Vzťahy spoločnosti, politikov a cirkvi sú zdevastované...

Odišiel svetlý príklad cirkvi, pápež František, no počúval ho vôbec niekto?

V čase písania tohto príspevku svet opustil, podľa môjho názoru, neskonale skromný a ľudský pápež, ktorého vzorom bol nie náhodou sv. František z Assisi. Bol nesporne i  najpokrokovejším pápežom v celej histórii cirkvi a približoval sa k nemu len Ján Pavol II. Možno preto sa zdá, akoby ho viac než samotní katolíci uznávali neveriaci.

Svetoví i naši lídri pápeža Františka obdivovali a uznávali ako svetovú autoritu. Žiaľ, prakticky nik z politikov nerešpektoval a najmä nenapĺňal jeho predstavy o spoločnosti.

Nemal veľkú podporu v cirkevných kruhoch pre svoje pokrokové, novátorské, hoci konzervatívno-liberálne názory, pre jeho ľudskosť hlásajúcu priblíženie cirkvi k obyčajným ľuďom. Mnohí mu vyčítali myšlienky, že je potrebné vzdať sa honby za majetkami, odmietnuť korupcie, okázalosť a naopak, napĺňať život skromnosťou. Začal otvorene hovoriť o sexuálnych škandáloch časti duchovných, začal otvárať citlivé témy o úlohe žien v cirkvi a prvé prijal do služieb Vatikánu, nezatracoval rozvedených a dokonca ani homosexuálov. Prinášal predovšetkým nádej, že sa cirkev otvorí ľuďom, prinášal pokoj, mier, pomoc a lásku k biednym a nikdy sa netváril ako nadčlovek, za ktorého sa vydávajú mnohí cirkevní predstavitelia. Odišiel v pravom slova zmysle pastier starajúci sa o ľudstvo. 

Pápež František venoval svoje posledné veľkonočné posolstvo Urbi et Orbi výzve za mier na celom svete, za globálne odzbrojenie a odstránenie útlaku a chudoby vo svete, aby v raňajších hodinách Veľkonočného pondelka zomrel. Bola to náhoda, bol to osud, alebo jeho rozlúčka so svetom, na ktorého neduhy sa  už nemohol pozerať? Základnou myšlienkou posolstva zostáva, že mier nie je možný bez skutočného odzbrojenia. A to vojnoví štváči na Slovensku, Česku i Poľsku a v Bruseli či v koalícii ochotných nepochopia.  

Mnohí si pamätáme, ako pápež František vyzval pri návšteve Slovenska v roku 2021 politikov i veriacich nielen k mieru, ale i  ku zmiereniu. Ešte sa však nezatvorili ani dvere na jeho lietadle a vtedajší vládni politici Matovičovo-Hegerovej vlády ďalej rozsievali nenávisť, polarizovali spoločnosť, potláčali práva a slobody občanov. Bola to faloš politikov vrátane vtedajšej progresívnej prezidentky Čaputovej, ktorá sa len vydávala za katolíčku, no žila a konala v rozpore s touto vierou.  Práve o týchto problémoch som v roku 2021 písal v príspevku s názvom Otázniky, ktoré vyvoláva návšteva pápeža Františka.

Väčšina politikov na oboch stranách politickej barikády sú farizeji, falošní ľudia, čo vodu kážu a víno pijú, čo iné proklamujú a iné činia.

Vo svete je viac ako dve miliardy kresťanov, ak by len oni dodržiavali prikázania božie a napĺňali slová pápeža Františka, žili by sme v mieri a v pozemskom raji. Žiaľ, nie je to tak.

Náznaky pravdy o cirkvi v mýtickom seriáli Vtáky v tŕní

Počas cirkevných sviatkov, ktorých máme mimochodom na Slovensku neúrekom, sa pravidelne  opakujú rôzne filmy a seriály s kresťanskou tematikou. Sú to pekné, čiastočne viac rozprávkové ako historické príbehy svätcov. Tak to bolo i teraz pred Veľkou nocou. Nič proti tomu, len tak, ako aj v iných oblastiach spoločenského života, aj v tejto nám chýba aspoň kúštik kritického myslenia a zdravého rozumu, resp. poučenia z reálneho života. Mohli by sme to ilustrovať na televíznom seriáli Vtáky v tŕní.

Nerád by som niekomu bral ilúzie, ale čo nám okrem ťažkého života v krásnej, ale drsnej austrálskej krajine, rodinných tragédií a dojímavej lásky ukázal tento na city útočiaci romanticko-dramatický seriál? Príbeh konfrontoval lásku k bohu s krutosťou jednotlivcov, násilím na ženách a deťoch, smilstvom a porušovaním mnohých božích prikázaní. Príbeh nežnej Meggie Clearyovej a pátra Ralpha priniesol posolstvo o zakázanej láske. V úvodných častiach odhalil neduhy pátra Ralpha, ktorý sa láskou k malému dievčatku, jeho hladkaním, ľutovaním a túlením približoval k dnešnému vnímaniu prvkov pedofílie. Neskôr v ňom chvíľami víťazila láska k bohu, inokedy láska k dospelej žene. Práve s  Meggie porušil všetky prikázania i svoj celibát, keď s ňou dokonca splodil syna. Kardinál Ralph v plnej nahote odhalil podstatu cirkvi, keď jeho najväčším prínosom pre ňu boli majetky, ktoré cez neho cirkev od bohabojnej rodiny získala a ktoré boli preňho „vstupenkou do Vatikánu“. V princípe sa tak ukázalo, že cirkvi išlo a ide najmä o majetky a prehrešky svojich služobníkov prehliadala vtedy – i dnes.

