František Škvrnda: Bitka o Stalingrad – obrat vo vývoji Veľkej vlasteneckej vojny

Nejaký čas sme síce váhali, či sa touto známou udalosťou, ktorá nemá okrúhle výročie, zaoberať. Má to však veľký, až rastúci, význam predovšetkým v súvislosti so silnejúcou agresivitou a vojnovou hystériou v Európe, ktorá akoby strácala aj historickú pamäť o ukrutnostiach nacizmu v minulosti.

Na extrémistov veľmi chúlostivá EÚ totiž iracionálne finančne a vojensky podporuje na Ukrajine Zelenského režim s prvkami neonacizmu. Viackrát sme už poukázali aj na to, že západné médiá hlavného prúdu síce kritizujú pravicový extrémizmus, ale viac a ostrejšie útočia na radikálnu (autentickú) ľavicu. Dobre vedia, ale mlčia o tom, že pravica v nijakej podobe kapitalizmus nezničí, len pri riadení spoločnosti používa rozdielne spôsoby a postupy. 

Stručne o Stalingradskej bitke

Stalingradská bitka bola jednou z najväčších bitiek nielen v druhej svetovej vojne, ale aj v celých dejinách vojen. Sovietske pramene odhadovali počet zabitých a nezvestných v týchto bojoch spolu na oboch stranách na vyše milión osôb. Z nich to bolo v Červenej armáde takmer 480 000, vo Wehrmachte asi 300 000 a u nemeckých spojencov asi 200 000 vojakov. Civilné obete sa pohybovali od 40 000 do 70 000 (uskutočnila sa aj evakuácia Stalingradu, ale bola oneskorená a v meste a okolí zostalo okolo 300 000 osôb). Celkové straty vrátane ranených a zajatých na oboch stranách prekročili po milióne osôb.

Boje o Stalingrad sa začali v auguste 1942, keď nacistické vojská so spojencami z Maďarska, Rumunska a Talianska zaútočili na priestor medzi Donom a Volgou. Predchádzalo im, že na jar a v lete 1942 po predchádzajúcom zatlačení Červenou armádou na západ nacistické vojská znovu dosahovali úspechy. V rámci novej operácie „Blau“ (Modrá) chceli obsadiť ropné náleziská na severnom Kaukaze a v Baku a zaútočili na Voronež. Sovietske vojská po začiatku bitky utrpeli ďalšie porážky, ale Nemci nedokázali postupovať tak rýchlo, ako plánovali.

Dňa 30. septembra bol z Juhozápadného frontu vyčlenený a obnovený Stalingradský front, ktorý sa podriadil priamo Hlavnému stanu Najvyššieho velenia. Velil mu generálplukovník Andrej Jeremenko (11. marca 1955 sa stal maršalom ZSSR).

Za obranu Stalingradu bol zodpovedný zástupca Najvyššieho veliteľa Ozbrojených síl ZSSR, generál armády Georgij Žukov (18. januára 1943 sa stal maršalom ZSSR). S náčelníkom Generálneho štábu Červenej armády generálplukovníkom Alexandrom Vasilevským (16. februára 1943 sa stal maršalom ZSSR) pripravovali operácie v Stalingradskej bitke.

Situácia sa začala meniť po 19. novembri 1942 po uskutočnení prekvapujúcej protiofenzívy sovietskych vojsk v operácii „Urán“, na ktorej sa okrem Stalingradského frontu podieľali aj Juhozápadný a Donský front (súbežne sa začali sovietske operácie aj inde na sovietsko-nemeckom fronte). Už zakrátko po začiatku operácie uviazli v Stalingrade a jeho okolí nemecká 6. armáda a ďalšie vojská.

Boje v Stalingrade boli nesmierne tvrdé a viedli sa o každú ulicu a takmer každý dom. Ich symbolom sa stal Pavlovov dom. Záverečnú fázu Stalingradskej bitky predstavovala operácia „Koľco“ (Prsteň), ktorú začali 10. januára vojská Donského frontu s cieľom zakončiť zničenie obkľúčenej 6. armády.

Nemecké letectvo sa pokúsilo evakuovať obkľúčené vojská, ale bez väčšieho úspechu a nestačilo ani na ich dostatočné zásobovanie. 31. januára sa vzdal nemecký poľný maršal Wilhelm Paulus s južnou časťou vojsk a 2. februára sa vzdala aj ich severná časť. Do zajatia padlo vyše 90 000 nemeckých vojakov, z ktorých mnohí napriek starostlivosti humánne poskytnutej Červenou armádou, v dôsledku dlhých predchádzajúcich strádaní neprežili.

