Branislav Fábry: Americká voľba „Grónsko alebo NATO“ a dohody o obrannej spolupráci

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

Grónsko a americký záujem
NATO ako mŕtva organizácia?
Dohody o obrannej spolupráci ako alternatíva

Grónsko a americký záujem

Samozrejme, záujem USA o dánske územia na západnej pologuli nie je žiadna nová téma a Washington predkladal Kodani rôzne návrhy už v dávnejšej minulosti. Ešte v roku 1917 odkúpili USA dánske ostrovy v Karibiku (Dánska Západná India), a premenili ich na Americké panenské ostrovy. Podobne o Grónsko sa Washington zaujímal ešte predtým v roku 1910, keď sa objavil návrh jeho výmeny za Mindanao z ostrovov Filipín, ktoré USA tesne predtým ovládli – Dánsko tento návrh odmietlo. Medzi vojnami rezonovali skôr spory Dánska a Nórska o časť Grónska, nazývanú Zem Erika Červeného – tie v prospech Dánska rozhodol Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti ešte v roku 1933. Počas druhej svetovej vojny však USA reagovali na nemecké obsadenie Dánska aj tým, že po dohode s miestnymi predstaviteľmi v Grónsku rozmiestnili na ostrove svoje jednotky. Po skončení vojny, v roku 1946, USA opäť predložili návrh odkúpenie ostrova za 100 miliónov dolárov, čo Dánsko odmietlo. V roku 1951 ale uzavrelo dohodu o vojenskej spolupráci s USA, ktoré na jej základe vybudovali na ostrove svoju vojenskú prítomnosť. Záujem USA o Grónsko neochaboval, aj keď išlo skôr o snahu presadzovať svoj vplyv nepriamo. Grónsko sa ako autonómne územie Dánskeho kráľovstva ešte v roku 1973 pripojilo k vtedajšiemu Európskemu spoločenstvu. Kvôli nezhodám v oblasti rybolovu však dané štruktúry v roku 1985 opustilo, čo ďalej posilnilo väzby ostrova na Severnú Ameriku.

V 21. storočí sa Kodaň pri otázke Grónska opierala sa o Ilulissatskú deklaráciu z roku 2008, ktorú spolu s troma ďalšími arktickými štátmi podpísali práve USA a Dánsko. Deklarácia mala zabezpečiť stabilitu v Arktíde a v jej texte sa uvádza: „Morské právo predovšetkým stanovuje dôležité práva a povinnosti týkajúce sa vymedzenia vonkajších hraníc kontinentálneho šelfu… Naďalej sa zaväzujeme dodržiavať tento právny rámec a riadne riešiť prípadné prekrývajúce sa nároky.“ Otázka územnej suverenity nad Grónskom však znovu ožila počas prvého funkčného obdobia prezidenta Donalda Trumpa. Ten svoje zámery oficiálne vyjadril ešte v roku 2019 v pomerne diplomatickej podobe, začiatkom roku 2025 však rétoriku zintenzívnil, keď pred Kongresom vyjadril tento názor na Grónsko: „Myslím, že ho dostaneme. Tak či onak, dostaneme ho.“ Donald Trump svoje zámery zdôraznil aj po protiprávnej agresii vo Venezuele z 3. januára 2026, čo „starý svet“ nemilo prekvapilo. Európania dúfali, že svojou servilnosťou v otázke Venezuely Trumpove zámery neutralizujú. Problém však spočíva v tom, že v prípade Grónska nejde len o individuálny postoj prezidenta, ale zastávajú ho i ďalší členovia jeho administratívy či niektoré ekonomické subjekty – Grónsko má totiž významné zásoby zriedkavých zemín a tiež potenciál pre vesmírne aktivity USA.

NATO ako mŕtva organizácia?

