V Číne si pripomínajú 80. výročie konca druhej svetovej vojny – I.

Podiel (prínos) Číny na výsledkoch druhej svetovej vojny sa ocenil aj tým, že po vytvorení OSN sa stala jedným z piatich členov Bezpečnostnej rady s právom veta. Treba pripomenúť, že po vytvorení ČĽR v roku 1949 toto miesto za podpory, najmä USA, zastával až do roku 1971 predstaviteľ Taiwanu, kam utiekol porazený Čankajšek a „pokračuje v existencii“ Čínska republika z roku 1912.

Západ začal považovať ČĽR za rovnoprávneho partnera až v prvom desaťročí 21. storočia. Novú nevôľu už dlhšie vyvoláva koncepcia multipolarity moci vo svete, ktorú presadzuje  súčasný čínsky vodca Si Ťin-pching a zvýrazňuje potrebu spravodlivosti vo svete a škodlivosť hegemonizmu. Západ frustruje, že ekonomickej sile Číny nedokáže čeliť podľa svojich predstáv (záujmov a cieľov) a vymyslený svetový poriadok podľa pravidiel nefunguje. Je smutné, koľko sociálne a politicky retardovanej nenávisti sa v médiách šíri nielen proti čínskym komunistom, ale aj proti čínskemu štátu a spoločnosti a niekedy i celej civilizácii.

Kedy sa začala druhá svetová vojna?

Odpoveď Európana je, že predsa 1. septembra 1939, keď Nemecko napadlo Poľsko. Pri 8. máji 1945 sa uvádza, že ide o koniec druhej svetovej vojny v Európe. Avšak to, že 1. september 1939 bol jej začiatkom tiež len v Európe, sa objavuje iba výnimočne. 

Narážame tak na politicko-logický (historický) problém, prečo sa však za koniec druhej svetovej (zdôraznil autor) vojny považuje 2. september 1945, keď japonskí predstavitelia (minister zahraničia Šigenori Tógó a náčelník štábu armády generál Jošidžiró Umezu) podpísali na americkej vojenskej lodi Missouri v Tokijskom zálive bezpodmienečnú kapituláciu.

Nielen v Číne, ale aj inde v Ázii sa považuje za začiatok druhej svetovej vojny 7. júl 1937, kedy došlo k incidentu na moste Marca Pola (po čínsky most Lu-kou). Most, ktorý je dnes na území Pekingu, sa nachádza asi 15 km juhozápadne od jeho historického centra. Došlo tam síce len k prestrelke a malé zrážky pokračovali do 9. júla, keď sa dohodlo prímerie. Udalosť však bola Japonskom využitá ako casus belli proti Číne. 

Vojna od 7. júla 1937 do 2. septembra 1945 sa označuje aj za druhú čínsko-japonskú vojnu. Dejiny japonskej agresie sú uvedené na veľkých kameňoch pri múroch pevnosti Wan-pching Čcheng pri moste Lu-kou. Vojna bola vyvrcholením dlhodobého nepriateľstva, ktorému predchádzalo japonské obsadenie Mandžuska (historickej oblasti na severovýchode Číny). Súvisela však aj so silnejúcimi ambíciami japonského imperializmu.

Eurocentrizmus je v súčasnom svete čoraz viac prežitkom, ktorý však pri interpretácii dejín druhej svetovej vojny stále pôsobí. Ak v prvej svetovej vojne sa jej rozhodujúce bitky odohrali v Európe, v prípade druhej svetovej vojny to už neplatilo, čo dokázali viaceré veľké bitky mimo Európy. Okrem Číny boli veľké boje v severnej Afrike a Atlantiku a najmä v Tichooceánskom priestore (predbehneme výklad a spomenieme udalosti ako útok na Pearl Harbor v decembri 1941, bitku o Filipíny od decembra 1941 do júna 1942 a znovu od októbra 1944 do septembra 1945 a bitku o Okinawu od apríla do júna 1945, kde padlo najviac vojakov USA v tomto priestore) ako i v juhovýchodnej Ázii.

O storočí poníženia v dejinách Číny

Porážku Japonska v druhej svetovej vojne Čína považuje aj za koniec storočia poníženia, ktoré sa začalo po prehre v prvej ópiovej vojne v roku 1842. Priebeh druhej svetovej vojny v Číne je preto vhodné objasniť v širšom historickom kontexte zložitého a protirečivého vývoja, ktorý súvisel s jej západným imperialistickým podceňovaním, využívaním i útokmi proti nej.

