František Škvrnda: Japonsko má prvú predsedníčku vlády

Sanae Takaičiová, na úvodnej snímke,  sa ako prvá žena v japonských dejinách stala 21. októbra 2025 predsedníčkou vlády. V tomto storočí je kvôli nestabilite japonských vlád už trinástym politikom na tejto funkcii. Hneď v ten deň bola menovaná aj nová vláda, v tomto storočí už devätnásta. Budeme sa zaoberať vybranými politickými súvislosťami vývoja v Japonsku, ktorý priviedol k tomu, že v tejto sociálno-konzervatívnej krajine s rezíduami patriarchalizmu sa  prvýkrát dostala na čelo vlády žena.

Časté striedanie japonských vlád

Pokiaľ prejdeme k politickej charakteristike prvej japonskej predsedníčky vlády, uvedieme nezvyklú štatistiku striedania vlád v štáte, ktoré patrí k najčastejším na svete. Traja predsedovia vlády v tomto storočí nevydržali ani rok a šiesti pôsobili o niečo dlhšie ako rok. Tromi výnimkami boli Šinzó Abe (viac ako 7 a pol roka), Džuničiró Koizumi (takmer 5 a pol roka) a Fumio Kišida (skoro 3 roky). Abe bol najdlhšie pôsobiacim predsedom vlády aj od kapitulácie Japonska na konci druhej svetovej vojny. „Antirekord“ drží s necelými 9 mesiacmi Jukio Hatojama z Demokratickej strany Japonska, ktorý rezignoval po tom, ako nesplnil svoj predvolebný sľub o odsune americkej vojenskej základne Futenma z ostrova Okinawa.

Od konca druhej svetovej vojny do konca 20. storočia bolo v Japonsku viac ako 25 vlád, z ktorých sa 9 udržalo pri moci menej ako rok. Absolútnym „antirekordérom“ sa stal Masajoši Ito, ktorý bol v roku 1980 v kresle len 36 dní.

Japonským špecifikom je, že vlády vedie od svojho vzniku v roku 1955 Liberálno-demokratická strana (ďalej len LDS) takmer nepretržite až do súčasnosti. Jej hegemónia bola niekoľko rokov narušená len dvakrát.

V rokoch 1993 – 1996 to postupne boli vlády Novej strany Japonska (v roku 1992 ju vytvorili členovia, ktorí odišli z LDS, ale už v roku 1994 zanikla), Japonskej strany obrody (tiež vznikla po odchode niektorých členov z LDS a pôsobila len krátko v rokoch 1993 – 1994) a Japonskej socialistickej strany (v roku 1996 však aj tá zanikla). Tieto strany po strate vlády akoby prenasledovalo  prekliatie moci v nejakom orientálnom duchu.  

Druhýkrát to bolo v rokoch 2009 – 2012. Vytvorili sa tri vlády Demokratickej strany Japonska, ktorá vznikla v roku 1998, ale po strate kresla predsedu vlády tiež zanikla v roku 2016.

Napriek dominancii LDS ide o stranu spojenú s mnohými, najmä korupčnými, škandálmi, ktoré sú spravidla aj príčinou pádu jej vlád. Od strany sa už viackrát odštiepili rôzne veľké skupiny, ale zatiaľ to prežila bez väčšej ujmy. Za korupciu Západ síce útočí najmä na postsocialistické štáty, ale v Japonsku, ktoré sa považuje za verného a najlepšieho spojenca USA v Ázii, to akosi nevadí. A ani Soros tam kvôli korupcii nevysiela svojich emisárov. Donald Trump so svojou nevypočítateľnou ekonomickou politikou a naháňaním sa za veľkosťou Ameriky narušuje aj spojenecký vzťah s Japonskom, ktoré je však voči USA stále veľmi submisívne.

Podivná vojenská ochrana Japonska

Do roku 1952 bolo Japonsko okupované USA a pod ich diktátom prijalo v roku 1947 novú liberálno-demokratickú ústavu označovanú aj za „mierovú“. Podľa nej sa navždy zrieka vojny a hrozby silou alebo jej použitia ako prostriedku na riešenie medzinárodných sporov a nebude ani udržiavať pozemné, námorné ani vzdušné sily či ďalší vojnový potenciál. Sily sebaobrany, ktoré majú okolo 275 000 príslušníkov, formálno-právne nie sú plnohodnotné ozbrojené sily, ale v posledných rokoch silnejú snahy o zmenu ich statusu a lepšie vyzbrojenie. Počíta sa aj s rastom vojenských výdavkov najmenej na starý štandard NATO – 2 % HDP.

