František Škvrnda: Neočakávane úspešné volebné ťaženie Rumena Radeva

S častými zmenami vlád by Bulharsko mohlo konkurovať aj Japonsku či Taliansku v minulosti. Po roku 2007 bolo aj s poverenými vládami osemnásť vlád, vrátane úradníckych. V tomto desaťročí sa aj toto tempo zrýchlilo a súčasná úradnícka vláda je jedenásta. Na čele vlád stálo trinásť predsedov. Politickou „stálicou“ bol Bojko Borisov, ktorý bol predsedom troch vlád spolu takmer 10 rokov. „Antirekordérom“ bol Marin Rajkov so 77 dňami. Na čele súčasnej vlády je od 19. februára 2026 Andrej Gjurov.

Predchádzajúca vláda podala demisiu v decembri po niekoľkodňových protestoch proti jej hospodárskej politike, zlyhaniu v boji proti korupcii a návrhu nového rozpočtu, ktorý počítal so zvýšením sociálnych odvodov a niektorých daní. Od 1. januára 2026 platí v Bulharsko euro, čo však bolo dohodnuté už dávnejšie, ale prinieslo obyvateľstvu aj nové ťažkosti.

V tejto situácii sa 23. januára 2026 vzdal prezidentského kresla, v ktorom bol 9 rokov, ľavicový Rumen Radev, aby mohol kandidovať v parlamentných voľbách. Na jeho miesto nastúpila dovtedajšia viceprezidentka Iliana Jotovová. 

Stručne o Bulharsku

Bulharská republika má rozlohu necelých 111 000 km² a žije v nej vyše 6,4 milióna obyvateľov (podľa odhadu na konci roku 2024). Zemepisne patrí k balkánskym štátom, ale politicky sa od nich odlišuje.

Okrem toho, že Bulharsko je členom EÚ a eurozóny, je od roku 2004 aj členom NATO a od roku 2025 je v Schengenskej zóne.

Ekonomika Bulharska patrí k najslabším v EÚ. Napriek kvantitatívnemu rastu po páde socializmu v krajine bol ekonomický vývoj protirečivý s ťažkosťami a krízami. Najsilnejšími sektormi ekonomiky sú energetika, baníctvo, hutníctvo, strojárstvo, poľnohospodárstvo a cestovný ruch.

V roku 2025 malo Bulharsko podľa údajov ministerstva financií s 27,8 % jeden z najnižších pomerov verejného dlhu k HDP a deficit štátneho rozpočtu bol 3,1 % HDP. Formálne sú tieto údaje pozitívne, ale nie sú výsledkom ekonomickej stability krajiny.

Vojenské výdavky Bulharska v percentuánom pomere k HDP boli od vstupu do NATO kolísavé. Do roku 2008 boli nad 2 %. Potom až do roku 2018 poklesli a pohybovali sa od 1,22 % do 1,74 %. V roku 2019 vyskočili na 3,13 % a potom zase klesli pod 2 %. Až v roku 2025 sa podľa predbežných údajov dostali na úroveň 2,06 %. (Ide o údaje z materiálov Bulgaria Military Spending/DefenseBudget zo stránky Macrotrends a Defence Expenditure of NATO Countries /2014-2025/ zo stránky NATO, lebo databáza SIPRI o vojenských výdavkoch je do 26. apríla v rekonštrukcii – pozn. autora).

V Bulharsku sú dve početnejšie národnostné menšiny. Turkov je necelých 9 % a Rómov (nazývajú ich bežne Cigánmi) necelých 5 %.

O dejinách Bulharska

Vývoj bulharského národa, ktorý patrí medzi južných Slovanov (s asimilovanými Protobulharmi a tráckym substrátom), bol zaujímavý a dramatický, ale aj protirečivý. Na území súčasného Bulharska v roku 681 založil chán Asparuch Prvú bulharskú ríšu, ktorá existovala do roku 1018. Určitý čas bola aj regionálnou veľmocou a protiváhou byzantského vplyvu na Balkáne. Chán Boris prijal v roku 864 pravoslávie s gréčtinou ako liturgickým jazykom. Kvôli obmedzeniu vplyvu gréckeho kléru poskytol azyl Metodovým žiakom, ktorí boli vyhnaní z Veľkej Moravy. Slovanská liturgia sa v Bulharsku rýchlo rozšírila, čím sa oslabil vplyv Byzantskej ríše. Tá však na konci 10. storočia Bulharsko ovládla. V roku 1185 vznikla Druhá bulharská ríša, ktorá zanikla na prelome 14. a 15. storočia, keď ju dobyli osmanskí Turci. Aj táto ríša bola určitý čas regionálnou veľmocou a bola aj kultúrne vysoko rozvinutá.

