Branislav Fábry: Prímerie v Gaze a perspektíva vývoja v Palestíne

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

Dva roky vojny v Gaze
Západný breh Jordánu
Umlčovanie kritikov
Dôvody súhlasu s prímerím?
Budúcnosť po prímerí?

Dva roky vojny v Gaze

Pokiaľ ide o vývoj v Gaze za posledné dva roky, podľa údajov, o ktoré sa opiera OSN, bolo v Gaze zabitých najmenej 67 tisíc Palestínčanov (pravdepodobne oveľa viac) a 169 bolo tisíc zranených. Veľká väčšina obyvateľov Gazy, asi 1,9 milióna bola vnútorne vysídlená. Samozrejme, v žiadnom prípade nemožno zabudnúť na 1 200 zavraždených Izraelčanov zo 7. októbra 2023 a uvedený teroristický čin zo strany hnutia Hamas treba opakovane odsudzovať. Izraelská vláda i spoločnosť boli veľmi frustrované, že napriek najmodernejšej technike neboli schopní zločinnému útoku predísť a aj preto bola odveta veľmi neproporcionálna. Počet obetí vojny na strane Palestínčanov za posledné dva roky sa priblížil 50-násobku počtu obetí na strane Izraelčanov po útoku Hamasu. Izrael pritom v Gaze zasahuje hlavne civilné obyvateľstvo, ktoré tvorí až 83% zabitých. Za pripomienku stojí i vysoký počet zabitých detí – vyše 20 tisíc , pričom podľa UNICEF bolo zabitých alebo zmrzačených detí dokopy až 64 tisíc. To všetko sa dá len ťažko opísať bez použitia pojmu genocída. Zničených bolo tiež 92 % obytných budov a 89 % vodnej a sanitárnej infraštruktúry. Dramaticky vysoký bol aj počet zničených zdravotníckych zariadení, vrátane 125 nemocníc a kliník, ako aj 97 % vzdelávacích zariadení.

Vyvrcholením vojny sa stal hladomor v Gaze, ktorý OSN oficiálne deklarovala 22. augusta 2025. Od hladu zomrelo 459 ľudí, vrátane 154 detí. Ako uviedol generálny tajomník OSN Antonio Guterres v deň vyhlásenia hladomoru: „Práve, keď sa zdá, že už neexistujú slová na opísanie pekla v Gaze, pribudlo nové: ,hladomor‘. Nie je to záhada – je to katastrofa spôsobená človekom, morálna obžaloba a zlyhanie samotného ľudstva. Hladomor nie je len o jedle; je to úmyselný kolaps systémov potrebných na prežitie ľudstva. Ľudia hladujú. Deti umierajú. A tí, ktorí majú povinnosť konať, zlyhávajú. Ako okupačná mocnosť má Izrael podľa medzinárodného práva jednoznačné záväzky – vrátane povinnosti zabezpečiť potravinové a zdravotnícke potreby obyvateľstva...“ Generálny tajomník OSN sa pritom opieral o organizácie FAO, UNICEF, WFP a WHO, ktoré v auguste 2025 vydali vyhlásenie, kde vyzvali na okamžité prímerie a neobmedzený prístup humanitárnej pomoci s cieľom obmedziť úmrtia od hladu a podvýživy. Pri vyhlásení hladomoru v Gaze uviedli, že viac ako pol milióna ľudí v Pásme Gazy čelí katastrofickým podmienkam charakterizovaným hladom, biedou a úmrtím (Fáza IPC 5 podľa stupnice hladomoru).