Už viac rokov sa vedie nová vlna kampane pod taktovkou USA o nejakej agresívnosti ČLR, do ktorej sa zapojilo aj NATO, ktoré na to nemá vôbec nijaké oprávnenie, ale rado sa do všetkého mieša. Pridáva sa k nim aj opičiaca sa EÚ, ktorá si tým len komplikuje svoju neutešenú sociálno-ekonomickú situáciu. V súvislosti s washingtonskými výmyslami o ČĽR, ktorá sa vraj pripravuje na vojnu, zdôrazníme, že Číňania vo svojich dejinách viedli veľa vojen medzi sebou i so zahraničím. Nikdy to však neboli dobyvačné, koloniálne vojny, ktoré vo veľkom, ničivo a barbarsky uskutočňovali najmä Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko, ale aj iné západné štáty.

Dve ópiové vojny

Začneme tým, že Číňania sa v dejinách správali voči cudzincom často podozrievavo i málo úctivo. Dlho boli uzavretou spoločnosťou, ktorá odolávala aj západnej civilizácii. Hoci rôzne časti Číny viackrát ovládli cudzie mocnosti, nikdy nebola úplne obsadená tak ako napr. India. Čínsky štát v nejakej podobe samostatnosti existoval prinajmenšom v roku 841 pred n. l., ktorý sa považuje za najstarší dôveryhodný vek, na ktorom sa zhodujú o jeho existencii rôzne pramene.

Zištný záujem na preniknutí na čínsky trh v európskej kolonizácii sveta mali najmä nenásytní Briti. Do konca 18. storočia sa im síce podarilo ovládnuť čínsky zahraničný obchod, ale neboli schopní (ani iní cudzinci) Číňanom za ich tovar ponúknuť dostatočne lukratívne komodity. Na vyrovnanie obchodnej bilancie Briti zneužili ópium, od ktorého sa mnoho Číňanov stávalo závislými a hrozila hospodárska i sociálna katastrofa cisárstva. V máji 1839 vydala Čína veľmi prísny edikt, ktorý sa vzťahoval na užívanie a pašovanie ópia.

V júli 1839 došlo k incidentu, keď bol pri zrážke s britskými námorníkmi zabitý Číňan. Situácia sa vyhrocovala a 4. septembra tri britské ozbrojené lode porazili v boji zastaralé čínske vojnové džunky, čo sa považuje za začiatok prvej ópiovej vojny. V júni 1840 pomstychtivo dorazila do Kantonu britská ozbrojená loď a po nej intervenčná flotila. Briti dobyli Hongkong, Šanghaj a objavili sa pred bránami Nankingu. Cisár pristúpil na rokovania, ktoré sa skončili pre Čínu potupnými mierovými zmluvami. V nasledujúcich rokoch bola Čína nútená podpísať nerovnoprávne zmluvy aj s ďalšími krajinami, ktoré si v nej rozdelili sféry vplyvu.

Druhá ópiová vojna v rokoch 1856 až 1860 bola britskou-francúzskou intervenciou v Číne. Európske mocnosti si ňou chceli vynútiť otvorenie čínskeho trhu. Pekinská zmluva po skončení vojny bola opäť na úkor Číny a viedla o. i k odtrhnutiu Hongkongu.

Počas vlády slabej a skorumpovanej mandžuskej dynastie Čching, ktorá bola pri moci od roku 1644, sa dlhodobo zvyšovalo politické i ekonomické prenikanie svetových veľmocí do Číny. Rástla nespokojnosť obyvateľstva a silneli xenofóbne nálady.

Boxerské povstanie

Po prehre v prvej čínsko-japonskej vojne (1894 – 1895), ktorá naplno preukázala slabosť vládnucej moci, Čína stratila postavenie prvej ázijskej mocnosti. Tlak cudziny na ňu sa stupňoval. Pokusom zastaviť tento vývoj bolo povstanie boxerov (tajnej čínskej organizácie Päsť mieru a spravodlivosti, ktorá bola zameraná proti cudzincom) od októbra 1899 do septembra 1901.