Vojská USA, ktoré boli pôvodne v Japonsku rozmiestnené ako okupačné sily, zostali aj po uzavretí mierovej zmluvy „na ochranu“ pred ZSSR a ČĽR. V júni 2025 mali podľa údajov ministerstva obrany takmer 54 tisíc príslušníkov, čo je najviac v jednom štáte v zahraničí. Spolu s viac ako 23,5 tisícovým kontingentom v Južnej Kórei ich Washington dnes využíva najmä na znepokojovanie Číny.

Američania majú v Japonsku samostatné veliteľstvo (United States Forces Japan), ktoré podlieha Indo-tichooceánskemu veliteľstvu (je to jedno zo štyroch veliteľstiev, ktoré majú USA mimo svojho teritória). Vojaci sú rozmiestnení najmä na ostrove Okinawa, kde americké vojenské zariadenia zaberajú približne 25 % územia. Za roky prítomnosti spáchali voči japonskému obyvateľstvu, predovšetkým na Okinawe, mnoho trestných činov vrátane vrážd a znásilnení. Vojaci USA však majú zvláštny štatút na základe Zmluvy o vzájomnej spolupráci a bezpečnosti medzi Spojenými štátmi a Japonskom a Dohody o postavení síl (známej pod skratkou SOFA i v iných štátoch, vrátane Slovenska), ktorý im v mnohých prípadoch umožňuje vyhnúť sa trestnému stíhaniu v Japonsku.

Už viackrát boli protesty proti vojenskej prítomnosti USA na Okinawe, ale bez výsledkov. Obyvatelia ostrova okrem toho čelia kvôli prítomnosti amerických vojakov viac ako inde v Japonsku aj sociálno-ekonomickým problémom.

Japonsko významne finančne prispieva na americké vojenské základne na svojom území. Mediálne údaje sa rôznia, ale v posledných rokoch ide na tieto výdavky približne 2 miliardy dolárov ročne. Od druhej Abeho vlády (2012 – 2014) celková suma výdavkov na americké vojská rastie. Trump na jar tohto označil japonskú podporu amerických vojakov za nedostatočnú. V minulosti presadzoval štvornásobné zvýšenie japonského príspevku až na 8 miliárd dolárov ročne.

Stručne o zložitom systém volieb japonského parlamentu

Japonský parlament (Kokkai) má dve komory. Dolnou komorou je Snemovňa reprezentantov (Šúgi-in) a hornou komorou Snemovňa radcov (Sangi-in). Snemovňa reprezentantov má 465 členov, ktorí sa volia na 4 roky. 289 poslancov sa volí v jednomandátových volebných obvodoch a 176 na základe pomerného zastúpenia v 11 obvodoch. Snemovňa radcov má 248 členov, z ktorých je 100 volených na základe pomerného zastúpenia v jednom celoštátnom obvode a 148 v 47 obvodoch, ktoré sú totožné s prefektúrami. Funkčné obdobie v Snemovni radcov je 6 rokov a každé tri roky sa volí polovica jeho členov.

Volebné právo je od 18 rokov. Členom Snemovne reprezentantov sa môže stať len občan  starší ako 25 rokov a členom Snemovne radcov len občan starší ako 30 rokov.

Naposledy boli voľby v riadnom termíne do polovice Snemovne radcov 20. júla 2025. LDS zostala aj po nich najsilnejšou stranou, ktorá má 101 kresiel (o 13 menej ako v roku 2002). Vzhľadom na to, že výsledky sa uvádzajú v percentách samostatne za jednomandátové obvody a za celoštátny obvody, uvádzame len počet kresiel, ktoré jednotlivé strany majú. V snemovni je ďalších 11 strán, z ktorých 4 majú len dve či jedno miesto. Komunistická strana Japonska, ktorá je najstaršou politickou stranou v krajine (bola založená v roku 1922), má 7 kresiel.

Voľby do Snemovne reprezentantov sa konali predčasne 27. októbra 2024. Vypísali sa preto, že Kišida sa vzdal funkcie predsedu LDS pre jeho nízku podporu v strane po korupčnom škandále s fondom strany. Za nového predsedu LDS bol zvolený Šigeru Išiba a tým sa stal aj predsedom vlády (podľa britského vzoru sa predseda strany vedúcej vlády automaticky stáva aj kandidátom na predsedu vlády, ale musí ho schváliť Snemovňa reprezentantov). Voľby vyhrala znovu LDS, ktorá získala 191 kresiel (o 68 menej ako vo voľbách v roku 2021). Druhou najsilnejšou sa stala Konštitučná demokratická strana Japonska (vznikla v roku 2017 po zániku Demokratickej strany Japonska), ktorá má 148 poslancov (o 52 viac). Tretie miesto získala Japonská inovačná strana (vznikla v roku 2015) s 38 miestami (o 3 menej). V snemovni je ešte 7 ďalších strán, z toho jedna má len jedno kreslo. 12 poslancov je nezávislých. Komunistická strana Japonska má 8 miest (o 3 menej).