V EÚ americkú rétoriku dlho podceňovali a neboli ochotní si pripustiť, že USA sledujú egoistické záujmy, pričom rétorika o spojeneckej vernosti bola predovšetkým ich nástrojom na ovládnutie Európy. Celé 21. storočie potvrdzuje, že USA využívajú NATO len vtedy, keď jeho členovia s Američanmi súhlasia, ale na rozhodnutia nemá Európa vplyv, tie sa robia vo Washingtone. Ukázalo sa to už počas protiprávnej vojny v Iraku 2003, keď skupina štátov pod vedením Nemecka a Francúzska nesúhlasila s protiprávnym použitím vojenskej sily NATO na útok proti Iraku. USA však svoje zámery realizovali i bez NATO, s pomocou „koalície ochotných“ a názor svojich hlavných európskych spojencov odignorovali. Samozrejme, treba dodať, že počas irackej krízy sa neslávne vyznamenali aj politici z „novej Európy“ vrátane slovenského premiéra Mikuláša Dzurindu, ktorí vpadli Nemcom a Francúzom do chrbta svojimi „otvorenými listami“ – a tým znížili šance na európsku politiku nezávislú od USA. Povýšenecký vzťah Washingtonu voči európskym spojencom sa potvrdil aj počas revolúcie na Majdane v Kyjeve 2014. Ministri zahraničia Nemecka, Francúzska a Poľska sa vtedy pokúsili garantovať dohodu medzi „lídrami Majdanu“ a prezidentom Viktorom Janukovyčom o predčasných voľbách z 21. februára 2014, USA ich aktivitu však opäť úplne zlikvidovali, keď podporili protiústavné zvrhnutie prezidenta. Pohŕdavý vzťah superveľmoci voči svojim partnerom v EÚ vtedy flagrantne vyjadrila predstaviteľka amerického ministerstva zahraničia Victoria Nulandová svojím výrokom: „Fuck the EU!“

Aby si uštedrili ďalšie zahranično-politické sklamanie, zvýšili európski politici v posledných rokoch mieru svojej servility voči USA. Prestali americkej politike odporovať, a to tak na Blízkom východe, kde USA pravidelne porušovali medzinárodné právo, ako aj na Ukrajine, kde poslušne plnili americké ciele. Dokonca predstierali záujem o rokovania s RF pri tzv. Minských dohodách, ale v súlade s vôľou USA naťahovali čas na lepšie dozbrojenie Ukrajiny (ako to neskôr opísala Angela Merkelová). Vrcholom všetkého však bola servilná nemecká reakcia pri výbuchu plynovodu Nord Stream 2 alebo ponížené prijatie Trumpovej požiadavky na zvýšenie zbrojných výdavkov na 5 % HDP. Vďaka vazalskej politike voči USA stratili štáty EÚ rešpekt v ostatných regiónoch sveta – na Blízkom východe, v Afrike, v Číne, v Indii, či dokonca aj v Latinskej Amerike. Táto európska politika tiež negatívne vplýva na samotnú EÚ: americké vojny na Blízkom východe spôsobili prúd utečencov do Európy a prerušenie ekonomickej kooperácie s Ruskom zasa viedlo k rastúcim problémom pre európsku energetiku a priemysel. Nuž a partner, kvôli ktorému to všetko Európania obetovali, im ich servilitu neodpláca lojalitou, ale presadzovaním svojich egoistických záujmov.

Dohody o obrannej spolupráci ako alternatíva

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že pre USA stratilo NATO svoj význam a jeho zánik by nebol žiadnou tragédiou. Majú totiž oveľa pohodlnejší nástroj na presadzovanie svojich záujmov v Európe, ktorým sú dohody o obrannej spolupráci (DCA) s väčšinou štátov NATO. Tieto dohody sa medzi sebou síce trochu líšia, vo všeobecnosti sú však pre Washington výhodnejšie a menej reštriktívne než Severoatlantická zmluva. V čl. 1 Severoatlantickej zmluvy sa totiž uvádza: „Zmluvné strany sa zaväzujú, ako je uvedené v Charte Spojených národov, riešiť akékoľvek medzinárodné spory, do ktorých môžu byť zapojené, mierovými prostriedkami tak, aby nebol ohrozený medzinárodný mier, bezpečnosť a spravodlivosť a zdržia sa vo svojich medzinárodných vzťahoch hrozby silou alebo použitia sily akýmkoľvek spôsobom nezlučiteľným s cieľmi Spojených národov.“ USA dané ustanovenie nebrali ani v minulosti príliš vážne, ale išlo o limit, ktorý im občas prekážal. Aj preto USA svoje egoistické zámery v minulosti neformulovali tak otvorene ako práve Donald Trump. Na rozdiel od Severoatlantickej zmluvy pritom DCA žiadny podobne silný záväzok neobsahujú: v DCA medzi USA a SR sa o OSN hovorí iba raz, aj to iba v Preambule. Podobne aj o mieri sa hovorí hlavne v Preambule tejto dohody, zatiaľ čo v samotnom texte sa spomínajú len „pravidelné konzultácie o hrozbách a výzvach pre medzinárodný mier“.