Na konci 18. storočia sa aj v Bulharsku začalo národné obrodenie. Kultúrne hnute prerástlo do politického a v roku 1876 bolo krvavo potlačené protiosmanské Aprílové povstanie. Nasledujúci rok vypukla rusko-turecká vojna. Po ruskom víťazstve a rokovaní Berlínskej povojnovej konferencie sa v roku 1878 vytvorilo autonómne Bulharské kniežatstvo v rámci Osmanskej ríše. Bolo však značne nepokojné, lebo v ňom boli vnútropolitické spory a dochádzalo aj k ovplyvňovaniu zo zahraničia.

Po revolúcii mladoturkov v roku 1908 vyhlásilo Bulharsko nezávislosť a vytvorilo sa Bulharské cárstvo. Napriek vlastenectvu Bulharov cárstvo uskutočnilo viacero protirečivých krokov. Zakrátko sa zapojilo do balkánskych vojen, ktoré však preň skončili zle. V prvej svetovej vojne bojovalo na strane Ústredných mocností (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Turecko /! – hoci bolo vyše storočia pod jeho nadvládou – pozn. autora/) a skončilo preň znovu neúspechom. 9. júna 1923 sa uskutočnil vojenský prevrat. Podporil ho cár, ktorého moc sa upevnila. V reakcii na nové pomery vypuklo ešte v tom roku pod vedením Bulharskej komunistickej strany Septembrové povstanie, ktoré bolo surovo potlačené. 19. mája 1934 sa uskutočnil ďalší vojenský prevrat, po ktorom bol rozpustený parlament a zakázané politické strany.

Bulharsko sa 1. marca 1941 pripojilo k Paktu troch veľmocí. Neskôr vyhlásilo vojnu USA a Veľkej Británii a bojovalo v Juhoslávii a Grécku. So ZSSR udržiavalo diplomatické styky. Režim od roku 1934 sa často sa charakterizuje skôr ako autoritársky než úplne fašistický.

Červená armáda vstúpila do územie Bulharska v septembri 1944. Moc v štáte po ďalšom prevrate prevzal 9. septembra 1944 Vlastenecký front, ktorý vytvorili ľavicové protifašistické sily. Nezvyklé je, že Kimon Georgiev, ktorý bol prvým predsedom vlády po vojenskom prevrate v máji 1934, sa ním stal aj po tomto prevrate. Funkciu vykonával do 22. januára 1946 a potom až do roku 1959 zastával ďalšie vládne posty. Georgievova vláda vyhlásila vojnu Nemecku.

Po referende sa 15. septembra 1946 vytvorila Bulharská ľudová republika. Vo voľbách v októbri 1946 zvíťazila Komunistická strana Bulharska (ďalej len KSB) s 53,86 % hlasov a v novembri sa stal predsedom Rady ministrov Georgi Dimitrov, medzinárodne známy po súdnom procese v Nemecku, kde bol krivo obvineným z požiaru Ríšskeho snemu, ktorý narafičili nacisti. Bol aj jednou z výrazných postáv medzinárodného komunistického hnutia v 30. a 40. rokoch minulého storočia. Veľké národné zhromaždenie (ktoré okrem poslancov zahŕňa aj ďalšie určené osoby) 4. decembra 1947 prijalo tzv. Dimitrovskú ústavu.

Bulharsko bolo v roku 1949 zakladajúcim členom Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a v roku 1955 Varšavskej zmluvy. Pád socializmu v Bulharsku bol postupný. Začal sa 10. novembra 1989, keď abdikoval na post generálneho tajomníka KSB Todor Živkov (bol najdlhšie vodcom strany vo „východnom bloku“, keď na jej čelo nastúpil v marca 1954) a 17. novembra aj na funkciu predsedu Štátnej rady. V auguste 1990 zvolilo Veľké národné zhromaždenie za prvého nekomunistického prezidenta Žeľu Želeva. 12. júla 1991 sa názov štátu menil na Bulharskú republiku.