Aj tento príbeh poukazuje na to, že celibát nie je prejavom vzťahu k bohu a ku službe cirkvi, ale len záruke neustáleho zväčšovania majetku katolíckej cirkvi. Duchovný sa nemôže ženiť, mať deti, a preto po ňom ani nik nededí a jeho celý majetok zostáva svätej cirkvi. Takto sa jej ľahko žije, či? Mimochodom, pápež František uvažoval nad zrušením celibátu a niektorých ďalších dogiem, no pre striktne konzervatívnych bigotných kardinálov to bolo neprehltnuteľné sústo. Zdá sa tak, že katolícku cirkev nemožno reformovať a priblížiť ju k ľuďom.

Pokrytectvo politikov vo vzťahu k cirkvi

Vráťme sa však do súčasnej tvrdej reality. Výsledkom Novembra 89 bola okrem iného i požiadavka odluky cirkvi od štátu, tá sa však nikdy za 35 rokov nielen nenaplnila, ale sa o nej ani len nediskutuje. Práve naopak, už v roku 2000 bola schválená Slovensko obmedzujúca Vatikánska zmluva, posilňuje sa financovanie cirkví a náboženskí fundamentalisti sú nielen v parlamente, ale i vo väčšine vlád.

Politici sa boja čo i len slovkom spomenúť sekulárny, občiansky  charakter spoločnosti a k cirkvám sa vo väčšine správajú ako jej lokaji. Vyhovuje im to, mysliac si, že sa stačí pomodliť, vyspovedať a všetko im bude odpustené. Žiaľ, my občania im to trpíme…

Na jednej strane sa nekriticky poklonkujú najmä katolíckej cirkvi, na strane druhej cirkev zneužívajú na svoje politické a mocenské ciele. Cirkvám to vyhovuje, lebo z toho ťažia a  stranám to pomáha  získavať veriacich voličov. To sa týka okrem KDH i vládnej SNS a čuduj sa svete, i sociálnodemokratických  strán – Smeru SSD a Hlasu SD.

Ako je to s kresťanskými predstaviteľmi

Vo svete, ako i na Slovensku, sme neraz svedkami morálnych pokleskov predstaviteľov cirkví, kňazov, ktorí majú sklony k pedofílii, zneužívajú deti a páchajú v rozpore s celibátom smilstvá aj s vydatými ženami. Spravidla, okrem veľmi malých výnimiek, tieto prehrešky či dokonca trestné činy cirkev zakrýva a nepriznáva. Tieto skutky často netrestajú nielen svetské, ale ani cirkevné súdy. Cirkev týchto hriešnikov len „uprace“, preloží na iné pôsobisko alebo na inú farnosť, aby neboli na očiach. Podobne je to aj v prípade spovedí veriacich. Okrem tých čestných a morálnych sa spovedajú i tí, čo porušujú Desatoro božích prikázaní, najčastejšie posledných päť, a to Nezosmilníš (6.), Nepokradneš (7.), Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu (8.), Nepožiadaš manželku blížneho svojho (9.) a Nepožiadaš majetku blížneho svojho, ani ničoho, čo jeho je (10.)

Ak teda niekto zneužíva deti, týra manželku či kradne, tak sa spoveďou prakticky očistí a spovedajúci farár to ani pri vážnejších prípadoch – v zmysle spovedného tajomstva –  neoznamuje príslušným štátnym orgánom. Poškodení sa tak môžu spoliehať len na zázrak, či božiu „spravodlivosť“, ktorá sa spravidla na dlhé roky odkladá alebo vôbec nepríde.

Čoho svedkami sme dnes u cirkevných predstaviteľov a politikov

Slovensko nebolo a doteraz nie je, ako sa to formálne proklamuje, sekulárnym štátom. Ústava SR sa flagrantne a najčastejšie porušuje už v jej prvom článku.

Emeritný trnavský arcibiskup Ján Sokol, ako je všeobecne známe, mal blízko ku KSČ i ŠtB. Podobne sa z uznávaného a veriacimi milovaného emeritného arcibiskupa Róberta Bezáka stal okrem kazateľa aj akýsi typ progresívneho propagandistu. Rovnako je to u celej plejády predstaviteľov KDH, z ktorých mnohí z KDH odišli; možno najznámejší sú Daniel Lipšic či Vladimír Palko. Len v poslednom čase opustili KDH a prešli k liberálom v SaS tak bývalý predseda KDH, politický chameleón a protivládny extrémista Alojz Hlina, či bývalá predsedníčka poslaneckého klubu KDH Martina Bajo Holečková. Nuž, takáto je pevná katolícka viera a takíto sú jej predstavitelia…

Klerikáli stále viac zasahujú do vzdelávania detí, do zdravotníctva a dokonca sa snažia ovplyvňovať legislatívny proces a tvorbu zákonov.

