Rudolf Slezák: O čom sa už nepíše

O priebehu druhej svetovej vojny a aj o udalostiach tesne po nej sa už dozvedáme najviac od politikov, historikov, žurnalistov a filmárov. Všetko však už robia ľudia, čo vojnu nezažili. Preto siahame aj do memoárov, ktoré po sebe zanechali vojaci a politici. Na ich mávnutie rukou totiž vzlietali stovky bojových lietadiel, tisícky tankov a inej bojovej techniky a do pohybu sa dali milióny vojakov na oboch stranách, aby rozsievali okolo seba smrť a utrpenie. Zostali po nich milióny obetí, zničené mestá a dediny, zmrzačení ľudia.

Ak chceme, aby sme spoznali myslenie a skutky tých, čo o vojne a jej veľkých bitkách rozhodovali a ako aj po rokoch obhajovali a vysvetľovali svoje konanie, siahame po ich pamätiach. Niekedy mám pocit, že čím viac bolo na obidvoch stranách frontu zajatých alebo zabitých vojakov, podľa toho sa postupovalo pri ich služobných povýšeniach a vyznamenaniach. A tak sa chceme priamo od nich dozvedieť, čo ich viedlo k tomu, že s takou ľahkosťou rozhodovali o životoch ľudí na frontoch i mimo nich. História sa totiž opakuje.

Aj dnes zomierajú denne tisícky ľudí na rozkaz politikov a vojakov, či už je to v Afrike alebo na Ukrajine, a ako sa zdá, generálske zásluhy sa znova merajú rozlohou dobytého územia, vojnovou korisťou a, žiaľbohu, aj počtom zabitých alebo zajatých protivníkov. Alebo to tak nie je?

Svojho času so si zalistoval v pamätiach poľného maršala Montgomeryho. Mal veľmi malú hruď, aby sa mu dali na ňu zavesiť všetky vyznamenania… Spomína však aj na stretnutie s iným maršalom, Žukovom, ktorý krátko po vojne vo Frankfurte jemu a Eisenhowerovi odovzdal vysoké štátne vyznamenanie priamo od Stalina. Dovtedy Rusi ešte žiadnemu cudzincovi takéto vysoké štátne vyznamenanie – veľkú päťcípu hviezdu osadenú rubínmi a briliantmi – neudelili. Na počesť tohto aktu lietalo vtedy nad mestom tisíc sedemsto lietadiel a pocty od samotného generalissima sa ušlo aj dvadsiatim štyrom ďalším dôstojníkom z najvyššieho britského a amerického velenia. Nikde som sa však nedozvedel, či aj západní spojenci pripravili pre sovietov zaujímavý program, v ktorom vystúpila černošská tanečná skupina – hore bez. Niektoré časti programu si sovieti vraj nechali aj viackrát opakovať. Stovky žurnalistov a filmárov sa vtedy zhodli na tom, že bez tohto spojenectva by nebolo možné fašizmus poraziť. A čo ostalo dnes z tohoto spojenectva? Dve obrovské armády, dnes po zuby ozbrojené, vycerujú na seba zuby. 

Dnes stojíme ešte pred strašnejším nebezpečenstvom, ako bola druhá svetová vojna a memoáre a pamäti vojvodcov z tých čias by mali byť pre nás poučením. Ak sa dokázali dohodnúť na niečom Montgomery a Eisenhower so Žukovom a Stalin s Rooseveltom a Churchillom, mali by to dokázať aj súčasní najmocnejší muži vo svete. Inak je s týmto svetom amen.

Sme síce iba malý národ, ale keď náš premiér Robert Fico do Ruska pôjde, nech tam nahlas povie, že slovenský národ si neželá nič inšie ako mier.

Rudolf Slezák

(Nové slovo)

Foto: Torgau 1945