František Škvrnda: O nestabilite v G7

Za najvýznamnejšiu politickú udalosť roka sa najviac považovalo víťazstvo Donalda Trumpa v prezidentských voľbách v USA. Už jeho vyjadrenia pred inauguráciou boli značne kontroverzné a aj po nej pokračuje vo svojom štýle neštandardnej komunikácie. Vzhľadom na presýtenosť mediálneho priestoru inauguráciou D. Trumpa sa ňou nebudeme zaoberať. K politike USA pod jeho vedením, ktorá už ovplyvňuje medzinárodné vzťahy, však bude potrebné vrátiť sa po nejakom čase, keď udalosti stratia horúčkovitý a chaotický charakter a uvidí sa, aké sú ich dopady. Okrem toho vzhľadom na tempo a zložitosť zmien si nielen D. Trump, ale aj členovia jeho administratívy začali protirečiť vo vyjadreniach.

Značka G7 bledne

Politickú mozaiku roku 2024 začneme „kamienkom“ o rastúcej nestabilite G7. O vzniku a vývoji G7 sme písali v článku Slabí vodcovia vedú Západ k úpadku (Slovo, 13. septembra 2024). Zopakujeme, že značku G7 považujeme za vyčačkanú výkladnú skriňu najsilnejších (najväčších) kapitalistických ekonomík. V 21. storočí ju však prenasledujú narastajúce ťažkosti. Značka bledne, najmä po finančnej kríze v roku 2008 a ukrajinskej kríze od roku 2022. Dali by sa vymenovávať ďalšie ťažkosti a krízy, v ktorých sa štáty G7 zmietajú.

Nástup D. Trumpa prináša pre G7 nové otrasy predovšetkým v spojitosti s jeho útokmi na neoliberálnu politiku a ekonomiku, ktorá v nej dominuje. Niektoré výroky D. Trumpa a Elona Muska na adresu predstaviteľov i štátov G7 sú neraz nactiutrhackejšie ako vyhlásenia najhorších nepriateľov Západu. Nestabilitu G7 preto zvyšujú.

Samit G7 v roku 2024

Vrátime sa ešte k výročnému 50. samitu G7, ktorý sa konal v hoteli Borgo Egnazia vo Fasane v Apúlii v Taliansku 13. – 15. júna 2024. Okrem vodcov štátov skupiny a vedúcich predstaviteľov EÚ, ktorá je v nej ako piate koleso na voze, sa na samite zúčastnili na pozvanie aj prezidenti Alžírska, Argentíny, Brazílie, Kene, Mauritánie (ktorý zastupoval aj Africkú úniu), Tuniska, Turecka, Ukrajiny a Zjednotených arabských emirátov, predseda vlády Indie, kráľ Jordánska a pápež. Na samite boli aj predstavitelia medzinárodných organizácií Africkej rozvojovej banky, Medzinárodného menového fondu, OECD, OSN a Svetovej banky.

Zo samitu vyšlo nafúknuté Apúlske komuniké vodcov G7 (Apulia G7 Leaders’ Communiqué). Má 36 strán a robí si veľké starosti, akože ináč, o celý svet. Dáva mu aj rady, o ktoré však svet stojí čoraz menej. Mnohé z problémov, ktoré chce riešiť G7, spôsobili jej členské štáty a EÚ, čo tento spolok, samozrejme, nie je ochotný pripustiť a viní z nich tých „ostatných“.

