O regionálnych aspektoch novej bezpečnostnej stratégie USA

František Škvrnda: O novej bezpečnostnej stratégii USA, 9. decembra 2005 | Prvá časť analýzy textu stratégie

Zdôrazníme, že bezpečnostné stratégie USA sú prezidentským dokumentom, ktorý nepodlieha nijakému schvaľovaniu. Je okolo nich tiež divadlo, ale iné, ako poznáme zo Slovenska, kde sa chce silou-mocou dokazovať konsenzus v smerovaní zahraničnej a bezpečnostnej politiky, za ktorým sa skrýva aj strach, čo nám na stratégiu povedia vonku, najmä v NATO. Začalo sa to v roku 2001, keď sa neoficiálne uvádzalo, že ide o stratégiu prijatú v súvislosti s úsilím SR stať sa členom NATO a odvtedy to pokračuje. Vedie to však k tomu, že stratégie sa vydávajú pomerne málo a nepravidelne. Pripomenieme, že to bolo v rokoch 2005 a 2021.  

O zmene regionálnych priorít v bezpečnostných stratégiách USA po rozpade bipolarity

Na bezpečnostné stratégie USA od začiatku 90. rokov minulého storočia sa pozrieme len z formálneho a úzkeho hľadiska, ako sa v nich uvádzalo poradie regiónov. Predpokladáme, že sa zostavovalo podľa toho, aký sa im prisudzoval význam v bezpečnostných prioritách Washingtonu. Nebudeme sa zaoberať kontextom jednotlivých stratégií.

V stratégii Georgea Busha st. z augusta 1991 sa konštatovalo, že hoci Európa zostáva ústrednou strategickou arénou, kríza v Perzskom zálive pripomenula, ako môžu byť ovplyvnené americké záujmy v iných regiónoch. Druhý región v poradí bola západná pologuľa a ako tretí sa uviedla východná Ázia a Tichý oceán. Bush st. zverejnil stratégiu aj v januári 1993, kde boli na prvých troch miestach Európa, Ázia a región bývalého Sovietskeho zväzu. 

Bill Clinton vydal až 7 bezpečnostných stratégií a ako jediný im pridával prívlastky. Tri mali v rokoch 1994–1996 názov Národná bezpečnostná stratégia angažovanosti a rozširovania, tri v rokoch 1997–2000 sa menovali Národná bezpečnostná stratégia pre nové storočie a v roku 2001 sa označila za Národnú bezpečnostnú stratégiu pre globálny vek. Prvé tri regióny v rokoch 1994–1997 boli štyrikrát rovnaké: Európa a Eurázia, východná Ázia a Tichý oceán, západná pologuľa. V roku 1998 sa zmenilo poradie na Európa a Eurázia, západná pologuľa, Stredný východ. V roku 1999 sa vrátilo k poradiu Európa a Eurázia, východná Ázia a Tichý oceán, západná pologuľa, čo zostalo zachované aj v stratégii z roku 2000.

George Bush ml. vydal už len dve stratégie, v každom mandáte po jednej. V stratégii z roku 2002 (pripomenieme, že po útoku z 11. septembra 2001) regióny bezpečnosti samostatne neboli vymenované, lebo dominovala téma globálnej hrozby terorizmu. V roku 2006 došlo k výraznej zmene, keď sa regióny vymenovali v poradí západná pologuľa, Afrika, Stredný východ a Európa „klesla“ na štvrté miesto.

V stratégii Baracka Obamu z roku 2010 sa regióny samostatne neuvádzali. V pasáži o posilňovaní bezpečnostných vzťahov sa len poukázalo na spojencov v Európe (NATO), Ázii a Severnej Amerike. V stratégii z roku 2015 sa vrátilo k regionálnemu kontextu a poradie regiónov bolo indo-tichooceánsky región, Európa, Blízky východ.

Prvé tri regióny v Trumpovej stratégii z roku 2017 zostali rovnaké, ako boli u Obamu v roku 2015. Bidenova stratégia z roku 2022 zmenila poradie len v tom, že na tretie miesto zaradila západnú pologuľu. Trump v roku 2025 dal na prvé tri miesta západnú pologuľu, Áziu a Európu.