Volebný systém Bulharska

Bulharský parlament sa nazýva Národné zhromaždenie. Je jednokomorový a má 240 poslancov. Voľby sa musia uskutočniť najmenej raz za štyri roky. V prípade vojny, stanného práva alebo iného mimoriadneho stavu sa mandát parlamentu predĺži do skončenia týchto okolností.

Volí sa na základe pomerného zastúpenia zo straníckych zoznamov v 31 viacmandátových volebných obvodoch s veľkosťou od štyroch do devätnástich poslancov. Volebný prah je 4 % pre strany i koalície. O miesta poslancov sa môžu uchádzať aj nezávislí kandidáti.

Neprehľadnosť politickej scény Bulharska

Bulharská politická scéna je silne podmienená politickou nestabilitou v krajine a pôsobí na nej veľa zoskupení od pravého do ľavého kraja, pričom najviac ich je v strede. Pomerne rozšírený je nacionalizmus a populizmus. Bežné sú aféry a škandály. Politickým šlágrom je boj proti korupcii, z ktorej sa obviňuje či podozrieva veľa strán a hnutí. Je možno zbytočné dodávať, že politické strany vznikajú ako huby po daždi a rovnako rýchlo aj zanikajú. Neprehľadné je vytváranie neraz krkolomných volebných koalícií.

V parlamente zvolenom v októbri 2024 bolo vzhľadom na nízke kvórum pre koalície zastúpených 9 zoskupení, v ktorých sa však nachádzalo 27 hnutí, strán a „straničiek“. V mediálnych prameňoch sa uvádza, že v krajine funguje ešte asi 75 ďalších politických zoskupení.

V súvislosti s častými voľbami sa podpora strán menila. V tomto desaťročí päťkrát zvíťazila pravicová koalícia GERB–SDS vytvorená v roku 2019 (Občania za európsky rozvoj Bulharska, pôsobí od roku 2006 a Zväz demokratických síl, ktorý bol založený v roku 1989) a po jednom raze centristická, protikorupčná strana Pokračujeme v zmene a populistická strana Je taký národ. Nebudeme preto robiť prehľad doterajšej sily (podpory) strán a hnutí, ale uvedieme len najpodporovanejšie strany v prieskumoch preferencií.  

Preferencie politických strán pred voľbami

Predčasné voľby prezidentka Bulharska vyhlásila 18. februára 2026. O miesta v novom parlamente sa uchádzalo 25 zoskupení. Desať z nich bolo nových, resp. takých, ktoré sa volieb v roku 2024 nezúčastnili.

Po začiatku volebnej kampane 20. marca sa uskutočnilo 15 prieskumov preferencií politických strán. Dominovala v nich stredovo ľavicová koalícia Progresívne Bulharsko, ktorá svoj vznik ohlásila 2. marca a vedie ju Radev. Koalíciu tvoria tri strany: Politické hnutie „Sociálni demokrati“, Sociálnodemokratická strana a Hnutie Naši ľudia. Podporuje ju aj VMRO (Vnútorná macedónska revolučná organizácia) – Bulharské národné hnutie. Koalícia sa vo všetkých prieskumoch umiestnila na prvom mieste a dosahovala podporu od 28,4 % do 38,0 %. V posledných prieskumoch jej náskok mierne narastal.  

Na druhom mieste bol GERB-SDS (v starom parlamente má 66 poslancov), ktorého preferencie boli od 18,5 % do 23,4 %. Tretie miesto obsadzovala aliancia Pokračujeme v zmene – Demokratické Bulharsko (v starom parlamente má 36 poslancov) s podporou od 10,9 % do 13,3 %. Viac ako štvorpercentné preferencie stabilne dosahovali strana Obnova a Hnutie za práva a slobodu (obe majú poslancov v starom parlamente). Okolo 4 % sa pohybovala podpora koalície BSP (Bulharská socialistická strana) – Zjednotená ľavica (mala tiež poslancov). Iné strany a hnutia podľa prieskumov preferencií nemali šance dostať sa do parlamentu.

Medzi významné témy kampane patrili rast životných nákladov, korupcia, ale aj kupovanie hlasov. Radev, ktorý podporoval protikorupčné protesty, sľúbil, že rozloží oligarchický systém, ktorý ovláda štátne inštitúcie a zaviazal sa, že zabráni oligarchom v prístupe k verejným financiám a v súkromnom sektore odstráni vydieranie.