V Pekingu boxeri zaútočili na európske veľvyslanectvá (niektoré z nich zablokovali) a zabili mnohých Európanov. Na potlačenie povstania sa vytvoril medzinárodný vojenský zbor, v ktorom boli americkí, britskí, francúzski, nemeckí, japonskí a ruskí vojaci. Zbor potlačil povstanie až na druhý pokus. V tzv. boxerskom protokole z roku 1901 musela Čína znovu súhlasiť s potupnými podmienkami, vysokými reparáciami a rozšírením privilégií pre cudzincov.

Vznik Čínskej republiky

Sunjatsen, ktorý je v ČLR vysoko vážený ako „Predchodca revolúcie“ v roku 1892 založil v exile Zväz na obrodenie Číny. V roku 1905 sa postavil na čelo Zjednotenej ligy, ktorá združovala čínske revolučné skupiny. Cisársky dvor v podmienkach rastúcej nespokojnosti obyvateľstva navrhoval reformy. V októbri 1911 však prepukli v mnohých častiach monarchie nepokoje, ktoré viedli k sinchajskej (podľa starého čínskeho kalendára bol rok sin-chaj) revolúcii. V Nankingu sa vytvorila dočasná vláda a 1. januára 1912 bola vyhlásená Čínska republika. Do 10. marca 1912 bol jej prvým prezidentom Sunjatsen.

V auguste 1912 bola založená strana Kuomintang (Čínska národná ľudová strana), ktorej vodcom sa stal Sunjatsen a v decembri 1912 po vytvorení Národného zhromaždenia v ňom získala výraznú väčšinu. V júni 1913 uskutočnil Kuomintang novú revolúciu – ozbrojené povstanie proti Jüan Š´-kchajovi (v rokoch 1912 – 1916 prezident, medzitým krátko v januári až marci 1916 samozvaný cisár), ktoré však bolo potlačené a stranu postavili mimo zákona. Parlament bol v roku 1914 rozpustený a  Sunjatsen odišiel znovu do exilu.

Čína v prvej svetovej vojne

Počas prvej svetovej vojny Čína vyhlásila neutralitu. Na jej území sa takmer nebojovalo. Japonsko, ktoré vyhlásilo vojnu Nemecku v novembri 1914 po bojoch obsadilo nemecký prístav v meste Čching-tao. Zaútočilo aj na ďalšie nemecké objekty v provincii Šan-tung.

V januári 1915 predložilo Japonsko Číne 21 požiadaviek. Jüan Š´-kchaj sa spoliehal na podporu USA, Veľkej Británie a Francúzska, ktoré mu však odporučili, aby po čiastočnej revízii požiadaviek s nimi v záujme zabránenia konfliktu s Japonskom súhlasil. 9. mája 1915 ich Čína prijala a tento deň sa v jej dejinách označuje za deň národnej hanby.

Po smrti Jüana Š´-kchaja v júni 1916 došlo v Číne k „roztriešteniu“ moci. V auguste 1917 vláda Číny „na juhu“ v Kantone pod tlakom USA, Veľkej Británie a Japonska vyhlásila vojnu Nemecku. Predpokladala, že vstup do vojny pomôže upevniť postavenie Číny. Počas vojny Čína k spojencom do Európy neposielala vojakov, ale robotníkov.

Po skončení vojny Čína, ako účastník vojny na strane Dohody, požadovala na mierovej konferencii v Paríži (1919 – 1920) vrátenie nemeckého majetku v šantungskej provincii a odstránenie nerovných zmlúv veľmocí s Čínou. Predstavitelia „Rady štyroch“ (USA, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko) však neuznali Čínu ako rovnocenného účastníka konferencie. Na mierovej konferencii boli osobitné práva Nemecka v šantungskej provincii odovzdané Japonsku a Čínu Západ opätovne ponížil. Čínska delegácia Versailleskú zmluvu ako jediná nepodpísala. Doplníme, že prístav Čching-tao sa Číne vrátil až v roku 1922.

Pod vplyvom Októbrovej revolúcie v Rusku (1917) vzniklo v roku 1919 Hnutie 4. mája, ktoré malo protiimperialistický (najmä protijaponský) charakter. Po nerešpektovaní čínskych požiadaviek na mierovej konferencii v Paríži a zrade národných záujmov skorumpovanými predstaviteľmi vlády hnutie zosilnelo. Štrajky dosiahlo, že vláda zmenila názor, vymenil skorumpovaných ministrov a vyhlásila neuznávanie Versailleskej zmluvy. Hnutie urýchlilo šírenie marxizmu v Číne.

