V Číne si pripomínajú 80. výročie konca druhej svetovej vojny – II

Na počesť 80. výročia sa chystá 3. septembra 2025 veľká vojenská prehliadka. Na oslavách sa majú zúčastniť hlavy mnohých štátov, najmä z krajín BRICS, vrátane Vladimira Putina. Zadubení európski vodcovia agresívnych štátov účasť odmietli, lebo tam bude Putin. Na oslavy sa však chystá ísť predseda vlády SR Robert Fico.

Nankinský masaker

Pripomenieme, že v júli 1937, keď Európa bola relatívne v mieri, hoci bola občianska vojna v Španielsku, Japonci masívne zaútočili na Čínu. Rýchlo sa zmocnili Pekingu. Šanghaj padol po ťažkých trojmesačných bojoch v novembri. Zhruba za sedem týždňov po 13. decembri, keď Japonci dobyli Nanking, ktorý bol vtedy hlavným mestom Číny, došlo v ňom k masakru. Ak sme názoru, že druhá svetová vojna sa začala 7. júla 1937, ide o jeden z jej najväčších masakrov. Podľa odhadu Medzinárodného vojenského tribunálu pre Ďaleký východ Japonci pozabíjali asi 260 000 civilistov. Sú však zdroje, ktoré uvádzajú až 430 000 obetí. Hromadne sa popravovali čínski vojaci a okrem zabíjania civilistov aj mučili, mrzačili a znásilňovali. Japonci spálili tretinu mesta, zničili tri štvrtiny obchodov a vo veľkom v ňom rabovali. 

Čína v druhej svetovej vojne

Japonsko voči Číne postupovalo veľmi kruto, neraz aj horšie ako Nemci a ich spojenci v Európe. Vo vojne mali spočiatku prevahu japonské vojská. Čínskych vojakov bolo síce viac, ale ich výzbroj bola slabšia. V auguste 1937 kuomintagská vláda uzavrela so ZSSR dohodu o neútočení a Moskva ju čoskoro začala podporovať. V septembri čínski komunistickí partizáni dosiahli prvý čiastočný úspech a porazili japonské sily v provincii Šan-si. Potom došlo k nankinskému masakru. V decembri 1937 bola v Pekingu vytvorená dočasná vláda Čínskej republiky, ktorú kontrolovali Japonci.

Číňania utekali z východu na slobodné územia, kde sa znovu vytvárali aj rozbité časti ozbrojených síl. Vojna viac oslabovala Kuomintang a KSČ vojensky silnela. Okrem 8. armády z čias Čínskej sovietskej republiky sa vytvorila v máji 1938 Nová 4. armáda. Obe armády bojovali najmä v tyle nepriateľa.

V októbri 1938 Japonsko obsadilo Kanton aj dočasné hlavné mesto Chan-kchou. Čínska vláda a vojenské velenie sa presťahovali do Čchung-čchingu. Čína v prvých rokoch vojny stratila hospodársky najviac rozvinuté územia. Čínske vojská viackrát dosiahli určité úspechy v bojoch, ale Japonci postupovali ďalej a zvyšovali početnosť svojich vojsk na čínskom území. V júni a júli 1938 Číňania zastavili strategický nástup Japoncov na Chan-kchou (dnes súčasť Wu-Chanu), tým, že zničili hrádze na Žltej rieke. V dôsledku záplav zahynulo mnoho japonských vojakov, ale aj Číňanov.

V roku 1939 Japonci dosiahli výrazné úspechy a obsadili ďalšie veľké mestá aj napriek čínskemu odporu a víťazstvu v niektorých bitkách. Tento vývoj pokračoval aj v roku 1940, kedy sa zaútočilo aj na sídlo kuomintagskej vlády v Čchung-čchingu. V marci 1940 Japonci dosadili v Nankingu novú kolaborantskú vládu. V auguste 1940 začal nástup čínskych komunistických vojsk a partizánov v „Bitke sto plukov“ na severovýchode strednej Číny, pričom sa podarilo oslobodiť územie asi s 5 miliónmi obyvateľov.

V septembri 1940 kapitulovalo Francúzsko a Japonci získali územie Indočíny aj s vojenskou infraštruktúrou. 27. septembra sa vytvoril v Berlíne Pakt troch (Os Berlín–Rím–Tokio). USA začali vyvíjať nátlak na Japonsko prostredníctvom ekonomických embárg, z ktorých si však Tokio dlho nič nerobilo. USA a Veľká Británia podporovali Čankajška aj zbraňami.