Západný breh Jordánu

Takisto treba pripomenúť, že okrem dvoch rokov vojny v Gaze izraelská armáda spolu s miestnymi osadníkmi vykonávala operácie aj na okupovanom Západnom brehu Jordánu vrátane východného Jeruzalema, kde bolo od októbra 2023 zabitých asi 1 000 Palestínčanov – medzi nimi prinajmenšom 210 detí. Na tomto území pritom vôbec nevládol Hamas, ale jeho hlavní palestínski odporcovia. Veľmi dôležitý bol aj fakt, že Izrael sa práve na tomto území pokúšal a pokúša zásadným spôsobom o rozšírenie izraelského vplyvu cez ďalšie budovanie nelegálnych židovských osád. Západný breh Jordánu je z izraelského pohľadu pritom oveľa podstatnejší než Gaza, ide totiž o väčšie územie, navyše aj viac spojené so židovskou históriou. Výsledok vojny v Gaze zrejme predurčuje vývoj aj v tejto oblasti. Pochopiteľne, izraelský postup v Gaze sa dá ľahšie zdôvodniť, pretože sa dá vysvetliť ako boj proti hnutiu Hamas. Na západnom brehu Jordánu má však má Izrael ešte väčšiu prevahu než v Gaze a vyše 60 % daného územia sa nachádza pod priamou izraelskou kontrolou (sektor C), pričom len asi 18 % územia sa nachádza pod priamou palestínskou kontrolou (sektor A).

Izraelský Knesset už tiež prijal vyhlásenie o anexii Západného brehu Jordánu a Netanyahuova vláda zrejme čaká len na vhodný moment, aby toto vyhlásenie uviedla do praxe. Izrael pritom nedávno podnikol kroky na prevod administratívnych právomocí z vojenského veliteľstva na okupovanom Západnom brehu Jordánu na izraelské vládne úrady. To vyvoláva obavy z porušenia základného predpokladu okupačných pravidiel, konkrétne z toho, že okupácia je dočasným opatrením, ktorá neznamená žiadny prevod suverenity. Izraelská vláda tiež dlhodobo koná v súlade so snahou osadníkov rozšíriť kontrolu nad západným brehom Jordánu vrátane východného Jeruzalema a integrovať toto územie do štátu Izrael. Vláda ďalej výslovne potvrdila výlučné a nespochybniteľné právo židovského ľudu na všetky časti izraelskej krajiny vrátane Západného brehu Jordánu a Golanských výšin. Výbor OSN pre ľudské práva však už v roku 2018 kvôli tomu kritizoval základný zákon Izraela o izraelskom štáte ako národnom štáte židovského národa. Za zmienku stojí aj fakt, že Izrael v čase občianskej vojny v Sýrii v roku 2024 obsadil ďalšiu časť sýrskeho územia s bohatými zásobami vody (Mount Harmon).

Umlčovanie kritikov

Podľa Organizácie OSN pre pomoc palestínskym utečencom (UNRWA), ktorá mala inak vždy západné vedenie, bolo za posledné dva roky v Palestíne zabitých 543 humanitárnych pracovníkov. Samotná UNRWA zaznamenala 370 zabitých spolupracovníkov od začiatku vojny, vrátane úmrtí 305 zamestnancov. Zabíjanie humanitárnych pracovníkov v Palestíne je neporovnateľne vyššie než v iných konfliktoch sveta – v samotnom roku 2024 to bolo 178 zabitých, pričom v ďalším v poradí bol Sudán s počtom 25 zabitých humanitárnych pracovníkov. Agentúra UNRWA, ktorá sa v súlade s mandátom OSN stará o palestínskych utečencov, bola od začiatku vojny vystavená  masívnym verbálnym útokom a snahe o zastaveniu jej financovania, ktoré v prípade hlavného donora z USA pretrváva až do súčasnosti. Dôvodom mali byť obvinenia Izraela o účasti pracovníkov UNRWA pri útokoch zo 7. októbra 2023. Toto obvinenie vyšetroval nezávislý panel expertov, vedený bývalou francúzskou ministerkou Catherine Colonna. Panel expertov publikoval v apríli 2024 záverečnú správu, podľa ktorej v prípade deviatich zamestnancov UNRWA z celkového počtu 30 tisíc mohlo prísť k nejakému zapojeniu do útokov zo 7. októbra 2023, v ostatných prípadoch sa však nič podobné nepotvrdilo. Časť pracovníkov UNRWA v Gaze pritom naďalej poskytuje služby a pomoc obyvateľstvu v núdzi, avšak medzinárodným zamestnancom UNRWA Izrael vstup na územie Gazy zakázal v súlade s dvoma zákonmi Knessetu z októbra 2024. Medzinárodný súdny dvor pritom 22. októbra 2025 vyzval Izrael, aby daný zákaz rušil. Je však otázne, či sa toto stanovisko podarí presadiť v praxi. 

