto model, mohla by to považovať za úspech.

Ohraničenia výlučných ekonomických zón štátov susediacich s Arktídou.

Grónsko je najväčší ostrov sveta, pričom 85 % jeho rozlohy je pokrytej ľadom, ktorého hrúbka dosahuje miestami až 3 km. Ostrov obýva iba necelých  60 000 ľudí – väčšinovo Inuitov, no jeho rozloha je 2 175 600 km2 – čo predstavuje územie o rozlohe polovice celej Európskej únie. Zaujímavou skutočnosťou je aj to, že Grónsko nie je súčasťou Európskej únie, hoci jeho obyvatelia sú občanmi Dánska a tým aj občanmi Európskej únie. Úradným jazykom na ostrove nie je dánčina, ale grónčina.

Z uvedeného je zrejmé, že ak si vedenie Spojených št. amerických zaumieni anektovať Grónsko, neexistuje nič, čo by mu v tom mohlo zabrániť. Domáce obyvateľstvo – Inuiti – určite nebudú klásť žiaden vojenský odpor svojim novým pánom. Nemalo by to žiaden zmysel. Ba čo viac, vláda USA by im určite rada za ich bezproblémovosť čo-to poskytla. Donald Trump už spomínal niečo o 100 000 amerických dolárov pre každého obyvateľa Grónska… za ich súhlas s novými pomermi. Ak by na to tamojší obyvatelia pristúpili, bola by to z pohľadu Američanov najlepšia kúpa. Za 6 miliárd USD by získali súhlas domorodého obyvateľstva s kontrolou územia a jeho zdrojov v hodnote biliónov a k tomu aj výhradné ekonomické práva k obrovskému územiu v Arktíde. Inými slovami, za cenu približne jednoročného deficitu slovenského štátneho rozpočtu / alebo za jednoročný rozpočet slovenského ministerstva obrany… by získali ostrov o rozlohe polovice celej Európskej únie. Ako sa hovorí… no nekúp to!

Samozrejme, odškodnenie samotnému Dánsku by amerických daňových poplatníkov stálo určite o dosť viac – ale to by o odpredaj Grónska aj s jeho zdrojmi museli mať Dáni záujem. A ten, celkom pochopiteľne, vôbec nemajú.

Ak by na to prišlo, politici z EÚ s americkou anexiou Grónska nespravia nič. Niektorí budú chvíľu čosi vykrikovať o medzinárodnom práve – presne tom práve, ktoré štáty ako Francúzsko, Veľká Británia či Taliansko… pomáhali niekoľko posledných desaťročí rozkladať svojou účasťou na zahraničných vojenských výbojoch a agresiách (najčastejšie režírovaných z Washingtonu). Najvtipnejšie vyznievajú tieto pokrytecké a patetické mudrovania od francúzskeho prezidenta Macrona. Prezidenta štátu, ktorého vojská vyháňajú štáty Afriky zo svojich území s konštatovaním, že doba francúzskeho kolonializmu a vykorisťovania definitívne skončila… sa sťažuje na imperiálne praktiky svojho transatlantického „spojenca“. 

Ďalším adeptom z pohľadu USA na zabranie územia bude Kanada – ak nie celá, tak aspoň jej väčšia časť. Ide o štát, ktorý je rozlohou väčší ako Spojené štáty americké, no obýva ho iba 36 miliónov ľudí. Ich vlastná sebaidentifikácia ako Kanaďanov je malá. Za Kanaďanov sa považuje iba približne 5 miliónov spomedzi všetkých kanadských občanov. Tí zvyšní sa považujú za Angličanov, Írov, Škótov, Francúzov, Nemcov, Číňanov, Talianov, Indov, Poliakov, Holanďanov… Za Slovákov sa tam považuje približne 33 000 ľudí a za Čechov 47 000. Koho by zaujímali uvedené dáta, stačí si kliknúť sem.

Mapa hustoty zaľudnenia Kanady.

Mapa národnostného rozloženia obyvateľstva Kanady.

Z pohľadu vlády Spojených štátov amerických je určite lákavá predstava anektovať popri Grónsku aj Kanadu, ktorej územie má rozlohu 9 970 610 km2 – čiže necelých 10 miliónov km2.

Pre porovnanie Spojené štáty americké majú rozlohu 9 629 091 km2 – čiže taktiež temer 10 miliónov km2, no žije tam približne 332 miliónov ľudí.

