František Škvrnda: Jesenne pochmúrne o súčasnej politike Západu

O novom svete (čase, veku) existuje veľké množstvo diel, ktoré ho vysvetľujú rozlične a jeho vznik odvíjajú od rôznych udalostí. V súvislosti s tým, čo sa dnes deje okolo nás, nám prichádza často na um dystopický román britského spisovateľa a filozofa Aldousa Huxleya „Prekrásny nový svet“ (Brave New World) z roku 1932. Na Slovensku vyšiel v roku 1970 vo vydavateľstve Tatran v preklade Dušana Slobodníka a v roku 2019 v preklade Mariána Gazdíka vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Zaujímavé, že v českej verzii bol viackrát preložený s názvom „Konec civilizace aneb překrásný nový svět“, prvýkrát v Nakladatelství L. Mazáč v roku 1933. Inšpirovaní Huxleyom použijeme pojem divný nový svet, samozrejme aj v inom kontexte. Na tomto svete (globálne) je máločo krásne, lebo sa v ňom stretávame čoraz viac s divnými i neočakávanými vecami.

Pracovne za divný nový svet budeme považovať na globálnej úrovni protikladný proces úpadku hegemónie (dominancie) Západu vedeného USA, na pozadí ktorého sa postupne a zložito vytvára multipolarita. Pôsobí v ňom množstvo paradoxov, ktorých vrcholom je, že Západ odmieta vidieť realitu, pôsobí neprimerane podľa svojich zastaralých predstáv a neracionálnym konaním zvyšuje svoj úpadok. Vedie to aj k rastu chaosu a znižuje predvídateľnosť vývoja sveta a riešenia jeho problémov.

Aktuálne sa z oslabovania Západu obviňuje predovšetkým Donald Trump, ktorý svojou nevypočítateľnosťou i arogantnosťou vážne narušil jeho pilier – transatlantické spojenectvo, vytvárané od konca druhej svetovej vojny a „ohrozuje“ aj jeho jadro – NATO. Nemecký politický vedec, amerikanista Josef Braml (vydal viacero kníh o USA, z ktorých upozorníme na „Americký pacient. Čo znamená pre svet hroziaci kolaps USA“ /Der amerikanische Patient. Was der drohende Kollaps der USA für die Welt bedeutet/ ešte z roku 2012), nedávno v časopise Focus napísal, že Trump je len symptómom choroby (krízy) USA.

Ak by Washington chcel niekedy niečo zmeniť, musí najprv začať liečiť vlastnú vleklú chorobu. Snaha zvaliť na Trumpa narastajúce ťažkosti Západu je teda zjednodušujúca, ale faktom je, že svojím konaním ho čoraz viac rozkladá. Západné elity však aj bez neho upadajú, lebo slabo alebo vôbec nezvládli výzvy a úlohy, ktoré sa pred nimi odkryli. Sprevádza to aj ich kríza (degradácia) ako i absencia politických vodcov, ktorí dokážu riešiť problémy spoločnosti a sveta. V posledných rokoch medzi nich môžeme zaradiť najmä Borisa Johnsona a Liz Trussovú z Veľkej Británie, Emmanuela Macrona z Francúzska, Olafa Scholza a Friedricha Merza z Nemecka.

Vyjdeme z predpokladu, že fenomén divného nového sveta sa začal formovať na Západe po rozpade bipolarity. Pôsobia v ňom však aj následky a súvislosti starších udalostí, v niektorých prípadoch až od prvej svetovej vojny.

K rozpadu bipolarity došlo nečakane, hoci proti socializmu Západ urputne bojoval od roku 1917 hneď po Októbrovej revolúcii v Rusku. Zlé jazyky tvrdia, že kapitalizmus ani nechcel socializmus zničiť, ale mu stačilo, aby ho oslaboval a dokazoval svoju „prevahu“ nad ním. Pád socializmu zapríčinili predovšetkým jeho vnútorné pomery, úpadok vládnych strán a ich vodcov a v niektorých prípadoch i ich prílišná ústretovosť voči kapitalizmu (Západu). Budeme parafrázovať výrok sovietskeho a ruského amerikanistu Georgija Arbatova, že Západu sa stalo to najhoršie, čo sa mu mohlo stať, lebo stratil obraz nepriateľa.