Japonci pokračovali v postupe po striedavých úspechoch aj v roku 1941. V apríli 1941 bola podpísaná Sovietsko-japonská zmluva o neútočení. V decembri 1941 Japonsko zaútočilo nielen na Pearl Harbor, ale aj na britské a holandské kolónie. Čína prestala byť vojenskou prioritou Japonska, ktoré časť síl z nej presunulo na iné bojiská. To bol ďalší historický dôkaz, že nenásytnosť v dobyvačných vojnách vedie nakoniec k porážkam v nich.  Čankajškova vláda v decembri 1941 vyhlásila formálne vojnu Japonsku, ako aj Nemecku a Taliansku. 26. decembra sa podpísala dohoda o vojenskej spolupráci Číny, Veľkej Británie a USA. V marci 1942 sa časť čankajškovských vojsk premiestnila do Barmy (dnes Mjanmar), ktorú však Japonci obsadili. Briti ju dobyli späť až v lete 1945.

V rokoch 1942 – 1943 sa intenzita bojov v Číne na oboch stranách znížila a dochádzalo spravidla len k zrážkam menšieho rozsahu. Straty japonských vojsk sa zmenšili. Japonci však pokračovali v trestných výpravách proti komunistickým silám, najmä partizánom. V januári 1943 bábková vláda v Nankingu vyhlásila vojnu USA a Veľkej Británii. V marci 1943 Čankajšek vydal rozhodnutie o mobilizácii žien vo veku 18 – 45 rokov. Čína, ktorá bola v izolácii, sa však vojensky oslabila, lebo čankajškovským vojskám neprichádzali nové zbrane.

Začiatkom roku 1944 Japonci obnovili ofenzívne akcie a dosiahli úspechy najmä na juhozápade Číny. Na zastavení japonského postupu sa podieľali predovšetkým vojenské sily vedené KSČ, ktorých sila i bojové skúsenosti stále rástli. V priebehu roka Japonci prestali útočiť na komunistické vojská, ktoré boli najmä v severozápadnej Číne a sústredili sa jej juh. Pokračovali boje so striedavými úspechmi na oboch stranách, pričom Japoncom sa podarilo zaútočiť aj na niektoré základne, ktoré vytvorili v Číne USA a bombardovali z nich japonské pozície. Americké ponorky úspešne operovali na čínskom pobreží.  

Na prelome rokov 1944 – 1945 sa boje sústredili na juh Číny, kde obe strany dosahovali striedavé úspechy. Japonci, ktorí sa obávali vstupu ZSSR do vojny, sa snažili upevniť oslabenú Kvantungskú armádu v Mandžusku a presúvali tam časť svojich síl. Údaje o počtoch a výzbroji armády sa v zdrojoch veľmi odlišujú a uvedieme len počty vojakov, ktoré sa odhadovali od 713 000 do 881 000.

Zrušenie zmluvy o neútočení s Japonskom a boje sovietskych vojsk v Čine a na Ďalekom východe

Na rokovaní v Jalte vo februári 1945 ZSSR sa zaviazal tri mesiace po víťazstve nad Nemeckom vstúpiť do vojny s Japonskom a apríli 1945 jednostranne vypovedal zmluvu o neútočení s ním. ZSSR po víťazstve nad Nemeckom vytvoril Hlavné velenie ozbrojených síl na Ďalekom východe na čele s maršalom ZSSR Alexandrom Vasilevským zhruba s 1,5 miliónmi vojakov, ktorí 8. augusta 1945 začali boje s Japoncami. 12. augusta Červená armáda prelomila japonský front v Číne na všetkých smeroch. 14. augusta cisár ohlásil kapituláciu. Veľké boje trvali ešte do 20. augusta a sporadické až do 8. septembra.

Doplníme, že sovietske vojská oslobodili aj Kurilské ostrovy, južný Sachalin a časť Kórey. Spojenci o budúcnosti Kórey uvažovali len všeobecne. Návrh na jej rozdelenie niekoľko dní pred podpisom japonskej kapitulácie z obáv z posilnenia vplyvu ZSSR bol administratívnym krokom predstaviteľov USA (bol medzi nimi aj podplukovník Dean Rusk, ktorý potom pôsobil  v rokoch 1961 – 1969 ako minister zahraničných vecí). Kórea sa administratívne bez akejkoľvek konzultácie s Kórejcami mala rozdeliť na dve okupačné zóny zhruba pozdĺž 38. rovnobežky, tak aby Soul pripadol USA. ZSSR s návrhom súhlasil.

Sovietske vojenské aktivity na Ďalekom východe výrazne urýchlili kolaps Japonska. Po porážke Japonska v Číne znovu prepukla občianska vojna medzi komunistami a Kuomintangom. Skončila sa 1. októbra 1949 víťazstvom komunistov a vyhlásením Čínskej ľudovej republiky.