Všeobecne o Európe v bezpečnostných stratégiách USA po roku 1991

Pohľad na regióny v stratégiách zhrnieme do dvoch záverov. Prvým záverom je, že v sledovaných stratégiách sa od roku 1991 do roku 2025 na prvom mieste uvádzala najčastejšie Európa (u Clintona v spojení s Euráziou), celkom deväťkrát. Európu z prvého miesta prvýkrát odsunul v roku 2006 Bush ml. a zaradil na prvé miesto západnú pologuľu, ktorá tam je celkom trikrát. Dvakrát sa ako prvý uviedol indo-tichooceánsky región. V 21. storočí teda podľa stratégií záujem USA o Európu ako prioritu svojej bezpečnosti poklesol.

Druhý záver je, že európski politici, sú ako deti a boja sa, že USA ich prestanú vojensky „ochraňovať“ a kvôli tomu sú ochotní aj na nezmyselné ústupky. To, že v roku 2006 sa Európa ocitla až štvrtá v poradí, možno prispelo k hysterickému, podlízavému otvorenému listu, najmä bývalých (neraz aj neúspešných) politikov zo strednej a východnej Európy, Obamovi v júli 2009, v ktorom vyjadrili obavy, aby USA pri zlepšovaní vzťahov s Ruskom neobetovali záujmy strednej a východnej Európy. Priam zdesenie v týchto kruhoch vyvoláva situácia, že USA by znížili svoj záujem o NATO. Pri Trumpovej utkvelej predstave „Amerika na prvom mieste“ prestáva platiť aj „atlantizmus naveky“.

Ustráchaným európskym politikom zostava len čakať na zázrak, že do sveta, do ktorého prispievali šírením chaosu, medzinárodného poriadku podľa (západných) pravidiel a pokryteckého dvojakého metra, sa vráti minulosť. Avšak ako povedal klasik, historické udalosti sa dejú dvakrát. Prvýkrát to je dráma a druhýkrát fraška.

Stratégia z roku 2025 o regióne západnej pologule

Regiónu, ktorý sa uvádza ako „Západná pologuľa: Trumpov dôsledok Monroeovej doktríny“, sa venuje viac ako 10 % z celej stratégie.

Po rokoch zanedbávania Monroeovej doktríny USA obnovia americkú prevahu na západnej pologuli a ochránia svoj prístup ku kľúčovým geografickým oblastiam v regióne. Cieľom je „získať a rozširovať“ ako aj kontrolovať migráciu, zastaviť toky drog a posilniť stabilitu a bezpečnosť na súši a na mori. Expandovať sa bude s pomocou nových partnerov (ide najmä o Argentínu – pozn. autora). Zabráni sa pôsobeniu konkurentov, najmä v ekonomickej oblasti, ktorí nie sú z pologule. USA vraj už dosiahli úspechy v odbúravaní vonkajšieho vplyvu na západnej pologuli, tým, že demonštrovali, čo všetko sa skrýva za „nízkonákladovou pomocou“.

Prehodnotí sa vojenská prítomnosť USA v regióne. Uprednostní sa obchodná diplomacia s cieľom posilniť americkú ekonomiku, pričom sa ako silné nástroje budú využívať clá a recipročné obchodné dohody. Aj pri uprednostňovaní obchodnej diplomacie sa budú posilňovať bezpečnostné partnerstvá, najmä predaj zbraní (aj tu vystupuje do popredia trumpovská snaha na bezpečnosti dobre zarobiť – pozn. autora), výmena spravodajských informácií a spoločné cvičenia.

Národy regiónu majú USA vnímať ako svojho partnera prvej voľby a budú sa rôznymi prostriedkami odrádzať od spolupráce s inými štátmi. Využije sa aj finančný a technologický tlak na prinútenie odmietnuť pomoc od nich. Washington musí mať na západnej pologuli výsadné bezpečnostné a ekonomické postavenie, ktoré mu umožní presadiť sa tam a vtedy, kde a kedy to bude potrebné. V tejto pasáži sa okrem USA nespomína nijaký štát.