Doplníme, že Hitler bol z propagandistických a ideologických dôvodov posadnutý získaním Stalingradu (nestačilo mu poučenie z fiaska idey usporiadať nemeckú vojenskú prehliadku na Červenom námestí 7. novembra 1941). Už v úplne beznádejnej situácii zakázal Paulusovi, aby kapituloval. 30. januára 1943 ho povýšil na poľného maršala vraj s cynickou kalkuláciou, že v minulosti nebol žiadny nemecký poľný maršal zajatý živý a po poslednej stratenej pozícii spácha samovraždu. Na obete vojakov sa Hitler nikdy neohliadal. Dnes tak koná na Ukrajine Volodymyr Zelenskyj za podpory Západu.

O Stalingradskej bitke v sovietskej a ruskej historickej pamäti

Stručnú charakteristiku priebehu a výsledkov krutej Stalingradskej bitky zakončíme tým, že po nej sovietske najvyššie velenie získalo strategickú iniciatívu v bojoch, ktorá sa potvrdila po jeho víťazstve v Kurskej bitke (júl – august 1943). Do konca Veľkej vlasteneckej vojny od víťazstva pri Stalingrade však zostávalo ešte viac ako 2 roky a 3 mesiace a stála ZSSR veľa obetí i materiálnych škôd.

Nikita Chruščov v rámci boja proti stalinizmu pracoval aj na potlačení významu pôsobenia Josifa Stalina pre víťazstvo ZSSR vo Veľkej vlasteneckej vojne a stál i za premenovaním Stalingradu na Volgograd. Zakrátko však vznikli snahy vrátiť mestu názov Stalingrad, ktoré trvajú dodnes. Na Deň víťazstva v Stalingradskej bitke sa už niekoľko rokov vymieňajú nakrátko tabule s názvom mesta na také, kde je uvedený Stalingrad.  

Od roku 2005 je Deň víťazstva v Stalingradskej bitke zaradený medzi Dni vojenskej slávy Ruska. Je ich vyše 20. Historicky sa za prvý takýto deň považuje Deň víťazstva ruských plukov pod vedením veľkokniežaťa Dmitrija Donského nad mongolsko-tatárskymi vojskami v Kulikovskej bitke 21. septembra 1380. Patrí medzi ne aj Deň bitky pri Borodine a víťazstva ruskej armády pod vedením Michaila Kutuzova nad francúzskou armádou 7. septembra 1812. K Veľkej vlasteneckej vojne sa viaže 8 dní vojenskej slávy Ruska.

Významných udalostí vo Veľkej vlasteneckej vojne bolo viacero. Víťazstvo pri Stalingrade ako bod obratu vo Veľkej vlasteneckej vojne je po dobytí Berlína spomínané asi najviac. Vracalo sa k nemu nielen politicky-mediálne, ale aj v memoároch viacerých sovietskych vojvodcov a vznikli aj viaceré umelecké (najmä literárne a filmové) diela na túto tému. Zastavíme sa len pri dvoch architektonických pamiatkach.

Pavlovov dom

Udalosti bojov o dom sa stali legendou, ktorú nikto nespochybňuje. Ide totiž o pamiatku na nesmiernu tvrdosť bojov, vytrvalosť a vzdor obrancov Stalingradu.

Pôvodne išlo o trojposchodový dom, ktorý patril odborárom a bol prestížnou budovou. Z vojenského hľadiska získal veľký význam, lebo v danom úseku sovietskej obrany bol jedinou väčšou prekážkou, ktorá delila Nemcov od Volgy. Úzky pás územia pri rieke sa Nemcom nikdy nepodarilo úplne obsadiť. 

Dom obsadila 23. septembra 1942 skupina 4 prieskumníkov pod vedením staršieho seržanta Jakova Pavlova. 3. októbra im prišli na pomoc aj ďalšie jednotky. Počet obrancov, ktorí dom v nesmierne ťažkých podmienkach udržali 58 dní do 25. novembra (keď bola oslobodená časť mesta, v ktorej sa nachádzal), sa uvádza od 24 do 31 vojakov. Najťažších bolo prvých 30 dní obrany, lebo Nemci útočili na dom útočili viackrát za deň. Niekoľkokrát prenikli na jeho prízemie, ale nedokázali ho obsadiť celý. V dokumentoch, ktoré sa ukoristili nemeckým vojskám, sa dom označoval za sovietsku pevnosť.

Podľa niektorých zdrojov vraj išlo o prvý dom, ktorý bol po bojoch v meste úplne obnovený. Neskôr juhovýchodnú časť budovy upravili do podoby pamätníka. V súčasnosti sa nachádza na Sovietskej ulici č. 39. Na druhej strane ulice je Múzeum – panoráma Stalingradskej bitky.

