Gabriela Rothmayerová: Citlivo

Je uhorková sezóna. Ak pohryzie pes človeka, to nie je správa, správa je, ak pohryzie človek psa. Pokrokári chcú scitliviť spoločnosť a otvoriť tému: pedofil si svoju úchylku nevypestoval, narodil sa tak. V prípade kňazov to majú síce pokrokári jasné, ale inak? Prečo by nemali byť pedofili učiteľmi? Veď pedofil je ten, kto miluje deti. Prosto, ľudomil.

Nie ten, u ktorého sa „po dlhšiu dobu – najmenej 6 mesiacov – vyskytujú neobyčajné sexuálne vzrušujúce fantázie, sexuálne nutkavé potreby alebo spôsoby správania“. Voči deťom! Ktoré nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť súhlas s týmto konaním! Obhajkyne a obhajcovia pedofilov poukázali na to, že aj heterosexuáli môžu mať zvrhlé predstavy, a ak sa dokážu ovládať, tak sa nič nedeje. Rovnako ako pedofili. „Ak sa niekto vie ovládať bez problémov, tak potom nemá diagnózu a niet čo riešiť. Ak niekto dokáže svoje pudy ovládať tak, že s tým nemá problém… tak je pravdepodobne zdravý,“ napísala psychoterapeutka, ktorá sa tridsať rokov venuje nešťastníkom s touto chorobou.

„Centristi“ a „konzervatívci“ zostali podozrivo ticho, ozvali sa len politici z koalície. Poznanie, ako sa k hodnotovým sporom stavia „alternatíva“, je hodnotou sui generis. Vďaka za ňu. Kedysi dávno som mala možnosť diskutovať s vtedajším premiérom, robustným Vladimírom Mečiarom. Ešte sa mu na tlačovkách tlieskalo a ešte bol uctievaným komunistobijcom. Priamočiaro vysvetľoval, ako sa vytvorí na Slovensku pravica, ľavica a stred: vy (SDĽ) sa posuniete doľava, KDH doprava a HZDS sa rozkročí v strede. Hodnotovo to celkom sedelo, len prax pokrivkávala. Dnes tá „autentická“ ľavica hrdinsky vybíja zuby väčšine – a potom sa čuduje…

Pred desiatimi rokmi som išla objednať veniec pre Ivana Petrovického. Motala som sa okolo jedného pohrebníctva a taký chlapec v špicatých topánkach, s úzkou kravatou a v obleku maturitného strihu sa na mňa usmial. Pochopila som, že hľadá to, čo ja, a ešte mi ho aj zostalo ľúto. Tak som sa aj ja usmiala. Povzbudilo ho to, lebo sa opýtal. „Neviete, kde je Pieta?“ Našli sme ju spolu a cestou hovorím, že idem dať uviazať kvety priateľovi a že on asi tiež niekomu. „Nie, ja si tam idem hľadať robotu.“ Lebo že skončil školu, všeličo skúšal, všetko len dočasne, a rád by sa aj oženil. Isté je, že ľudia budú umierať. A príbuzní budú potrebovať, aby ich nebožtíka niekto umyl, obliekol a pripravil na poslednú cestu. Tak by rád dostal taký flek.

Došli sme v družnom rozhovore do Piety, ja som si objednala veniec, a keď došiel na rad môjho náhodného známeho, prihovorila som sa za neho. A on mi na odplatu povedal: „Ďakujem vám, keď ma budete potrebovať, prídem.“ Tak dúfam, že ho vzali. Súcit víťazí.

(Text vyšiel na Pravda.sk 18. 7. 2018)

Publikujeme na základě spolupráce se slovenským levicovým portálem noveslovo.sk