František Škvrnda: Francúzsky pacient (1. časť)

O chybách Macrona, ktoré viedli k jeho neúspechom

O politike Macrona, ktorý sa stal francúzskym prezidentom v máji 2017 ako najmladší v Piatej republike, sme v Slove viackrát písali (naposledy 10. júla 2024 v článku O úspechu, ktorý nijakým úspechom nie je). Stručne zopakujeme, že začal pracovať na ministerstve financií. Bol členom Socialistickej strany, ale z nej vystúpil. V rokoch 2008 – 2012 pôsobil ako investičný bankár v Banque Rothschild & Cie. Ide o vlajkovú loď bankovej skupiny Rothschild, ktorú kontroluje francúzska a britská vetva rodiny Rothschildovcov. Vo Francúzsku existuje zlomyseľná slovná hračka: FR=RF (Francúzsko sú Rotschildovci = Rotschildovci sú Francúzsko). Potom pôsobil v prezidentskom úrade socialistu Françoisa Hollandea (pred predčasnými voľbami v roku 2024 hovoril o konci macronizmu) a od augusta 2014 bol ministrom hospodárstva, priemyslu a digitalizácie. V apríli 2016 založil stranu Vpred! (En Marche!) V auguste 2016 rezignoval na funkciu ministra, aby sa mohol venovať prezidentskej kampani. Kandidoval ako nezávislý. Sám sa prezentuje ako liberálny politik stredu. 

Dve vlády prvého Macronom menovaného premiéra, republikána Édouarda Philippea mali určité znaky liberalizmu a boli v nich zastúpené viaceré politické strany vrátane socialistov. V prezidentskom pôsobení, ktoré postupne nadobúdalo črty velikášstva, sa Macronovi vypomstili najmä tri veci.

Prvou vecou bol ešte v prvom mandáte prehnane tvrdý postup polície proti protestujúcim Žltým vestám, ktoré vznikli v novembri 2018 a v lete 2019 nadobro „stíchli“. Časť protestujúcich Macrona charakterizovala ako ultraliberálneho prezidenta pre bohatých. Macronovská moc získala renomé krutosti a medzi Francúzmi, ktorí „radi“ protestujú, neraz aj násilným spôsobom, vyvolávala potláčaný hnev. Zosilňovali ho aj neoliberálne pokusy macronovských vlád odstrániť prvky sociálneho štátu.

Druhou vecou sa stalo, že Macron neberie do úvahy, že v prezidentských voľbách v roku 2022 ho časť Francúzov vybrala nie kvôli jeho osobe či politike, ale aby sa prezidentkou nestala Marine Le Penová. Boj s ňou a „jej“ stranou Národné združenie považuje Macron asi aj za súčasť svojho skrývaného, ale nepodareného mesiášskeho poslania na záchranu Francúzska. V nasledujúcich prezidentských voľbách, ktoré by mali byť predbežne v apríli 2027 (ak náhodou nebudú predčasne) už kandidovať nemôže. Zatiaľ nie je známy Macronovi blízky (ním podporovaný) kandidát, ktorý by sa považoval za schopného zvíťaziť vo voľbách. Ide o ďalší dôkaz krízy západných elít, lebo kapitalistická politika v posledných desaťročiach nie je systematická a schopná pripraviť si nástupcov, silných nových vodcov, najmä v tradičných, či už liberálnych, konzervatívnych alebo aj socialistických stranách. Nejde len o problém Francúzska, ale to vidieť aj na súčasných vodcoch ďalších štátov G7, ako aj v EÚ, ktorá tam je piatym kolesom na voze.  

Treťou vecou boli „pokazené“ parlamentné voľby na prelome júna a júla 2024, ktoré Macron unáhlene vypísal po neúspechu prezidentskej strany vo voľbách do Europarlamentu v júni 2024. Zvíťazila v nich ľavicová koalícia Nový ľudový front (názov má pripomínať združenie francúzskej ľavice Ľudový front z 30. rokov minulého storočia, ktoré zvíťazilo vo voľbách v roku 1936 a vytvorilo vládu). V druhom kole sa ľavica a macronovci na mnohých miestach spojili, aby zabránili víťazstvu kandidátov Národného združenia, ktoré malo šancu získať nadpolovičnú väčšinu kresiel. Národné združenie síce nezvíťazilo, ale výrazne si posilnilo vplyv, čo je v protiklade s Macronovými mesiášskymi predstavami. V oboch kolách totiž získalo najviac hlasov a oproti roku 2022 si viac ako o polovicu zvýšilo počet kresiel. Opäť sa ukazuje, že posadnutosť politickým protivníkom má protirečivé následky.

Tri znepriatelené tábory v súčasnej francúzskej politike

V novom parlamente vznikol politický pat, lebo sú v ňom tri veľké tábory, z ktorých ani jeden nemá nadpolovičnú väčšinu. Ide o radikálnu ľavicu (Nový ľudový front), radikálnu pravicu (Národné združenie) a široký stred liberálneho charakteru, inklinujúci k pravici. Nový ľudový front a Národné združenie sú síce nezmieriteľné, ale v boji proti macronovskej moci sa viackrát dokázali spojiť. V dôsledku Macronovej politiky vzrástla nespokojnosť obyvateľstva a jeho polarizácia, na ktorej sa podieľa aj nezvládnutie viacerých vážnych spoločenských problémov, najmä s migrantmi a ich potomkami. Politicky je teda spoločnosť polarizovaná nie na dva, ale zjednodušene uvedené na tri bloky (ospravedlňujem sa za technický nezmysel), ktoré sú veľmi znepriatelené.

Proti Macronovej moci vznikli po „stíchnutí“ Žltých viest viaceré protestné akcie. Najvýznamnejšie sú z nich dve.