O niektorých súvislostiach konca druhej čínsko-japonskej vojny a obetiach v nej

Vo vojne padlo podľa odhadov asi 3 – 3,8 milióna čínskych vojakov a o život prišlo asi 17 miliónov čínskych civilistov (ale sú aj údaje o počte 20 i viac miliónov obetí). Japonské obete v celom Tichomorí a juhovýchodnej Ázii sa odhadujú na 2,1 – 2,3 mil. vojakov a 600 000 – 800 000 civilistov (najviac v dôsledku barbarského bombardovania v roku 1945 a zhodenia atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki). Japonské obyvateľstvo trpelo menej ako v iných bojujúcich štátoch, lebo na jeho území sa nebojovalo.

Nebudeme rozoberať zhodenie amerických atómových bômb na Japonsko, ktoré malo minimálny vojenský význam. Bolo predovšetkým spôsobom ukázať svetu novú zbraň USA a ich zvýšenú vojenskú silu. Doplníme, že viac obetí ako po zhodení atómových bômb v oboch mestách jednotlivo, bolo v dôsledku nesmierne krutého bombardovania Tokia v roku 1945. Operácia Meetinghouse v 9. na 10. marca sa považuje za najničivejší nálet v dejinách vojen. Hoci sa zhodilo menej bômb ako na Drážďany, vzhľadom na hustotu drevených stavieb bol oheň ničivejší a mal viac obetí. Ich počet sa odhaduje na 90 000 – 100 000. Američania sa po stratách pri dobýjaní Okinawy báli pozemnej operácie v Japonsku a týmto sa jej vyhli. Uvítali aj sovietsky boj s Japoncami v Číne, ktorý urýchlil podpísanie kapitulácie Japonska.

V súčasnosti sa viaceré z týchto udalostí v západných médiách vysvetľujú ináč a snaží sa prepísať história. Hanbou je najmä zahmlievanie až falšovanie udalostí okolo zhodenia atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki. Čo už je to za „historická pamäť“, keď sa síce pripomína zhodenie atómových bômb a varuje sa pred jeho opakovaním, ale sa zastiera, ktorý štát bomby zhodil.

Záver

Oficiálny názov konca druhej svetovej vojny v súčasnej Číne je víťazstvo čínskej ľudovej vojny odporu proti japonskej agresii v antifašistickej svetovej vojne. Na počesť jeho 80. výročia sa chystá 3. septembra 2025 veľká vojenská prehliadka. USA už teraz horúčkovito analyzujú kozmické snímky z prípravy prehliadky s dôrazom na to, aké sa na nej zúčastnia zbrane a vojenská technika (strach USA, ktoré sa považujú za najväčšie a najsilnejšie na svete má predsa len stále veľké oči).

Na oslavách sa majú zúčastniť hlavy mnohých štátov, najmä z krajín BRICS, vrátane Vladimira Putina. Zadubení európski vodcovia agresívnych štátov účasť odmietli, lebo tam bude Putin. Na oslavy sa však chystá ísť predseda vlády SR Robert Fico.

V Tiencine (Tchien-ťine) sa 31. augusta a 1. septembra uskutoční samit bezpečnostnej Šanghajskej organizácie pre spoluprácu, ktorý bude najväčší v jej dejinách. Vystúpi na ňom s hlavným prejavom čínsky vodca Si Ťin-pching. Účastníci schvália Tiencinckú deklaráciu a stratégiu rozvoja organizácie na budúcich 10 rokov. Vydajú aj vyhlásenie k 80. výročiu víťazstva vo svetovej antifašistickej vojne a k 80. výročiu založení OSN.

P.S. Historické hlavné  mestá Číny

V súvislosti s veľkými čínskymi mestami, ktoré sme viackrát uvádzali, doplníme ako zaujímavosť, že v tradičnej čínskej historiografii sa považujú za štyri veľké starobylé hlavné mesta Peking (Pej-ťing), Nanking (Nan-ťing), Čchang-an (dnes je na jeho mieste Si-an) a Luo-jang. V 20. storočí sa k nim doplnili Kchaj-feng (v minulosti sa mesto nazývalo aj Pien-liang, Pien-ťing a Ta-liang), Chang-čou (jedno z najpreslávenejších a najbohatších miest) a An-jang. V roku 2024 sa oficiálne pridalo aj Čeng-čou.

V čínskych dejinách majú výnimočné postavenie najmä z hľadiska toho, že boli častým cieľom agresorov aj Kanton (Kuang-čou) a Šanghaj.

V ČĽR sú dnes štyri priamo spravované veľmi veľké mestá: Peking, Šanghaj, Čchung-čching a Tiencin.

(Koniec)

František Škvrnda st.

(Nové slovo)

Foto: Za sedm týdnů po 13. prosinci 1937 povraždili Japonci v čínském Nankingu nejméně 260 tisíc lidí.