Rastislav Tóth: Pozor, pohov, rozchod?

Dnes je Smer v neľahkej situácii. V podstate má dve možnosti – jedna je horšia ako druhá.

Prvý variant je zachovanie súčasného lídra, z čoho by vyplýval odchod Pellegriniho, ktorý by so sebou strhol nejakú časť poslancov a tiež voličov. Druhý variant je víťazstvo Pellegriniho, ktorý však nie je vodcom, skôr spoľahlivým vysokým úradníkom, navyše sa k nemu pridávajú menej dôveryhodné osoby, ktoré už prepadli v krajských voľbách. Takže by zrejme nedokázal obnoviť pôvodné postavenie Smeru. Nachádza sa bližšie k liberálom, takže by ho možno pribrali do vlády, no iba ako doplnok. To by však jemu aj jeho okoliu určite stačilo – bolo by po pôvodnom Smere.

Fico je momentálne najvýraznejšou osobnosťou na „politickom nebi“, no jeho čas už vypršal. Medzivariantom by bol prechod Fica do úlohy čestného predsedu, to asi nechce Fico ani Pellegrini, bol by to zárodok veľkej vnútrostraníckej krízy, ale aj možnosť dodatočnej katarzie.

Smer nemá osobnosti do súčasných pomerov. Fico má pravdu v tom, že vedúce, či známejšie osobnosti vytiahol do pozícii on sám, že nejde o ich prenikavú kvalitu.

Ešte horšie je, že súčasné napätie má síce obsahovú príčinu, ale nemá obsahové pokračovanie – ide najmä o to, kto sa bude vyhrievať na straníckom tróne. Fico naznačil možnosť istej limitovanej premeny, no to sú už neskoré úvahy a navyše netýkajú sa podstaty. Pellegrini sa orientuje iba na zmenu šéfa strany, neprináša nové impulzy. No a jeho spojenci sa zase hodlajú premiestniť z jedného predsedníctva do druhého. Pomáhajú iba množstvom rúšok, nie množstvom myšlienok.

Strana Smer stojí pred vážnym momentom – zostať ľavicovou stranou, vlastne obnoviť po dlhšom čase aspoň zdanie ľavicovosti, alebo sa premeniť na dočasnú stranu tak, ako to predvádzajú všetky vládnuce strany.

Fico si spomenul na druhú časť straníckeho názvu – sociálna demokracia. Podľa mňa Smer nikdy sociálnou demokraciou nebol. Taká strana vznikala ešte v Marxových časoch – jej tvorcovia boli vzdelanci, myslitelia, skrátka sociálne orientovaná inteligencia. Aj po druhej svetovej vojne bola snaha obnoviť takýto charakter sociálnej demokracie a v podstate sa to novým intelektuálom podarilo. No po nich prišli už iba ambiciózni jednotlivci a sociálna demokracia v podstate prestala existovať. Ľavicovosť sa vytratila, pritom je stále jasnejšie, že takýto typ strany je veľmi potrebný – nožnice medzi bohatými a chudobnými sa už priveľmi otvorili. Niektorí oligarchovia si uvedomili nebezpečenstvo sociálnych nepokojov, až sociálnej revolúcie.

Ralph Dahrendorf (okrem iného bol aj poradcom Willyho Brandta) napísal, že sociálny konflikt sa presunul z ulíc do parlamentu. To platilo, kým tam boli aj sociálne orientované strany. Dnes vidíme v západnej Európe návrat prejavov sociálneho konfliktu do ulíc. Tam sú však organizovanejšie a akčnejšie odbory. Nie je to dobrý stav, pretože neprináša riešenia, ale atomizuje spoločnosť a bohatí si vo vládach a parlamentoch robia svoju politiku.

Na Slovensku bola sociálna demokracia v medzivojnovom období vnímaná ako „pražská“ strana, teda strana čechoslovakistov, či Čechov. Po novembri existoval pokus o vytvorenie akejsi slovenskej sociálnej demokracie – neuspel. Smer si pribral druhé označenie najmä kvôli medzinárodnému zaradeniu do „rodiny“ sociálnych demokratov. Vnútri Smeru však bola iba časť ľavicovo zmýšľajúcich ľudí a tí sa pomerne rýchlo ocitli na okraji vplyvu.

Preto vzniká otázka: dokázal by niekto zo Smeru urobiť sociálnu stranu? Odpoveď je: momentálne nie. Keďže Smer nemá v podstate na svojom „poli“ konkurenta, tak by sa odhodlaní a vzdelaní ľudia mohli o takýto obrat pokúsiť. Iným variantom je rozštiepenie strany najprv podľa osôb (Fico kontra Pellegrini) a vzápätí podľa ideálov, pričom jeden by bol sociálny či socialistický. Problém je však aj v tom, že mediálne je pojem socializmus zhnusený, takže obnova jeho skutočného obsahu je celkom namáhavým procesom. Navyše k tomu treba dôveryhodné osobnosti a spojencov (odbory a iné profesijné či kultúrne združenia). No a samozrejme – PROGRAM.

Rozdelenie Smeru by istým spôsobom ponúklo vyčistenie priestoru a zbavenie sa príživníkov, tí by si okamžite hľadali nový objekt na vysávanie. Čo by to však prinieslo voličom? No ak by sa nové „Smery“ vedeli ideovo a programovo identifikovať a vzájomne si nejsť po krku, tak by nástupnícke strany z toho mohli získať. Po čase by neúspešný variant zanikol, alebo by sa vrátil k úspešnejšiemu.

Ak Smer zostane v takom stave, ako je dnes, tak sa vo voľbách už len musí spoliehať na „verných“, tzn. na ľudí, ktorí zo zúfalstva budú stále voliť Smer. Pritom by si mali „smeráci“ uvedomiť možnosť predčasných volieb, na ktoré nie sú pripravení. Navyše kríza, to znamená aj šancu pripraviť sa na nový spoločenský rozbeh, teda vytvorenie variantu vývoja, ktorý bude odlišný a lepší, ako vládne prežívanie. Strany vo všeobecnosti nemajú rady intelektuálov, je jedno o ktorú stranu ide. Občas to ich lídri aj nahlas vyslovia, ale bez intelektuálov niet myšlienky a tak sa strany musia spoliehať na inštrukcie od „svojich“ oligarchov. Bude im síce majetkovo dobre, ale je to najneužitočnejší prístup k politike.

Rastislav Tóth

Publikujeme na základě spolupráce se slovenským levicovým portálem noveslovo.sk