Veľmi smutný bol aj vývoj počtu úmrtí novinárov počas vojny v Gaze. Ešte do leta 2025 malo byť zabitých viac ako 270 novinárov. Podľa mnohých názorov ide o absolútne najsmrteľnejší konflikt pre novinárov v histórii ľudstva. Ako uviedla Committee to Protect Journalists (CPJ), známa americká organizácia na ochranu novinárov : „Izrael sa angažuje v najsmrteľnejšom a najzámernejšom úsilí o zabitie a umlčanie novinárov, aké kedy CPJ zdokumentovala.“ CPJ pritom rozhodne nemôžeme považovať za propalestínsku organizáciu, naopak, stala sa predmetom kritiky z druhej strany za podhodnocovanie úmrtí novinárov v Gaze.

Stále častejšie tiež zaznievalo obvinenie, že zabíjanie novinárov, ale aj pracovníkov OSN má za cieľ znemožniť dokumentáciu zločinov izraelskej armády, pretože práve tieto osoby by mohli zohrávať významnú úlohu práve pri konaní pred Medzinárodným trestným súdom (ICC). Samozrejme, útoky na novinárov počas vojnových konfliktov neboli novinkou 21. storočia, avšak rozsah útokov počas vojny v Gaze nemá precedens. Tento fakt bol tiež obžalobou väčšiny mainstreamových novinárov na Západe, ktorí dodnes mlčia, hoci inak radi o slobode médií vo svete hovoria. Problémom je i to, že ani po ratifikácii prímeria nechce Izrael zrušiť zákaz na vstup zahraničných novinárov, ktorí sa vstupu dožadujú a Najvyšší súd Izraela rozhodovanie o legalite daného zákazu stále odkladá – na čo kriticky poukazuje práve CPJ.

Umlčovanie kritikov sa však nedeje iba na území Palestíny, ale aj v západných štátoch. Vo veľkej Británii štát zásadným spôsobom obmedzuje slobodu prejavu a zhromažďovania pri propalestínskych protestoch a prichádza aj k veľkému počtu trestných stíhaní. Ešte horšia je situácia v USA, ktoré potláčajú protesty a deportujú protestujúcich (napr. tu). USA však uvalili sankcie i na palestínske organizácie pre ľudské práva, voči čomu protestoval i komisár OSN pre ľudské práva Volker Türk. Pokiaľ ide o EÚ, veľmi tvrdo proti kritickým názorom postupovalo najmä Nemecko. Z množstva opatrení možno spomenúť zákazy podujatí, napr. zákaz konania Kongresu pre Palestínu v Berlíne, ale napr. aj absurdné zaradenie nemecko-tureckého aktivistu Hüseyina Dogru a jeho webu Red Media na sankčný zoznam EÚ proti Rusku, hoci téma, ktorej sa primárne venoval bola otázka Palestíny. Toto zaradenie budí pochybnosti najmä kvôli tomu, že voči aktivistovi Nemecko nevedie trestné konanie, ale na sankčný zoznam ho zaradilo na základe spravodajských informácií.

Dôvody prímeria?