Známe sú opakované excesy náboženskej fanatičky Anny Záborskej, ktorá už viac ako päť rokov predkladá každých šesť mesiacov, čo jej dovoľuje zákon, návrhy na obmedzenie či dokonca zákaz interrupcií a práv žien slobodne rozhodovať o svojich životoch. Najnovšie presadila, aby sa cirkevná služba stala súčasťou zdravotnej starostlivosti, a tak môžeme očakávať na izbách pacientov spovede i posledné pomazania, možno i zaklínadlá, a to za prítomnosti neveriacich, ktorí si to neželajú.

Máme tu ako symbol kresťanskej ideológie a viery i kríž, ktorý sa nám v 21. storočí stále viac pletie do občianskeho života. Objavuje na niektorých ministerstvách, úradoch štátnej správy, štátnych školách. Veľké množstvo krížov je namiesto cintorínov pri cestách a bezdôvodne sa stavajú v prírode i na rôznych horských vrcholoch, čím narúšajú vzhľad našej krásnej krajiny.

Vo viacerých vládach po prevrate v Novembri 89 boli náboženskí fundamentalisti. Celkom iste najviac ich bolo v  tej Matovičovej, kde bol Eduard  Heger nielen ministrom financií a neskôr i predsedom vlády, keď predtým bol predavačom vodky, a zároveň náboženským kazateľom… Ministrom zdravotníctva bol Marek Krajčí, známy svojou križiackou vojnou voči všetkým, nielen neveriacim, ale i nekresťanom.

Krajčí svojho času vyhlásil: „Satan chce mať moc… riešením preto je, aby božie deti prevzali zodpovednosť za krajinu.“ Začal realizovať hon na čarodejnice a robil čistky v štátnej správe. Dnes opäť sedí v parlamente a ďalej škodí spolu s kresťanskou fanatičkou Annou Záborskou a Richardom Vašečkom.  

Dnes máme vládu kresťanských sociálnych demokratov

Vo Ficovej vláde sú kresťansky založení ministri Tomáš Taraba a Rudolf Huliak, ale čo je horšie, aj  dvaja náboženskí extrémisti, štátni tajomníci, a to dokonca otec so synom Štefan a Filip Kuffovci. 

Smer SSD by si po tom, čo oslavuje viac cirkevné ako občianske a pokrokové sviatky a navrhuje do ústavy body až klerikálneho charakteru, mohol doplniť svoj názov aj o slovo kresťanská, slovenská sociálna demokracia, čo by bola zaujímavá skratka – Smer  KSSD.

Do slovenskej politiky sa dostáva čoraz viac nacionalistov, neoľudákov, fašistov, klerikálov a náboženských fanatikov. Príkladom toho nie sú len poslanci najmä z hnutia Slovensko (OĽaNO, KÚ) a KDH, ale i ministri a štátni tajomníci či predstavitelia rôznych štátnych úradov, a to najmä v školstve a zdravotníctve.

Znovu a znovu treba pripomínať, čo hovorí Ústava SR: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ [Prvá hlava Základné ustanovenia, článok 1 (1)]. Možno si preto položiť otázku, dokedy budeme trpieť flagrantné porušovanie Ústavy SR, a to dokonca vo vláde a Národnej rade SR? Bude to tak – naveky amen?

Najväčšou pliagou vo vzťahu štátu a cirkvi je Vatikánska zmluva  uzavretá medzi SR a Svätou stolicou. Namiesto snahy o jej zrušenie či aspoň obmedzenie jej vplyvu na chod štátu, namiesto snahy o odluku cirkvi od štátu dochádza ku stále rastúcej podpore cirkví.

Klerikalizmus, náboženská ideológia, sa v spoločenskej praxi, v parlamente, ale najmä vo vláde stáva čoraz viac takmer štátnou ideológiou. Zákonodarná a výkonná moc sa v rozpore s Ústavou SR viaže viac či menej na katolícke náboženstvo a ak takto budeme pokračovať, tak sa zo sekulárneho, moderného, demokratického štátu staneme Farskou republikou. Nuž a to hádam nechceme.  

 Milan Benkovský

(Nové slovo)

M.B.:  Moje názory na tému vzťahov cirkvi, štátu a politikov sú konzistentné, keď som ich uviedol vo viacerých príspevkoch pre Slovo, pričom k tým najzásadnejším patria : Peripetie odluky cirkvi od štátu I. a II. (v roku 2020), Smeruje Slovensko ku klerikálnemu štátu?! (v roku 2022)  Klerikalizmus prekvitá a politici na to kašlú (v roku 2024).