A naozaj krátko potom, ako sa v Európe stratila toľko kritizovaná socialistická demokracia, sa začala zvyšovať kritika kapitalistickej (liberálnej) demokracie. Kvôli nespokojnosti s ňou i s celkovým stavom spoločnosti v posledných týždňoch prebiehajú veľké násilné protesty vo Francúzsku, Španielsku a Albánsku. Protestuje sa aj v Belgicku, Portugalsku a Taliansku. V ohni nepokojov, ktoré zachvátili Francúzsko, sa objavili aj hlasy o tom, že konečne by sa mala priznať pravda.

V Nemecku i vo Francúzsku výrazne zosilnela krajná pravica a sú obavy z jej víťazstva vo voľbách. Takmer zúfalo sa hľadajú cesty, ako zabrániť rastu podpory týchto síl v „štandardných“ liberálnych demokraciách. Krajná pravica silnie aj v ďalších štátoch EÚ. V decembri 2024 došlo k bezprecedentnému kroku v liberálnej demokracii, keď v Rumunsku zrušili výsledky prvého kola prezidentských volieb. Zvíťazil v nich politik, označovaný za krajne pravicového, pričom dôkazy, na základe ktorých ústavný súd o tomto kroku rozhodol, boli povrchné a málo presvedčivé. Stredové politické strany dominujúce politike EÚ i celého Západu majú čoraz väčší strach z rastu podpory krajnej pravice, ku ktorému prispievajú svojím nekompetentným konaním, neschopnosťou riešiť problémy trápiace veľkú časť obyvateľstva. Pre istotu, kde môžu, však útočia proti autentickej ľavici a strašia ňou. Za všetky príklady stačí uviesť táranie Trumpa, že ak republikáni nezvíťazia v „polčasových“ voľbách, Amerike hrozí komunizmus. 

Kapitalistickí vládcovia začiatkom 90. rokov minulého storočia nevedeli, čo robiť v nových pomeroch, ktoré pred nich spadli ako dar z nebies. Západ koniec bipolarity zavŕšený rozpadom ZSSR v decembri 1991 však považoval za svoje víťazstvo a podľa toho sa aj bezočivo správal. Víťaz berie všetko a môže všetko.

Najvýraznejšie nové pomery zavládli (šarapatili) v štátoch východnej a strednej Európy ako aj v Rusku, kde však predstavovali špecifický prípad. Kapitalistické elity, ktoré vo východnej a strednej Európe prevzali moc, konali arogantne a chamtivo. Vrchol tohto konania predstavovalo kruté pohltenie NDR západným Nemeckom. Ukázalo sa, že kapitalizmu zase pôjde len a len o zisky a bohatstvo. Vládcovia sa v ničom neobmedzovali a neuvažovali o tom, kam táto nenásytnosť povedie. Ekonomicky im išlo o hospodársky rozvrat bývalých súperov a ich likvidáciu ako konkurencie. Neskôr sa ukázalo, že privlastnenie si (sofistikovaná krádež) materiálneho bohatstva bývalého socializmu na čas západnému kapitalizmu v Európe pomohlo a oddialilo viaceré krízové procesy, ktoré neskôr prepukli o to s väčšou silou.