Výpočet tém (úloh?) pôsobenia G7 nemohol v roku 2024 začať ničím iným ako vytrvalou podporou Ukrajine. Nasledoval konflikt v Gaze, pri ktorom sa však vôbec nekritizoval Izrael. Ďalšie témy, ktoré podľa G7 znepokojovali svet, boli sloboda plavby v Červenom mori; Irán; trvalo udržateľný rozvoj, potravinová bezpečnosť a Partnerstvo pre globálnu infraštruktúru a investície (známe aj pod skratkou PGII) a situácia v indo-tichooceánskom priestore. Z regionálnych problémov sa spomenuli Haiti, Líbya, Sahel, Sudán, Venezuela a Bielorusko. Z predmetného hľadiska sa uviedli trvalo udržateľný rozvoj miest; energie, klíma a životné prostredie (išlo o najdlhšiu pasáž – až na šiestich stranách); umelá inteligencia, veda, technológie a inovácie; práca a zamestnanosť; kybernetická bezpečnosť; migrácia; globálna ekonomika a financie; obchod; ekonomická odolnosť a ekonomická bezpečnosť; zdravie; rodová rovnosť; inklúzia a zdravotné postihnutie; odzbrojenie a nešírenie zbraní; boj proti terorizmu, násilnému extrémizmu a nadnárodnému organizovanému zločinu; ochrana demokratických procesov; anti-korupcia.

Zlý politický rok 2024 pre vodcov štátov G7 pokračuje

Doplníme, že z vodcov štátov G-7 sa na tohtoročnom samite, ktorý má byť 15. – 17. júna v kanadskom Kananaskise, zúčastnia viacerí noví vodcovia.

Prvý „vypadol“ vo Veľkej Británii predseda vlády Riši Sunak (vo funkcii bol od 25. októbra 2022), keď 4. júla prehrala ním vedená strana predčasné parlamentné voľby. Už 5. júla ho nahradil Keir Starmer.

Na konci septembra v Japonsku odstúpil v dôsledku korupčných škandálov a klesajúcej podpory z postu predsedu Liberálno-demokratickej strany Fumio Kišida a 1. októbra aj z funkcie predsedu vlády. Vo funkcii bol od 4. októbra 2021 na čele druhej vlády. Liberálno-demokratická strana predčasné voľby síce znovu vyhrala, ale stratila nadpolovičnú väčšinu v parlamente. Pokračuje však v koalícii so stranou Komeito, ktorá funguje už od roku 2012. Na čele vlády je Šigeru Išiba.

V prezidentských voľbách v USA 5. novembra prehral Joe Biden (vo funkcii od 20. januára 2021).  

V dvoch prípadoch sú na čele vlád ich predsedovia už len dočasne.

Bundestag vyslovil 16. decembra nedôveru kancelárovi Olafovi Scholzovi (vo funkcii od 8. decembra 2021). Predčasné parlamentné voľby budú 23. februára a podľa dlhodobých trendov v preferenciách strán nemá O. Scholz šancu stať sa znovu kancelárom.

Od septembra 2024 začali odstupovať členovia vlády Justina Trudeaua (vo funkcii od novembra 2015 už v tretej vláde, ale od októbra 2019 v dvoch menšinových). Situáciu zhoršilo 16. decembra 2024 odstúpenie jeho zástupkyne Chrystie Freelandovej. 15. januára 2025 J. Trudeau oznámil, že rezignuje na posty predsedu Liberálnej strany i predsedu vlády a už sa nebude usilovať o zvolenie. Kanadský parlament má do 24. marca 2025 prestávku a dovtedy si Liberálna strana zvolí svojho vodcu a tým aj nového predsedu vlády. Riadne voľby by mali byť v októbri 2025 a bude fungovať ďalej menšinová vláda. Ktovie, ako sa to prejaví na príprave 51. samitu G7.

Francúzsky prezident Emmanuel Macron si „kožu“ i miesto v skupine zachránil tým, že na neúspechy jeho politiky doplácajú predsedovia vlád. Od samitu v júni 2024 je vo Francúzsku už tretí predseda vlády. Na výzvy, aby predčasne odstúpil, zatiaľ E. Macron nereaguje.

Jediná politicky prežila od samitu v júni bez vážnych problémov predsedníčka talianskej vlády Giorgia Meloniová. A ako jediná z vodcov štátov G7 bola pozvaná na inauguráciu D. Trumpa. Ťažko to znášala Ursula von der Leyenová, ktorá tiež čakala pozvanie, ale neprišlo.