Celkovo sa duch pasáže podobá na 19. storočie. Kto chce, nájde v texte dosť vyhrážok na adresu latinskoamerických štátov. Ide najmä o Venezuelu, ale aj Kolumbiu a Brazíliu a už vyše polstoročia Kubu. Kompradorská buržoázia číha všade, ale v Latinskej Amerike a Karibiku s ňou majú zlé skúsenosti. Pozície, o ktorých sníva Trump, tak ľahko však nezíska.

Stratégia z roku 2025 o regióne Ázie

Regiónu Ázie, ktorý sa chápe veľmi široko, sa venuje najviac priestoru zo všetkých regiónov (skoro 15 % rozsahu stratégie). Pasáž sa menuje „Ázia: Ziskom ekonomickej budúcnosti zabráňme vojenskej konfrontácii“.

Prvá téma sa uvádza ako vedenie z pozície sily. Začína sa „objavom“ Trumpa o troch desaťročiach mylných amerických predpokladov o Číne. Aby USA prosperovali doma, musia aj v indo-tichooceánskom priestore úspešne konkurovať. Dôraz sa kladie na vytváranie aliancií a partnerstiev v oblasti, ktoré budú základom bezpečnosti a prosperity v budúcnosti.

Druhá téma je o ekonomike, ktorá tvorí viac ako dve tretiny tejto pasáže. Začína sa tiež Čínou a Trumpovou nočnou morou z nevyváženosti obchodných vzťahov s ňou. Cieľom USA je položiť aj v tejto oblasti základy pre dlhodobú hospodársku vitalitu, čo musí byť sprevádzané silným a neustálym zameraním na odstrašovanie, aby sa zabránilo vojne. USA musia brániť svoju ekonomiku a ľudí pred akoukoľvek krajinou a uvádzajú zoznam krokov, ktoré k tomu uskutočnia (čo na tom, že ide o časť sveta mimo USA, lebo v tomto prípade už neplatí, že štáty mimo regiónu nemajú do neho zasahovať – pozn. autora). 

USA budú viac spolupracovať so spojencami a partnermi. Poukazuje sa na Japonsko a Austráliu, ale zlepšovať sa chystajú aj vzťahy s Indiou. Musí sa zabrániť dominancii ktoréhokoľvek konkurenčného národa (tu sa Čína priamo nespomína – pozn. autora). Washington sa bude snažiť obnoviť vojenskú rovnováhu priaznivú pre Spojené štáty a ich spojencov v regióne (aký to nezištný americký záujem ďaleko od hraníc – pozn. autora).

Okrem udržania ekonomickej prevahy spolu so spojencami sa USA budú silne diplomaticky, ale aj súkromno-ekonomicky angažovať, lebo v regióne sa v nasledujúcich desaťročiach pravdepodobne uskutoční väčšina globálneho hospodárskeho rastu.

Objavuje sa varovanie, že „Amerika na prvom mieste“ je úsilím o vyváženie globálnych obchodných vzťahov (chápanej však ako prevaha USA – pozn. autora). Spojencom sa jasne dalo najavo, že deficit bežného účtu „Ameriky“ je neudržateľný, pričom treba „zvonku“ vyvažovať čínsku ekonomiku. Končí sa povzdychnutím, že nemožno predpokladať, že výhody amerického systému automaticky prevládnu. Stratégia národnej bezpečnosti je preto nevyhnutná (aby ostatní vedeli, ako sa „majú správať“ – pozn. autora).