Výsledky volieb

Po úplnom sčítaní hlasov, ktoré je však zatiaľ len neoficiálne (úradne sa výsledky majú vyhlásiť do 23. apríla), zvíťazila podľa očakávaní koalícia Progresívne Bulharsko, ktorá získala 43,91 % hlasov a má 130 poslancov. Na druhom mieste skončila koalícia GERB-SDS, za ktorú hlasovalo 13,18 % voličov a získa 39 kresiel. Tretia sa umiestnila aliancia Pokračujeme v zmene – Demokratické Bulharsko s podporou 12,42 % hlasov a obsadí 37 miest. Hnutie za práva a slobodu dostalo 7,01 % hlasov a má 21 mandátov. Poslednou stranou, ktorá sa dostala do parlamentu, je Obnova s 4,19 % podpory a 13 kreslami. Účasť vo voľbách bola najvyššia od roku 2017 a dosiahla 50,05 % (o vyše 11 % viac ako v roku 2024).

V piatich zoskupeniach bude v parlamente 9 hnutí a strán, čo je značne menej, ako bývalo v minulých rokoch. Neočakávane vysoký bol zisk Progresívneho Bulharska, ktoré môže vytvoriť jednofarebnú vládu. Takáto situácia nastala po 29 rokoch, keď voľby vyhrala SDS. Exit polly ukazovali pre Radevovu koalíciu menší zisk, ale s pribúdajúcim počtom spracovaných hlasov jej podpora stúpala.

Výrazne stratila koalícia GERB-SDS, ktorá mala nakoniec značne menšiu podporu, ako jej prisudzovali predvolebné prieskumy. Menej hlasov ako v roku 2024 získala aliancia Pokračujeme v zmene – Demokratické Bulharsko, ale má o 1 miesto viac. Hnutie za práva a slobodu, ktoré išlo do volieb samostatne, dostalo menšiu podporu ako ňou vedená koalícia v roku 2024 a bude mať aj menej miest. Veľmi klesol aj zisk Obnovy. Prieskumy preferencií síce správne odhadli zoskupenia, ktoré sa dostanú do parlamentu, ale ich zisky boli oproti prieskumom odlišné.

Voliči „potrestali“ GERB-SDS a Hnutie za práva a slobodu, ktorých vodcov Bojka Borisova a Deljana Peevského niektoré média označili za „sladký mafiánsky pár“ Bulharska. Borisov zablahoželal Radevovi k víťazstvu, ale uštipačne poznamenal, že víťazstvo vo voľbách je jedna vec a vládnutie druhá. 

Západné médiá hlavného prúdu po ohlásení získania nadpolovičnej väčšiny v parlamente Radevovou koalíciou strašia, že vzhľadom na to, že chce s Ruskom mať pragmatické vzťahy, pôjde o proputinovskú vládu, v ktorej môže byť aj nespokojnosť s EÚ. Predháňajú sa vo vyplakávaní, že pre Brusel (von der Leyenovú), ale najmä Kyjev (Zelenského) to neznamená nič dobré. Ešteže sa týmto médiám nestalo to, čo sa ľudovo na Slovensku občas hovorí o tých, čo sa veľmi boja.

Nezvyklé je, že Radev bol dlhoročný pilot, ktorý sa stal aj generálom štátu NATO. Vojenskú kariéru zakončil v roku 2016 ako generálmajor a veliteľ vojenského letectva Bulharska.

Záver

V Bulharsku došlo vo voľbách v štátoch EÚ prvýkrát od septembra 2023, kedy na Slovensku vyhral Smer, k jasnému víťazstvu ľavice (úspech kvázi ľavicových Sociálnych demokratov v Dánsku v marci 2026 si dovolíme za taký nepovažovať). Víťazstvo bolo také výrazné, že v Bulharsku prvýkrát od roku 1998 bude môcť byť vytvorená jednofarebná vláda. A na dôvažok, po takmer 17 rokoch končí aj nepretržité vládnutie stredovo-pravicových vlád. Čo to bude znamenať, musíme si počkať, lebo vládnutie v súčasnom Bulharsku ani v podmienkach politicky „prefarbeného“ parlamentu, nebude jednoduché. Rumenovi Radevovi si však dovolíme zo srdca zaželať úspech.

František Škvrnda

 (Nové slovo)