Predstavy o zázračných liekoch privatizácie, deregulácie a liberalizácie sa v postsocialistických štátoch samozrejme nenaplnili, ale bolo plno užitočných idiotov, ktorí to na ich škodu presadzovali, spravidla za judášsky groš. Dodnes je úroveň sociálno-ekonomického života v postsocialistických štátoch nižšia ako v starých štátoch EÚ. Možno niektoré podmienky života obyvateľstva sa aj zlepšili (v jednotlivých krajinách rozdielne), ale dramaticky sa vo všeobecnosti zhoršila situácia s bývaním a sociálnym zabezpečením. Problémy sú aj so zamestnanosťou, v zdravotníctve, vo vzdelávaní a pod. Rozšíril sa organizovaný zločin a rozvrátila sa vnútorná (občianska) bezpečnostná situácia. Väčšina postsocialistických štátov (ale aj staré štáty EÚ) sa v posledných rokoch spolarizovala.

Do integrujúcej sa Európy prijali prvé postsocialistické štáty až takmer po 15 rokoch od pádu bipolarity. Zato atlantické NATO otvorilo svoju náruč už o 5 rokov skôr. Dnes je jasné, že išlo o to, aby sa najprv zaistila moc v týchto štátoch vojensky (a pod dohľadom USA) a až potom sa prijímali do hospodárskych štruktúr. V USA nezabudli, že Marshallov plán západnú Európu dostal do ich područia ekonomicky, ale v NATO si to poistili vojensky. Pakt sa v západnej Európe považuje za základ jej bezpečnosti, lokajsky sa poslúcha doteraz a desí sa z klesajúcej angažovanosti USA.

Dosiaľ všetky postsocialistické štáty, ktoré boli prijaté do EÚ, sa najprv stali členmi NATO. V pakte sú stále štáty, ktoré sú „čakateľmi“ do EÚ: Albánsko (od 2009 ! – pozn. autora), Čierna Hora (od 2017) a Severné Macedónsko (od 2020). EÚ sa od roku 2013 nerozširovala a v roku 2020 z nej vystúpila Veľká Británia. Stráca sa šanca Turecka, člena NATO, kandidátskej krajiny od roku 1999, na prijatie do EÚ. V auguste 2026 bolo na Islande neúspešné referendum o obnovení rokovaní o vstupe do EÚ.

Európska únia je dobre skonštruovaný kolos, ktorý funguje. V posledných rokoch sa však zásadne odklonila od svojho pôvodného projektu ako občianskej a mierovej veľmoci, ktorej prvoradým záujmom bolo zlepšovanie sociálno-ekonomických podmienok života obyvateľov a ich rozvoj. Pod tlakom rusofóbie spojenej s podporou Ukrajiny vo vojne došlo v posledných rokoch k výbuchu vojnovej hystérie. Nezmyselne sa chystá zvýšenie vojnových výdavkov a podpory vojny na Ukrajine, pričom v Bruseli sa tvrdo rokuje o konečnej podobe budúceho dlhodobého rozpočtu EÚ na roky 2028 – 2034 kvôli rozdielnym predstavám o výške rozpočtu i využití prostriedkov z neho. 

Vládnuce sily na Západe pod vedením USA sa rozhodli vo svete, kde nemali rovnocenného súpera, bezpečnostné problémy riešiť bezohľadne a s využitím násilia. Varovným historickým medzníkom sa stalo flagrantné porušenie medzinárodného práva pri barbarskom bombardovaní malej Juhoslávie (Srbska a Čiernej Hory) štátmi NATO v roku 1999. Pakt si pri tom preveril aj lokajskú podriadenosť nových členov z postsocialistických štátov a „upozornil“ na túto požiadavku aj ďalšie štáty, ktoré sa chceli stať jeho členom.

Po bombardovaní malej Juhoslávie sa zvýšila agresivita Západu v medzinárodných vzťahoch. Nasledovala séria vojen USA, do ktorých sa rôzne zapojilo aj NATO a dochádzalo v nich k rozličnému porušovaniu medzinárodného práva: Afganistan 2001, Irak 2003, Líbya 2011 a Sýria 2014. V súčasnosti to je pokračujúca americko-sionistická agresia voči Iránu.