Záležitosť anexie územia Kanady armádou USA je pre mnohých absurdná. Ak si však pozrieme dáta, nemusí ísť o nerealizovateľnú záležitosť. Väčšina obyvateľov Kanady žije na juhovýchode štátu a práve v tejto oblasti žijú ľudia, ktorí sa definujú ako Kanaďania alebo Francúzi, či kanadskí Francúzi. Sú to práve ľudia žijúci v tejto oblasti vo voľbách podporujúcich liberálov – ktorí vďaka týmto voličom vládnu celému štátu. Zvyšok Kanady je volebne výrazne konzervatívnejší – a mnohí konzervatívci by možno aj s radosťou prijali americkú anexiu, ak by sa vďaka nej zbavili ottawskej vlády presadzujúcej bludy o existencii najrôznejších ľudských pohlaví či politiky bezbrehej imigrácie ľudí zo všetkých kútov sveta.

Spojené štáty americké by sa anexiou Kanady alebo aspoň väčšiny jej územia stali najväčším štátom sveta a súčasne by získali obrovské nerastné zdroje a významný podiel na území Arktídy.

Ak by sa vláda USA pod taktovkou Donalda Trumpa skutočne rozhodla realizovať plán anexie Grónska a väčšiny Kanady, bolo by to vojensky možné. Politicky by to znamenalo rozbitie posledného zdania o vláde podľa pravidiel medzinárodného práva (čo v skutočnosti aj tak nefungovalo) a súčasne prijatie multipolárneho sveta. Udialo by sa to však v réžii vlády USA a znamenalo by to aj jednoznačné vymedzenie nových sfér vplyvu, do ktorých by sa Američania stiahli. Išlo by tak o sféru vplyvu, ktorú by Američania dokázali prakticky brániť proti svojim geopolitickým konkurentom a zo zvyšku sveta – najmä však z Európy – by sa mohli postupne stiahnuť. Dôsledkom by bolo ustanovenie novej Monreovej doktríny rozšírenej aj na Severnú Ameriku a zahŕňajúcej pravdepodobne aj Austráliu.

Hospodársky sa Spojené štáty americké v najbližšom období budú určite opätovne industrializovať. Budú nútiť obchodno-výrobné spoločnosti pôsobiace v ich zóne vplyvu budovať priemysel „doma“, a nie kdesi v Číne alebo Juhovýchodnej Ázii. Najpravdepodobnejšou obeťou takejto novej hospodársko-ekonomickej politiky budú štáty Európskej únie – nakoľko práve tam sa nachádzajú priemyselné podniky s hodnotnou a zaujímavou výrobou, ktorú bude mať zmysel presunúť niekde do USA alebo aspoň do ich sféry vplyvu.

Ak by sa opisované skutočne udialo, vyzerala by mapa Spojených štátov amerických vrátane ohraničenia ich sféry vplyvu približne nasledovne:

 Záverom

Už čoskoro uvidíme, ako sa vláda Spojených štátov amerických rozhodne čeliť novo-formujúcemu sa multipolárnemu svetu. Je dôvodné očakávať obnovenie vojny USA spolu s Izraelom proti Iránu, vojenské angažovanie USA v krajinách Latinskej Ameriky, stupňovanie tlaku voči Kanade a štátom Európskej únie a vyostrovanie súperenia o zdroje a vplyv v oblasti Arktídy, Juhovýchodnej Ázie a Afriky. Obzvlášť militarizácia Arktídy a potenciálne aj vesmíru na nižších obežných dráhach Zeme je za súčasnej geopolitickej situácie vysoko pravdepodobné.

Odchod amerických vojsk z priestoru Európy je ďalším očakávateľným trendom, ktorý môže mať za následok logické zvýšenie rizika mierového spolužitia európskych národov. Mier v západnej Európe bol od konca 2. svetovej vojny garantovaný vplyvom západného hegemóna – USA, ktorý bránil tradičným európskym mocnostiam vo vzájomnej konfrontácii a nútil ich k vzájomnej spolupráci. Je veľmi otázne, či po stiahnutí sa Američanov z tohto priestoru nebude mať Nemecko ambíciu obnoviť svoju vojenskú silu, čo by určite vyvolalo odpoveď väčšiny európskych štátov.

Odpovede na uvedené otázky, či predpokladané deje nám dá čas. Všetko však nasvedčuje tomu, že obdobie nárastu medzinárodných sporov, boja o prírodné zdroje, ekonomickej konfrontácie spolu s dôsledkami nástupu robotických technológií a algoritmami „umelej inteligencie“… sú našou realitou a mierové spolužitie rôznych štátov či národov je vysoko nepravdepodobné. Vojna nám teda klope na dvere… a my si môžeme zanôtiť spolu s Karlom Krylom…

Prší a venku se setmělo
Tato noc nebude krátká
Beránka vlku se zachtělo
Bratříčku zavírej vrátka!

Eduard Šebo ml.

Nové slovo

Ilustrační foto (vytvořeno AI)