Treťou témou je odstrašenie vojenských hrozieb. Udržanie americkej ekonomickej a technologickej prevahy sa považuje za najistejší spôsob zabránenia rozsiahlemu vojenskému konfliktu. Poukazuje sa na význam konvenčnej vojenskej rovnováhy. Nič proti USA, ale akým právom si nárokujú na vojenskú rovnováhu podľa svojho vzoru tisíce kilometrov od vlastného územia. Veľká pozornosť sa sústreďuje na Taiwan a „nepodporenie“ jednostrannej zmeny status quo v Taiwanskom prielive. Zdôrazňuje sa význam námornej dopravy v tomto regióne. Nijaký konkurent nemôže mať prevahu v Juhočínskom mori. Trump trvá na tom, že Japonsko a Južná Kórea sa musia podieľať na zvýšenom rozdelení záťaže s USA, ktoré sa chystajú posilniť svoju vojenskú prítomnosť na západe Tichého oceánu (pri Číne – pozn. autora).

Uzavrieme, že pohľad na tento región už nie je taký abstraktný a „útlocitný“, ako na západnú pologuľu. Spomína sa najmä Čína spravidla v negatívnom kontexte. Ak by neexistovali Trumpove „trampoty“ s ňou, táto pasáž by mohla byť kratšia možno aj o tri štvrtiny.

Stratégia z roku 2025 o Európe

Európe sa venuje takmer o polovicu menší priestor ako Číne. Pasáž je nazvaná „Podpora európskej veľkosti“, ale je kritická, poučujúca a miestami i útočná. Takéto príkre hodnotenie Európy v bezpečnostných stratégiách USA ešte nikdy nebolo.

Pasáž sa začína pestrým „prehľadom“ európskych problémov: nedostatočné vojenské výdavky, ekonomická stagnácia, znižovanie podielu na svetovom HDP (ale podobný problém USA sa nespomína) a najmä vyhliadka civilizačného zániku. Patrí k nim aj „uväznenie európskych štátov v politickej kríze“. Ide aj o nedostatok sebavedomia, ktoré je najzreteľnejšie vo vzťahoch s Ruskom, pričom ich riadenie si bude vyžadovať diplomatické zapojenie USA. Hlavným záujmom USA v Európe je rýchle ukončenie nepriateľských akcií na Ukrajine, stabilizovať európske ekonomiky a obnoviť strategickú stabilitu s Ruskom, ako aj obnova, ktorá by umožnila prežitie Ukrajiny ako životaschopného štátu.

Vojna na Ukrajine viedla k zvýšeniu vonkajšej závislosti Európy V Európe sú nerealistické očakávania od vojny založené na nestabilných menšinových vládach, z ktorých mnohé pošliapavajú základné princípy demokracie, aby potlačili opozíciu.

Európa však zostáva pre Spojené štáty strategicky a kultúrne životne dôležitá. Transatlantický obchod je jedným z pilierov americkej prosperity. USA pomôžu Európe napraviť jej trajektóriu. Existuje sentimentálna naviazanosť Ameriky na európsky kontinent a bude sa spolupracovať so spojeneckými krajinami, ktoré chcú obnoviť svoju niekdajšiu veľkosť.

Na konci pasáže sú uvedené oblasti uprednostňovania Európy v širokej politike USA, ktoré sú však nekonzistentné. Poukážeme z nich len na ukončenie vnímania NATO ako neustále sa rozširujúcej aliancie.

Pokiaľ USA v rámci atlantizmu a dominancie Západu podporovali submisívnu Európu, bolo všetko v poriadku. Keď sa však z Európy stáva konkurent, ktorý USA navyše ešte v ekonomickej vojne aj dlávia, falošná západná idylka o americkom vodcovstve je v troskách.

Stratégia z roku 2025 o Blízkom východe

Región sa v duchu anglického pomenovania označuje ako Stredný východ (budeme však používať slovenský názov Blízky východ) a pasáž o ňom sa nazýva „Stredný východ: Presunúť bremená, budovať mier“. Pasáž je ešte kratšia ako o Európe.

Začína sa konštatovaním, že americká zahraničná politika už najmenej pol storočia uprednostňuje Blízky východ pred všetkými ostatnými regiónmi (ktovie, ako sa k tomuto záveru prišlo – pozn. autora). Niektoré dôvody z minulosti však už neplatia, ale USA si udržujú silnú pozíciu. Trump pri tom úspešne revitalizoval spojenectvá v Perzskom zálive.