Zaujímavou otázkou je i to, prečo sa Izrael dokázal zhodnúť na prímerí v Gaze až v októbri 2025 a nie pri predošlých pokusoch, ako napr. v januári 2025. Jedným z dôvodov môže byť zmena postojov vo svete. Zatiaľ čo po teroristických útokoch Hamasu z októbra 2023 mala izraelská vláda najmä na Západe veľmi širokú podporu, s rastúcim počtom palestínskych obetí sa čoraz hlasnejšie objavovala kritika. Krajiny globálneho juhu túto kritiku veľmi silno vyjadrovali už na konci roku 2023, napr. vo Valnom zhromaždení OSN (rezolúcie ES-10/21, 10/22) a Južná Afrika sa dokonca obrátila na Medzinárodný trestný tribunál kvôli podozreniu z genocídy. Na Západe sa kritika začala objavovať až neskôr, v roku 2025 však už prudko narastala a prejavila sa i tým, že niektoré štáty EÚ uznali Palestínu. Veľkou výzvou sa stalo najmä uznanie zo strany Francúzska a Veľkej Británie v septembri 2025. Samozrejme, na strane Izraela okrem hlavného spojenca z USA pevne zotrvávali aj viaceré štáty EÚ, zvlášť Nemecko a Maďarsko, ktoré dokázali zablokovať akúkoľvek európsku iniciatívu. To sa ale dalo len veľmi ťažko vysvetliť v situácii, keď EÚ prijímala stále nové a nové sankcie voči Rusku. Podobná dilema sa objavila aj v rámci športových federácií, ktoré zo svojich súťaží vylúčili Rusko a niektoré aj Bielorusko (napr. hokejová IIHF), hoci to žiadnu vojnu nevedie; súčasne však odmietali sankcionovať Izrael. Podobne to platilo pre niektoré kultúrne podujatia, napr. Eurovíziu, kde sa začalo volať po bojkote podujatia v roku 2026. V roku 2026 sa však budú konať i viaceré športové podujatia a tam by účasť Izraela už funkcionári nemuseli ustáť.

Súčasné prímerie sa vyznačuje ešte ďalším zaujímavým javom – bolo uzavreté bez zapojenia oficiálnych palestínskych predstaviteľov. Samozrejme, na určité podmienky musel pristúpiť Hamas (prepustenie zajatcov), s ním sa však pri budúcej obnove Gazy nepočíta – chýbala však účasť predstaviteľov iných palestínskych organizácií. Samozrejme, medzi rôznymi organizáciami v Palestíne existujú hlboké rozpory, v roku 2024 však dokázalo 14 frakcií v Pekingu podpísať spoločné vyhlásenie. Súčasný Izrael sa ale usiluje potláčať palestínske politické sily a označovať ich ako podporovateľov terorizmu, pretože pokiaľ nebudú mať miesto pri rokovaniach o budúcnosti Gazy, budú len sotva relevantné pri hľadaní riešenia izraelsko-palestínskeho sporu. Bod č.19. Trumpovho plánu síce hovorí o ceste k palestínskemu sebaurčeniu a bod č.20 spomína dialóg Izraela a Palestíny, premiérovi Netanyahuovi však zrejme viac vyhovuje, keď sa k otázke prímeria v Gaze vyjadrujú predstavitelia iných arabských štátov. Ani tí na vytváraní silnej palestínskej vlády záujem nemajú, keďže by mohla formulovať požiadavky a tie by mohli vplývať na verejnú mienku u nich doma. Súčasne si však na téme Palestíny môžu vylepšovať vlastnú pozíciu, zvlášť ak sa štylizujú do pózy ochrancov civilného obyvateľstva Gazy. To platí hlavne pre bohaté štáty Perzského zálivu. Zásadnú úlohu pri sporoch ale nedokážu zohrávať ani priami susedia Izraela, najmä Egypt, ktorý je v súčasnosti slabší než v 20. storočí, jeho politický systém nestabilnejší a pre Izrael už dávno nepredstavuje skutočné riziko.

Situácia po dvoch rokoch v Gaze tiež môže priniesť výhody premiérovi Benjaminovi Netanyahuovi v jeho budúcom politickom pôsobení. Pred vojnou mal veľmi neistú pozíciu a aj vnútro-politická situácia v Izraeli bola nestabilná – v rokoch 2019-2022 sa v Izraeli uskutočnilo až päť parlamentných volieb. Súčasne prebiehali aj pokusy o reformu súdnictva, vrátane zmeny postavenia Najvyššieho súdu, čo viedlo k vnútropolitickým napätiam a masovým protestným zhromaždeniam. Kvôli vojne v Gaze však tieto napätia ustúpili do úzadia, verejnosť sa zjednotila, a tentokrát sa zdá, že Netanyahuova vláda vydrží celé volebné obdobie až do októbra 2026. Rovnako platí, že premiér získal nové politické témy, s ktorými môže uspieť vo voľbách. Podľa prieskumov bola počas vojny aj jeho podpora vyššia než v predošlých rokoch. Pritom aj nová dohoda o prímerí môže byť dôvodom nárastu voličskej podpory pre jeho stranu Likud, naopak, podpora pre bývalého premiéra Naftali Bennetta (2020 – 2022) podľa posledných prieskumov klesla  . 