Voľby patria podľa jedného nepodareného bonmotu, zrejme „liberálno-slniečkárskeho“ pôvodu, k sviatkom demokracie. Ide o rutinnú politickú udalosť, ale predčasné voľby, rezignácie predsedov vlád či prezidentov sa ani v najčistejšej demokracii nepovažujú za prvok politickej stability. Dochádza aj k poklesu účasti na voľbách a rastie počet voličov nespokojných so „štandardnými“ stranami. Spravidla väčší či menší podvod na voličoch znamená uzavieranie neraz aj krkolomných koalícií.

Ak v súhrne posúdime „rok vodcov štátov G7“, tak 5 zmien na ich postoch možno zaradiť do troch typov:

• prehra v riadnych voľbách (J. Biden),
• prehra v predčasných voľbách (R. Sunak, F. Kišida),
• predčasné odstúpenie z funkcie a jej dočasné vykonávanie do nasledujúcich volieb (O. Scholz a J. Trudeau).

Väčšina prehier vodcov je spojená najmä s preferovaním neoliberálnej ekonomickej politiky. V prípade F. Kišidu k tomu pristupuje aj korupčný charakter vlády, ktorý je v Japonsku dlhodobou záležitosťou a nevidieť skutočnú snahu zbaviť sa jej.

Trochu zjednodušene dodáme, že sa zdá, že kyvadlo politiky sa začalo vychyľovať od prehnaného neoliberalizmu a globalizmu smerom ku konzervatívnemu a národnému „pólu“. Nie je to však jednoduché a priamočiare, lebo ani na globálnej úrovni nie je všetko len čiernobiele a ani číre.

Značná nestabilita, ktorá je spojená s predčasnými voľbami a zmenami na postoch hláv štátov a vlád je však v štátoch G7 dlhodobejšia. Ak si zoberieme udalosti od roku 2015, tak predčasné parlamentné voľby boli:

• vo Francúzsku – v júli 2024,
• v Japonsku – v októbri 2017 a v októbri 2024,
• v Kanade – v septembri 2021,
• v Taliansku – v septembri 2022,
• vo Veľkej Británii – v júni 2017, v decembri 2019 a v júli 2024.

V Nemecku boli naposledy predčasné parlamentné voľby v septembri 2005.  

V USA sa predčasné parlamentné ani prezidentské voľby nekonajú.

Poznamenáme, že vypísanie predčasných volieb sa spravidla považuje za východisko z núdze v ducha príslovia „radšej hrozný koniec ako hrôza bez konca“. Nebola by to však politika, keby sa aj tento fenomén nezneužíval v záujme moci. Nejde len o potácanie sa v rôznych vládnych krízach, ale sú aj štáty, kde vládnuce sily vypisujú predčasné voľby, aby si upevnili  situáciu predtým, ako sa proti nim obrátia voliči.  

No a aké škody Slovensku napáchalo zabránenie predčasným parlamentným voľbám v časoch matovičovsko-hegerovsko-ódorovského trojvládia podporovaného čaputovčinou, to budeme ešte nejaký ten rok pociťovať. Je len dôkazom úbohosti a podlosti súčasnej opozície, že o tom odmieta hovoriť.

Trumpova administratíva zvyšuje nestabilitu G7

To, že D. Trump a jeho administratíva budú útoční voči ČLR, RF, Iránu a Severnej Kórei, prípadne iným štátom, ktoré sa dlhodobo nepáčia USA bez rozdielu, či sú pri moci demokrati alebo republikáni, sa očakávalo.

V prvom prezidentskom období D. Trumpa zazneli tóny nespokojnosti aj vo vzťahoch so spojeneckými štátmi, najmä v súvislosti s požiadavkou vyšších výdavkov na zbrojenie v rámci NATO. Krátko po víťazstve vo voľbách v novembri 2024 však prišiel s „nápadmi“, ktoré prekvapili aj mnoho jeho stúpencov.

Surovo zopakoval požiadavku na zvýšenie vojenských výdavkov NATO a posunul ju na hranicu 5 %. Znamenalo by to hospodársky kolaps viacerých štátov. Okrem iných sa ozval proti tomu aj O. Scholz. Sluha západného vojensko-priemyslového komplexu generálny tajomník NATO Mark Rutte to pri inej príležitosti upravil len na 3,7 %. D. Trump pritvrdil aj v rôznych iných ekonomických požiadavkách na adresu EÚ i jej členských štátov.