Generálporučík Vasilij Čujkov (od 11. marca 1955 maršal ZSSR), veliteľ 62. armády, ktorá sa vyznamenala v bojoch o Stalingrad, vo svojich memoároch uviedol, že Nemci pri snahe obsadiť Pavlovov dom mali väčšie strany ako pri obsadzovaní Paríža.

Socha Matky Vlasti na Mamajovej mohyle

Na výšine Mamajova mohyla (rusky „Мамаев курган“ – Mamajev kurgan) v roku 1967 odhalili sochu Matka Vlasť volá. Výšina sa stala dvojnásobne symbolickou. Zvádzali sa o ňu ťažké boje počas bitky a je miestom rozsiahleho pamätníka Stalingradskej bitky, ktorého súčasťou je aj monument Matky Vlasti. Vytvorili ju sochár Jevgenij Vučetič a inžinier-staviteľ Nikolaj Nikitin (vybudoval aj Ostankinskú televíznu vežu v Moskve). Dodáme, že ide o jednu zo svetoznámych sôch.

Socha je hlavnou súčasťou pamätníka. Od päty kopca k soche vedie 200 schodov, ktoré majú vyjadrovať počet dní trvania bitky. Socha stvárňuje antickú bohyňu víťazstva Nike – ženu, ktorá kráča vpred v rozviatom rúchu a v pravej zdvihnutej ruke drží meč. Vyjadruje alegóriu Vlasti, ktorá volá svojich synov do boja s nepriateľom.

Celková výška sochy je 85 metrov, postava ženy má 52 a ďalších 33 metrov má jej meč. Je na podstavci vysokom 16 metrov. Po dokončení bola 22 rokov najvyššou sochou na svete (na porovnanie výška postavy Sochy slobody je 46 metrov).

Doplníme, že súčasťou pamätníka je aj masový hrob neznámych sovietskych vojakov. Na vybudovaní pamätníka mal veľké zásluhy maršal Čujkov, ktorý tu je ako jediný zo sovietskych maršalov aj pochovaný. 

Na záver o memente Stalingradskej bitky

Vojna je vždy nešťastím, čo platí je pre vojnu na Ukrajine (ide však o vojnu celkom iného charakteru, ako bola Veľká vlastenecká). Vojna po skončení zanechá hlboké jazvy možno aj na desaťročia na Ukrajine a v Rusku i vo vzťahoch medzi nimi. Veľkou tragédiou je aj to, že ide o vojnu medzi slovanskými národmi. Vojna však poznačí aj EÚ a Veľkú Britániu i Nórsko, ktoré do nej investovali priveľa prostriedkov i vyčerpávajúcej spoločenskej energie. V USA sa postoj k vojne na Ukrajine stal po nástupe Donalda Trumpa do Bieleho domu zdrojom mnohých vnútropolitických sporov. Hoci vojna na Ukrajine je regionálnym konfliktom, vzhľadom na to ako prebieha, má globálne dopady.

Konanie samoničiacich sa vodcov EÚ, ktorí sú podporovaní aj vodcami väčšiny jej členských štátov, vedie len k úpadku a strate vplyvu Bruselu. Znamená aj cestu k izolácii od veľmocí. Odmietanie akejkoľvek spolupráce s RF, vyhýbanie sa spolupráci s ČĽR a Trumpova protieurópska politika a ekonomika nevyzerajú pre budúcnosť EÚ dobre.

Stalingradskú bitku preto pripomíname aj ako memento pre sily, ktoré snívajú o vojenskej porážke Ruska. Ide predovšetkým o tie, ktoré sa iracionálne pripravujú na vojnu s Ruskom pod zámienkou vymysleného ruského útoku na Európu. Aj Hitler napadol ZSSR po dôkladnej príprave a sérii výmyslov a klamstiev, pri ktorých mu boli nápomocné aj európske rusofóbne a antikomunistické kruhy.

P.S.: Ako autor netradične doplním osobné spomienky. V roku 1971 som bol ako poslucháč vojenskej akadémie na zájazde s Vlakom družby v ZSSR. Okrem iného sme navštívili aj Volgograd. Na programe boli besedy s priamymi účastníkmi bojov, krátke zastavenie pri Pavlovovom dome a návšteva pamätníka na Mamajovej mohyle. Pohľad z päty kopca na sochu Matky Vlasti na mňa urobil nezabudnuteľný dojem.

František Škvrnda

Nové slovo

Ilustrační foto: Němci odcházejí do zajetí