Špecifickým problémom sa stali vojny v 90. rokoch minulého storočia na území bývalej veľkej Juhoslávie ako aj bývalého ZSSR, kde pokračujú doteraz. Aj v týchto vojnách sa prejavili dozvuky podpory nacionalistických síl Západom v oboch regiónoch. Zdôrazníme, že EÚ a niektoré ďalšie európske štáty v naivnej viere, že položia Rusko na kolená, podporujú vo vojne Ukrajinu, nehľadiac na obete a škody, ktoré jej to prináša.

Došlo k nárastu terorizmu. Jednou z jeho príčin bol dlhodobý zištný politický a ekonomický vzťah západnej civilizácie najmä k moslimským štátom, obzvlášť na Blízkom východe. Terorizmus sa v posledných rokoch oslabil, ale nestratil sa. Prestal sa však považovať za najväčšiu bezpečnostnú hrozbu. Aj za nárastom vojen a ozbrojených konfliktov, najmä v „treťom svete“, najviac v Afrike, stáli okrem etnických a konfesionálnych príčin aj relikty kolonializmu.

Zastavíme sa trochu dlhšie v Rusku. Pod vedením Borisa Jeľcina, ktorý svoju moc udržal brutálnym nasadením ozbrojených síl proti parlamentu v októbri 1993, sa Rusko vydalo napospas západnému liberalizmu. Západ ho samozrejme nekritizoval, lebo čakal, že krajina sa „zosype“ a získa jej nesmierne bohatstvá. V auguste 1998 došlo k veľkej ekonomickej kríze, ktorá neutešenú pozíciu cynického autokrata Jeľcina skomplikovala. Krajinu zachraňovali sovietski odborníci, predseda vlády Jevgenij Primakov (1991 – 1996 riaditeľ Služby vonkajšej rozviedky RF a 1996 – 1998 minister zahraničných vecí) a najmä jeho prvý zástupca Jurij Masliukov (1988 – 1991 prvý zástupca predsedu Rady ministrov ZSSR a predseda Štátneho plánovacieho výboru). Jeľcin ich ponechal vo funkcii len do mája 1999, keď za predsedu vlády vymenoval Sergeja Stepašina (generálplukovník, od apríla 1998 prvý zástupca predsedu vlády a minister vnútra, predtým minister spravodlivosti a bývalý vysoký funkcionár spravodajských služieb), ktorý vydržal na poste len do augusta 1999. Nahradil ho v zahraničí neznámy Vladimir Putin (do r. 1991 príslušník spravodajských služieb, od júla 1998 do augusta 1999 riaditeľ Federálnej služby bezpečnosti RF a od apríla 1999 tajomník Bezpečnostnej rady RF).

Po Jeľcinovej neočakávanej rezignácii sa Putin stal zastupujúcim prezidentom a v marci 2000 bol zvolený za prezidenta RF. Zrušil niektoré excesy liberalizmu, ale v ekonomike sa ho úplne nevzdal. Rusko zostalo kapitalistickým štátom, ale Západ znepokojilo, že Putin menil vzťah k nemu a začal presadzovať záujmy RF. V roku 2007 na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii Putin varoval, že Západ a najmä NATO bezpečnostne ohrozujú Rusko, čo sa však nevzali do úvahy. Po udalostiach na Ukrajine v roku 2014 na Rusko začali uvaľovať sankcie a jeho vzťahy so Západom sa vyostrili, obzvlášť od roku 2022 po uskutočnení ruskej špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine. Najmä v EÚ (i vo Veľkej Británii) sa Rusko označuje za veľkú hrozbu, ktorá môže začať vojnu proti nej (jej štátom). Chýbajú k tomu však argumenty a skôr v Rusku sa môžu obávať rôznych výrokov o tom, že niektoré európske štáty najmä Nemecko, Francúzsko či Veľká Británia sa chystajú na vojnu s ním. Krikom poľských, pobaltských či českých politikov o ruskej vojenskej hrozbe nemá zmysel sa zaoberať. 