Prvou veľkou vlnou boli protesty v januári až júni 2023 proti dôchodkovej reforme, na ktorých sa 7. marca podľa údajov odborov CGT zúčastnilo 3,5 milióna osôb (ministerstvo vnútra uviedlo len 1,280 milióna protestujúcich). Opäť skončili neúspechom, lebo macronovská moc využila možnosti krajných politických prostriedkov podľa ústavy. 

Druhá veľká vlna začala v septembri 2025. Protesty sa organizujú pod heslom „Zablokujme všetko“ (Bloquons Tout), ktoré iniciovali predovšetkým ľavicové sily. Po určitom váhaní sa k nim pridali aj odbory. Zatiaľ boli dva generálne štrajky, pri ktorých protestujúci v „duchu tradícií“ pristúpili aj k násilnostiam. Prvý generálny štrajk bol 10. septembra a druhý 18. septembra, na ktorom na vyše 250 demonštráciách odbory narátali „viac ako milión“ účastníkov štrajku. Ministerstvo vnútra úrady uvádzalo len 506 000 protestujúcich. Lecornu sa síce snaží korigovať niektoré nepopulárne kroky Bayrouovej reformy, ale či tým uchlácholí rozhnevaných Francúzov, je neisté. Odbory ohlásili nové demonštrácie na 2. októbra.

Po parlamentných voľbách v roku 2024 ukončili po vyslovení nedôvery v priebehu necelého roka pôsobenie dvaja predsedovia vlád (pred Françoisom Bayroum to bol v decembri 2024 Michel Barnier), čo je unikátom v dejinách Piatej republiky. Príliš dlhý politický život zrejme nečaká ani nového predsedu vlády Lecornua. Tí, čo si pamätajú viac, sa často divia, že nestabilita vlád, ktorá sa dlho v Európe považovala za taliansky fenomén, sa v posledných rokoch presunula do „veľkých demokracií“ vo Francúzsku a Veľkej Británii. Niektoré zdroje poukazujú na to, že Macron svojím pôsobením priblížil koniec politického systému Piatej republiky.

Nové parlamentné voľby nemusia znamenať koniec politického patu

Východiskom zo situácie by sa mali stať ďalšie predčasné voľby, ktoré požadujú oba opozičné bloky. V súčasných západných polarizovaných spoločnostiach však voľby často vedú len k politickým intrigám pri vytváraní väčšinových vládnych koalícií. Okrem toho sa vo Francúzsku v aktuálnej atmosfére v spoločnosti ťažko prekoná existujúci politický pat. V piatich prieskumoch preferencií, ktoré sa dosiaľ zverejnili od augusta a nereagovali ešte na zmenu na poste predsedu vlády, bolo vždy na prvom mieste Národné združenie s 29 – 34 % podporou. Nový ľudový front má ako celok podporu od 23,5 % do 26 %, ale ak sa berú do úvahy jednotlivé strany, je ich podpora spolu od 26 % do 29 %. Prezidentská koalícia Spolu má podporu od 12,5 % do 16 %. Vyššiu podporu majú ešte Republikáni od 10 % do 13 %. Skutočné počty získaných mandátov nakoniec určí taktika, s ktorou pôjdu hlavné politické strany do druhého kola volieb.

Nové voľby pre macronovské sily nevyznievajú vôbec optimisticky. Očakáva sa, že Macron v duchu svojho mesiášskeho komplexu, ale aj obáv z výsledkov volieb, bude lavírovať a špekulovať. Nedokáže však už vymyslieť nič nové a pri ďalšom pôsobení bude len zištne využívať kompetencie, ktoré mu dáva ústava.

Macron sa zubami-nechtami  chce udržať do konca volebného obdobia

Ešte zložitejším problémom je volanie po predčasnom ukončení druhého mandátu Macrona, ktorý sa funkcie nechce vzdať napriek neúspechom a veľkej kritike. Okrem presvedčenia o potrebe pokračovania vo svojom mesiášskom poslaní zdôrazňuje, že za súčasnej politickej situácie by jeho odstúpenie spôsobilo vo Francúzsku veľký chaos. S tým čiastočne súhlasí aj Národné združenie, ktoré zatiaľ nie je ochotné podporiť iniciatívu Nového ľudového frontu na odvolanie Macrona.

Súvisí to možno aj s tým, že Le Penová bola v marci 2025 odsúdená za spreneveru európskych fondov na 4 roky väzenia (z toho na dva podmienečne a na ďalšie dva na nosenie elektronického náramku), pokutu 100-tisíc eur a zákaz uchádzať sa o politickú funkciu počas nasledujúcich piatich rokov. S ďalšími funkcionármi bola uznaná za vinnú z toho, že v rokoch 2004 – 2016 sa podieľala na vytvorení „systému sprenevery“ peňazí vyplatených Európskou úniou na mzdy asistentov europoslancov zvolených za bývalý Národný front. Odvolací súd s Le Penovou sa začne v januári 2026.

Ak pri odvolaní Le Penová dosiahne úspech, môže byť pozícia Macrona vážne ohrozená. Zatiaľ to je len hypotetická záležitosť, ale odvolanie by bolo pre Macrona nielen politickým neúspechom a fenoménom, ktorý sa zatiaľ v Piatej republike nevyskytol, ale znamenalo by to aj jeho osobnú hanbu. Bude sa tomu preto snažiť zabrániť za každú cenu. A že vie intrigovať, to už preukázal viackrát. Ako však poznamenal v jednom zo svojich komentárov Petr Drulák, Macrona už nezachráni ani vojna.

(Pokračovanie)

 František Škvrnda

(Nové slovo)