Koalícia, ktorú tvorili LDS a strana Komeito, stratila po voľbách do Snemovne reprezentantov v roku 2024 nadpolovičnú väčšinu, ale Išiba napriek tomu zostal vo funkcii. Odstúpil až 7. septembra 2025 kvôli tlaku, aby prijal zodpovednosť za neúspech LDS v júlových voľbách do Snemovne radcov. Skôr odmietol rezignovať, lebo chcel dokončiť rokovania s Trumpom o obchodnej dohode s USA o znížení ciel na dovoz japonských automobilov.

Strana Komeito v októbri 2025 vypovedala koaličnú zmluvu s LDS, ktorá trvala s prestávkami 26 rokov (naposledy fungovala nepretržite od roku 2012) kvôli sporom o financovaní strán a nebola ochotná podporiť ani voľbu Takaičiovej. Novú koalíciu krátko pred hlasovaním vytvorili LDS a Japonská inovačná strana. Ani táto koalícia však nemá v Snemovni reprezentantov (a ani v Snemovni radcov) nadpolovičnú väčšinu. Pri voľbe predsedu vlády to je nie je veľký problém, lebo v druhom kole sa nevyžaduje nadpolovičná väčšina hlasov a zvolený je kandidát, ktorý z uchádzačov získal najviac hlasov. Takaičiovú už v prvom kole podporilo 237 poslancov (potrebných bolo 233). Ťažkosti však môžu vzniknúť pri niektorých chúlostivých schvaľovaniach.

Všeobecne možno japonskú politiku označiť za výrazne pravicovú, čo vyplýva aj z úzkeho spojenectva s USA v politickej a bezpečnostnej oblasti. Ľavicová vláda bola v Japonsku od konca druhej svetovej vojny len dvakrát aj to pomerne krátko. Išlo o vlády Japonskej socialistickej strany, ktorá vznikla v roku 1945. Prvýkrát to bolo necelý rok na v rokoch 1947 – 1948 a druhýkrát už spomenutá vláda necelého pol druha roka v rokoch 1994 – 1996. Vtedajší socialistický predseda vlády Tomiiči Murajama vydal vyhlásenie k 50. výročiu konca druhej svetovej vojny, v ktorom sa oficiálne ospravedlnil za minulé koloniálne vojny a agresiu Japonska a jeho vojnové zločiny. Pravicové vlády sa k takémuto radikálnemu kroku nemajú.

Po zániku Socialistickej strany sa jej nástupkyňou stala Sociálnodemokratická strana, ktorá má však v Snemovni radcov len dve kreslá a v Snemovni reprezentantov dokonca len jedno. Ide o výsledok klesajúcej príťažlivosti pôsobenia stredových ľavicových strán v tomto storočí, ktorá sa prejavuje aj v Japonsku a je nižšia ako podpora radikálnych komunistov. V parlamente je zastúpená aj ľavicová populistická strana Reiwa Šinsengumi. Bola založená v roku 2019 hercom Tarom Jamamotom, ktorý sa dal na dráhu politiky. V dolnej snemovni má 9 a v hornej 5 kresiel.

O politickej dráhe prvej japonskej predsedníčky vlády

Takaičiová (*1961) nemá rodinné politické zázemie. Jej matka bola policajtkou a otec pracoval v automobilke. Na univerzite v Kobe získala manažérske vzdelanie. Po skončení ďalších štúdií na Macušitovom inštitúte vlády a manažmentu odišla v rokoch 1987 – 1989 do USA, kde pôsobila v teame demokratickej  kongresmanky Patricie Schroederovej. Po návrate svoje skúsenosti využívala najmä v politickej publicistike a bola aj televíznou moderátorkou.

V roku 1993 ju prvýkrát zvolili ako nezávislú do Snemovne reprezentantov, kde je s výnimkou rokov 2003 – 2005 doteraz. Od roku 1996 je členkou LDS. V rokoch 2021 a 2024 neúspešne kandidovala na predsedníčku strany, ale v októbri 2025 funkciu získala. Považuje sa za chránenkyňu Abeho. 