Z hľadiska Severoatlantickej zmluvy sa za najzásadnejší považuje čl. 5, ktorý poskytuje určité bezpečnostné garancie, napr. pri formulácii, že ozbrojený útok proti jednej strane „bude považovaný za útok proti všetkým“. Samozrejme, ani záruky podľa čl. 5 nie sú príliš silné, najmä kvôli formulácii, že v prípade takého útoku zmluvná strana „bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú“. Je tak na voľbe USA, čo by v danom prípade považovali za potrebné a ak by napadnutému štátu poslali iba obväzový materiál, bolo by to v súlade s ich záväzkami… Washington sa však prostredníctvom DCA so SR nezaviazal ani len k takej garancii, čiže v prípade, ak by napr. Ukrajina napadla SR, tak by to USA nemuseli považovať za útok na všetkých a ich jednotky na našom území by žiadnu povinnosť pomôcť napadnutému Slovensku nemali.

Zásadným problémom DCA medzi USA a SR je nerovnováha postavenia oboch strán: práva v dohode sa priznávajú prevažne americkej strane, zatiaľ čo povinnosti najmä slovenskej strane. V prípade sporov medzi oboma štátmi pri výklade DCA zasa platí, že tieto sa podľa čl. 29 „nepredložia žiadnemu vnútroštátnemu súdu ani žiadnemu medzinárodnému súdu, tribunálu alebo podobnému orgánu, ani žiadnej inej tretej strane“. Teda podstatné bude to, ako si vyložia dohodu USA, ktoré sú neporovnateľne mocnejšie… Taktiež platí, že DCA má prednosť pred zákonmi SR, čo je vážny problém z hľadiska aplikácie práva. Žiaľ, v DCA si SR nevyhradila ani možnosť obmedziť druh vojenských operácií vykonávaných z nášho územia. Špeciálne sa neupravili ani otázky jadrových zbraní, ani problematika dovozu rôznych vojenských materiálov na naše územie. Za zmienku stojí aj čl. 12 ods. 1 DCA, ktorý hovorí, že SR „uplatňuje svoju suverénnu diskrečnú právomoc vzdať sa svojho prednostného práva na výkon trestnej právomoci…“ Ďalším problémom sú policajné právomoci orgánov USA v SR či záväzok SR sprostredkovať zabezpečenie dočasného prístupu pre USA k verejným i súkromným pozemkom (čl. 3 ods. 3). Ako nebezpečný sa javí aj čl. 7 ods. 1, ktorý Američanom uľahčuje vstup do SR aj nad rámec dohody NATO SOFA.

Téme DCA som sa podrobnejšie venoval v minulosti (najmä tu), celkovo však platí, že dohoda je ako taká pre SR napísaná nevýhodne. Každý, kto ju porovná s dohodou o dočasnom pobyte sovietskych vojsk (11/69 Zb.), musí cítiť množstvo podobností. Sovietska dohoda bola v niektorých aspektoch dokonca ešte miernejšia než DCA s Američanmi. Žiaľ, v rokoch 2021 a 2022 sa všetka kritika DCA vnímala ako proruská propaganda a žiadnu z obrovského množstva pripomienok v medzirezortnom pripomienkovom konaní nebrala štátna moc vážne. Dokonca ani výhradu, že v DCA chýbajú akékoľvek pravidlá pre situáciu pandémie, na rozdiel napr. od DCA medzi USA a Poľskom. A keď sa poukazovalo na to, že vzťahy s USA nemusia byť do budúcna vždy iba priateľské, tak to štátna moc vnímala skoro ako „ideozločin“. Dnes, keď sa zostruje napätie okolo Grónska, tak snáď vytriezveli aj tí, ktorí pred štyrmi rokmi bohorovne odmietali akúkoľvek diskusiu o pripomienkach k návrhu DCA a verili v magické „s USA na večné časy a nikdy inak“. Dnes by mali aspoň uznať, že sa mýlili…

Branislav Fábry

Nové slovo