Novým však vnútri G7 bol najmä „návrh“ Kanade, aby sa pre nejaké abstraktné výhody stala 51. federálnym štátom USA. „Záujem“ o Grónsko sa síce týka Dánska, ale v širšom rámci aj EÚ, avšak jej podarení vodcovia radšej čušia ako voš pod chrastou.

Vyznamenal sa E. Musk. Zaútočil na predsedu vlády Veľkej Británie K. Starmera z dôvodu, že ako prokurátor v minulosti nevyšetroval sexuálne zneužívanie mladých dievčat a problém aj dnes zametá pod koberec. Okrem toho sa E. Musk podivným spôsobom vyslovil na podporu Nigela Faragea.

Horšie to bolo s Muskovými výrokmi na adresu Nemecka. Nešlo len o rôzne neštandardné vyjadrenia o O. Scholzovi. Oveľa väčšie znepokojenie vyvoláva jeho podpora Alternatívy pre Nemecko (AfD), ktoré sa považuje za zasahovanie do predvolebnej kampane. A to časť médií špekuluje o tom, že jeho gesto na vystúpení na inaugurácii D. Trumpa pripomínalo nacistický pozdrav.

Nepatríme medzi politicky útlocitných, ale predsa len takého vyjadrenia z okolia prezidenta USA nič dobré neprinášajú. A to sa nezaoberáme krokmi proti Mexiku a slovnými útokmi na Panamský prieplav ako ani inými arogantnými výpadmi proti ďalším štátom vo svete.

Nepovieme nič nového, že dnes nijaký politik na svete nemá čarovný prútik, aby zmenil jeho chod podľa svojich predstáv. A je len prázdnym opakovaním washingtonskej namyslenosti, keď sa používajú frázy o veľkosti, sile a výnimočnosti USA. Je to jedno, či ide o demokratov či republikánov, D. Trumpa či iného politika. Nie je to len politicky obmedzujúce, ale čoraz viac to má kontroverzné dopady na pozadí slabnúcej superveľmoci. A „neamerický“ svet silnie.

Záver – štáty nestabilnej G7 naďalej naduto poučujú svet

Svet sa len pomaly posúva smerom k multipolarite, ale hegemónia USA či už so Západom alebo aj bez neho, ho nedokáže manipulovať tak ako pred 20 – 30 rokmi. Úvahy o úpadku Západu sú súčasťou sociálneho myslenia od čias, keď vyšli diela Friedricha Nietzscheho a najmä Oskara Spenglera a idú čoraz hlbšie do útrob témy.

G7 patrí stále k fóram, ktoré si v duchu zanikajúcich pomerov vo svete po rozpade bipolarity namýšľajú, že majú patent na poučovanie. V takomto duchu konajú aj NATO a EÚ, ktorých členmi sú aj štáty G7. Zdá sa, že čím sú vo väčších ťažkostiach, tým je ich poučovanie nástojčivejšie. Od roku 2008 sa G7 „nevyhrabala“ z problémov. Žiaľ, problémy, ktoré má dnes svet, títo hráči nevyriešia a čo je najhoršie, niektorými krokmi škodia aj sami sebe a svojim spojencom.

Spoliehať sa len na USA (či už bidenovské alebo trumpovské) a nimi manipulovaný Západ, v dnešnom svete nestačí. Vývoj v roku 2024, ale aj roky pred ním, zdôraznil starú známu historickú zodpovednosť politikov a vlád. Nesmú opúšťať národné záujmy, hoci to nie je vždy jednoduché. A obzvlášť v situácii, keď pôsobí fantazmagória jediného správneho názoru v medzinárodnej politike, ktorá bola vytvorená bezohľadnými silami obávajúcimi sa o svoju moc a ešte viac bohatstvo a bez váhania obetujúcimi pri tom hoc aj celý „zvyšok sveta“.

František Škvrnda

(Nové slovo)