Nebadane, ale neustále rástla ekonomická sila ČĽR, ktorá ide vlastnou socialistickou cestou a jej vodcovia Chu Ťin-tchao a najmä Si Ťin-pching hovorili o potrebe nového spôsobu riešenia problémov sveta a potrebe brať do úvahy aj záujmy Pekingu. ČĽR, ktorá sa stala hospodársky druhou najsilnejšou krajinou na svete, je na čele úsilia o multipolárny svet.

Do meniaceho sa pomeru síl zasiahla veľká finančno-ekonomická kríza v roku 2008, ktorá vznikla v USA. Na ňu postupne, opäť najmä v Európe, nadviazali ďalšie krízy. Išlo o migračnú krízu v roku 2015 a pandemickú krízu kvôli COVID-19. V súčasnosti je ťažké urobiť prehľad toho, aké krízy vlastne pôsobia, lebo sa navzájom aj prelínajú. Bez nároku na úplnosť ide okrem už spomenutých kríz najmä o demografickú, energetickú, informačnú a surovinovú krízu. Na ich súhrn (prelínanie sa) sa neraz používa označenie „superkríza“.

Poznamenáme, že v podmienkach „neohrozenej“ svetovej vlády Západu sa vôbec nebrali do úvahy varovné závery z Medzí rastu, ktoré v roku 1972 vydal Rímsky klub. Pripomenieme ich v súvislosti s tým, že sa už dlhšie hovorí aj o klimatickej kríze (globálnom otepľovaní). Prejavom nekompetentnosti pri jej riešení sa stala zideologizovaná Zelená dohoda pre Európu (často ako Green Deal) z roku 2019. Tiež je čoraz viac kritizovaná z rôznych strán a ťažko sa naplní.  

Krutým následkom bašovania nadnárodných bankových spoločností sa stalo zvýšené sústreďovanie bohatstva do rúk čoraz menšieho množstva majiteľov. Sprevádza to aj rast biedy a chudoby nielen na globálnom Juhu, ale aj v západných spoločnostiach.

Možno náš pohľad je príliš kritický a už ho pomaly ukončíme. Naozaj však ťažko nájsť niečo, čím by bol Západ (kapitalizmus) po rozpade bipolarity pozitívne ovplyvnil globálny vývoj. Zato vyvolal viacero kríz globálneho charakteru, prípadne prispel k ich zhoršeniu.

Politika Západu sa zhoršuje v podmienkach, keď je toľko politológov (politických vedcov) v akademických kruhoch, médiách, na sociálnych sieťach i inde, ako ich ešte nikdy nebolo (platí to i pre Slovensko). A to nehovoríme už o tom, koľko je politikov, prípadne koľko ľudí sa za nich „samozvane“ označuje. V minulosti sa s príslušnosťou k tomuto povolaniu narábalo opatrne. Pripomenieme klasickú prácu nemeckého sociológa Maxa Webera „Politika ako povolanie“ (Politik als Beruf) z roku 1919. Teda kvantitu, čísla v politike treba brať s rezervou, aj keď najmä „parlamentné počty“ ňou hýbu.

Divné je aj to, že Západ sa po eufórii „z víťazstva v bipolarite“ už za zhruba dve desaťročia začal báť svojej budúcnosti. Okrem strachu z mnohých hrozieb, na zosilňovaní ktorých sa podieľa, upadol aj do vojnovej hystérie. Vznikajú otázky, čo sa vlastne stalo, že politika Západu sa tak „zopsula“ (ospravedlňujeme sa za silný výraz). Tomu, ako sa to prejavuje i tomu, ako by sa dalo z tohto marazmu vybŕdnuť, sa však treba venovať už v novom príspevku.

František Škvrnda