Budúcnosť po prímerí?

Napriek tomu, že po vyhlásení prímeria stratili mnohí ľudia záujem o informácie z Gazy, situácia je tam stále vážna. Aj po vyhlásení prímeria totiž izraelské jednotky zabili prinajmenšom 100 Palestínčanov. Takisto platí, že 53 % územia v pásme Gazy sa nachádza pod ich kontrolou, pričom danú oblasť oddeľuje tzv. žltá hranica, ku ktorej sa Palestínčania nesmú približovať. Väčšina obyvateľov Gazy tak zostáva stále uzavretá v akomsi gete. S tým súvisí aj otázka rekonštrukcie zničených oblastí, ktorá je pomerne nejasná. Závažnou výzvou je fakt, že podľa niektorých informácií bola zničená dokumentácia o vlastníctve alebo o právach k nehnuteľnostiam u asi 62 % obyvateľov Gazy. To bude komplikovať ich prípadný návrat do zrekonštruovaných obydlí, zvlášť do tej časti Gazy, ktorá zostane pod kontrolou Izraela. Problémom sa môže stať aj samotná rekonštrukcia, ak príde k sporom o vlastnícke vzťahy a bude chýbať súhlas vlastníka nehnuteľnosti s rekonštrukciou. Avšak aj v prípade úspešnej rekonštrukcie budov sa môže právo na návrat do zrekonštruovaných obydlí bez dostatočných dokladov stať predmetom nových súdnych konaní. Práve kvôli týmto problémom by bola potrebná účasť zahraničných subjektov pri obnove pásma Gazy, zvlášť predstaviteľov UNRWA – tých však Izrael aj po uzavretí prímeria odmieta späť na územie Gazy vpustiť.

Na záver možno konštatovať, že hoci Izrael dnes vyvoláva dojem sebavedomého štátu, rastie v ňom obava, ako sa vysporiadať s problémom rýchlo rastúcej palestínskej populácie. Na nehostinnom území Izraela a Palestíny, veľkom približne ako dve tretiny Slovenska, ale s nedostatkom vody, žije dokopy asi 15 miliónov ľudí. A ak prirátame k Palestínčanom aj „izraelských Arabov“ (21% populácie Izraela), tak pri ich natalite čoskoro významne presiahnu počet Židov na danom území. Pre Izrael to predstavuje dlhodobý problém, pretože ak nebude súhlasiť s uznaním dvoch štátov, bude čeliť čoraz väčšiemu počtu nelojálnych obyvateľov. A dvojštátne riešenie je v Izraeli nepriechodné, pretože by sa musel zrušiť status Jeruzalema ako hlavného mesta Izraela. Počas vojny v Gaze sa tak objavovali návrhy vysťahovať celú populáciu Gazy mimo územia a vytvoriť tam luxusnú destináciu. Problém však nastal nielen v tom, že by išlo o porušenie ľudských práv, ale že sa tieto plány nestretli so súhlasom iných: ani v Palestíne, a ani v iných štátoch regiónu. Je otázne, či by sa vôbec niekedy našiel arabský štát alebo iný štát globálneho Juhu, ktorý by sa bol ochotný zapojiť sa do podobného „odsunu“ a prijať populáciu z Gazy. Je však pravdepodobné, že v Izraeli existujú sily, ktoré na toto riešenie stále pomýšľajú a preto môžu blokovať rekonštrukciu Gazy, dúfajúc, že Palestínčania nakoniec mesto opustia. A preto treba veľmi pozorne sledovať vývoj v Gaze i po prímerí.

Branislav Fábry

Nové slovo

Ilustrační foto