Najproblematickejšou záležitosťou Blízkeho východu zostáva konfliktnosť, ale je vraj menej závažná, ako by sa mohlo zdať podľa médií. Irán bol od októbra 2023 izraelskými akciami výrazne oslabený. Izraelsko-palestínsky konflikt zostáva chúlostivý, ale vďaka vyjednávaniu Trumpa sa vykročilo smerom k trvalejšiemu mieru. Privítali sa zmeny v Sýrii.

Má sa zaistiť, aby sa dodávky cez Perzský záliv nedostali do rúk otvoreného nepriateľa, Hormuzský prieliv zostal otvorený a Červené more bolo splavné. Región sa nesmie stať zdrojom terorizmu proti USA a Izrael musí zostať bezpečný.

Blízky východ prestal dominovať americkej zahraničnej politike, lebo už nie taký výbušný ako kedysi. Je to aj vďaka schopnosti Trumpa zjednotiť arabský svet (sami Arabi sa stále sporia medzi sebou, ale Trump /azda na spôsob Chucka Norrisa/ ich spojí? – pozn. autora).

Stratégia z roku 2025 o Afrike

Afrike sa v stratégii ušlo len „povinné“ uvedenie. Ide o zhruba pol strany textu. Začína sa kritikou minulej politiky voči nej, ktorá sa zameriavala na poskytovanie pomoci a šírenie liberálnej ideológie. Prejde sa na paradigmu investícií a rastu, ktorá by dokázala využiť bohaté prírodné zdroje a skrytý ekonomický potenciál Afriky, najmä s vyhliadkami na dobrú návratnosť investícií v energetickom sektore a v oblasti kritických nerastných surovín. Vyžaduje sa opatrnosť pred rastúcimi islamistickými teroristickými aktivitami v niektorých častiach Afriky a vyhnúť sa tam dlhodobej americkej prítomnosti alebo záväzkom (udalosti v Mogadiše z októbra 1993 asi vyvolávajú v USA stále veľkú traumu – pozn. autora). Budú sa uprednostňovať partnerstvá so spoľahlivými štátmi, ktoré sa zaviazali otvoriť trhy americkému tovaru a službám.

Záver – pohľad na regióny sveta je kontroverzný

Pasáže o regiónoch v stratégii tvoria takmer polovicu jej textu. Na rozdiel od iných častí sú oveľa konkrétnejšie. Svet sa dynamicky mení. Pri všetkej úcte k prezidentovi USA a jeho právu na vlastný pohľad na svet, je, žiaľ, v stratégii priveľa hodnotení, ktoré sú jednostranné a zjednodušujú či až skresľujú skutočnosť. Ospravedlňujeme sa za množstvo poznámok v zátvorkách, ale na niektoré tvrdenia sa nedalo nereagovať.

Napriek zmene pohľadu oproti minulosti v stratégii zostáva duch americkej nadradenosti, ktorý je spojený s „Amerikou na prvom mieste“ a s prianím, aby zostala najväčším a najúspešnejším národom v ľudskej histórii. V regionálnych aspektoch stratégie prevládajú ekonomické motívy, ale nezabúda sa na harašenie americkou vojenskou silou a to všetko sa kombinuje s pokryteckým hodnotením. To, čo si USA prajú na západnej pologuli, kde nechcú pripustiť pôsobenie nikoho mimo regiónu, inde spupne porušujú, čo najviac vidieť na regióne Ázie a výhradách voči Číne. Niekde sú priamo uvedené, niekde len naznačené.

Vôbec sa necítime byť neoliberálnymi Európanmi, ale pasáž o Európe, hoci je v mnohom pravdivá, je svojim štýlom prehnaná i neúctivá. Občas to vyzerá tak, že európskym vodcom so slabšími nervami, ktorý sú zaťažení potrebou americkej podpory, nezostáva nič iné, len úplne sa vzdať Trumpovmu nátlaku a „ticho šúchať podrážkami“.

František Škvrnda

Nové slovo