Zastávala viackrát vládne pozície. Prvýkrát vo vláde Abeho (2006 – 2007), kde bola štátnou ministerkou súčasne pre 5 rezortov(!). V rokoch 2014 – 2017 a 2019 – 2020 bola ministerkou vnútra a komunikácie v treťom a štvrtom (po druhej rekonštrukcii) kabinete Abeho. Od augusta 2022 do októbra 2024 bola ministerkou pre ekonomickú bezpečnosť (a znovu zastávala súbežne aj 5 ďalších postov štátnej ministerky) v rekonštruovaných vládach Kišidu.

Vzhľadom na svoju politickú dráhu sa Takaičiová považuje za jednu z najskúsenejších osôb medzi súčasnými japonskými politikmi. Jej vzostup nie je ani tak daný „ženskou“ dimenziou, ako tým, že v kalných vodách sa pohybuje už nejaký čas a prejavila pri tom pragmatizmus.

O vybraných politických názoroch Sanae Takaičiovej

Vzhľadom na to, že doteraz bola v druhej línii japonských politikov, je o Takaičiovej názoroch relatívne málo informácií. Zvýšený mediálny záujem vyvolala až v októbri tohto roku, keď sa stala predsedníčkou LDS.

Považuje sa za workoholičku a charakterizuje sa ako výrazne, niekedy až radikálne pravicová, konzervatívna a nacionalistická politička. Má aj povesť jastraba, ktorý je pripravený ďalej militarizovať Japonsko a zvyšovať vojenské výdavky. Za svoj politický vzor považuje Margaret Thatcherovú.

Za jednu z príčin úspechu Takaičiovej sa považuje aj nacionalizmus, ktorý prezentovala už dávnejšie, najmä návštevami kontroverznej svätyne Jasukuni. Svätyňa je venovaná padlým v bojoch za japonských cisárov medzi nimi aj vojnovým zločincom z druhej svetovej vojny. Po oddelení náboženstva od štátu v povojnovej ústave je súkromným náboženským pamätníkom. Takaičiová bola v svätyni prvýkrát ako členka vlády v roku 2014 a zopakovala v roku 2020 pri príležitosti 75. výročia konca druhej svetovej vojny. Je len málo japonských politikov, ktorí svätyňu navštevujú v čase, keď majú vládne funkcie.

Za prioritu zahraničnej politiky Takaičiová považuje spoluprácu s USA a chce posilniť japonsko-americkú alianciu. Prvé stretnutie so zahraničným vodcom bude mať s Trumpom, ktorý by mal Japonsko navštíviť v rámci svojho východoázijského turné už na konci októbra.

Poznamenáme, že Japonsko doteraz neuzavrelo mierovú zmluvu so ZSSR ani jeho nástupcom RF. Súčasná vláda zatiaľ nevyzerá na to, že by v tejto oblasti niečo chcela zmeniť. Krajina má viacero problémov aj vo vzťahoch s ČĽR a Severnou Kóreou, ktoré sa Takaičiová ako konzervatívna nacionalistka zrejme nebude snažiť diplomaticky riešiť.

Záverom

Pohľad na japonskú politiku a možnú úlohu Takaičiovej v nej má len všeobecný informatívny charakter. Japonsko má najmä vo svetovej ekonomike svoje miesto, ale dostalo sa do tieňa Číny aj v iných oblastiach. Politicky je verným spojencom USA a niekedy spolu s Južnou Kóreou vytvára aj akúsi „protičínsku“ alianciu. V súčasnosti v tomto duchu podporuje Ukrajinu. Snaží sa však zvýšiť svoju regionálnu váhu zvyšovaním militarizácie, v čom bude zrejme nacionalistická Takaičiová pokračovať.

Zvolenie Takaičiovej za predsedníčku vlády nie je zatiaľ vo vývoji japonskej politiky predzvesťou zmeny, ale ide len o výmenu na poste. Okrem toho aj LDS na čele ktorej je, zápasí s mnohými problémami a jej popularita klesá. Významné je aj to, že jej ku kariére pomáhal Abe.

V protirečivom vývoja Japonska uvidíme až za čas, akým smerom sa pustí vláda pri riešení problémov, ktoré Japonsko ťažia a či pri tom postupuje „novátorsky“. Najzaujímavejšie bude, ako sa budú vyvíjať vzťahy s trumpovskými USA a či Japonsko bude naďalej také submisívne.

František Škvrnda

Nové slovo