V podmienkach vojny zahraničné firmy v Číne využívali priaznivé podmienky a rozširovali svoje aktivity. Posilňovala sa aj čínska buržoázia a trojnásobne vrástla početnosť proletariátu.

Čína od konca prvej do začiatku druhej svetovej vojny

Po skončení vojny pokračovali až do roku 1928 boje o moc najmä medzi regionálnymi vojenskými klikami, ktoré vládli v jej rôznych častiach. Často sa uvádza, že to bola éra severných militaristov.

Kuomintang, ktorý Sunjatsen ako Čínsku národnú stranu obnovil v októbri 1919, sa stal najväčšou politickou silou Číny. V snahe získať podporu ZSSR vstúpil v roku 1924 do aliancie s Komunistickou stranou Číny (ďalej len KSČ), ktorá bola založená v roku 1921. Niekedy sa uvádza, že v rokoch 1924 – 1927 išlo o občiansku vojnu za národné zjednotenie. Do Číny začali prichádzať sovietski politickí a vojenskí poradcovia, z ktorých spomenieme len neskoršieho maršala ZSSR Vasilija Bljuchera.

Po Sunjatsenovej smrti (1925) sa stal po vnútornom mocenskom boji vodcom Kuomintangu generál Čankajšek a zvýraznil jeho nacionalistické zameranie. V roku 1926 začal Severný pochod, ktorý v 1928 ukončil vládu severných militaristov. Ešte v apríli 1927 však došlo k Šanghajskému masakru, v ktorom sa pod vedením Čankajška s využitím podsvetia zaútočilo na KSČ, odborárov a ľavicu v Kuomintangu. Bolo zabitých asi 2 000 ľudí. Znamenalo to koniec prvej komunisticko-kuomintangskej aliancie a viedlo k vzniku občianskej vojny medzi nimi. Krátko po incidente Čankajšek presunul vládu, ktorú Sunjatsen vytvoril v Kantone, do Nankingu a menoval sa do jej čela. 

V novembri 1931 komunisti vytvorili Čínsku sovietsku republiku na juhu strednej Číny, ktorá však nebola kompaktným územím a nachádzala vo viacerých regiónoch. Mala aj vlastnú Červenú armádu. Kuomintang, ktorý sa stal aj výrazne pravicovým, sa snažil republiku a jej armádu zlikvidovať aj s pomocou zahraničných poradcov, najmä z Nemecka (spomenieme len generála Hansa von Seeckta, ktorý bojoval v prvej svetovej vojna na Východnom fronte a potom zastával najvyššie vojenské funkcie vo Weimarskej republike). Podarilo sa to až na piaty pokus. Od októbra 1934 do októbra 1935 sa uskutočnil Dlhý pochod komunistických vojenských síl, ktoré ustupovali na západ a neskôr na sever Číny, kde sa území s centrom v Jen-ane vytvorila nová základňa komunistov. Pochod sa stal legendou dejín KSČ.

V podmienkach čínskej občianskej vojny Japonci pripravili v septembri 1931 zinscenovaný výbuch na japonskej železničnej trati neďaleko Mukdenu v Mandžusku. Následky výbuchu boli takmer neviditeľné, ale Japonci ho využili na útok na neďalekú základňu čínskych vojakov a obsadenie Mukdenu. Do februára 1932 dobyli celé Mandžusko, kde 1. marca vyhlásili bábkový štát Mandžukuo. USA a Veľká Británia sa na všetko len prizerali. Bábkový štát do Spoločnosti národov nebol prijatý, ale voči Japonsku sa nič nepodniklo. Tokio ovládlo mandžuský priemysel a získalo prístup k surovinám, ktoré využilo vo svojej agresívnej politike.

Spomenieme ešte incident v meste Si-an v decembri 1936, keď skupina vlastenecky zmýšľajúcich generálov pod velením Čang Süe-lianga (viedol tajné rokovania s KSČ) a Jang Chu-Čenga zatkla Čankajška, keď prišiel rokovať o ďalšej výprave proti čínskej Červenej armáde. Generáli chceli donútiť Čankajška rokovať s komunistami o jednotnom postupe proti narastajúcej japonskej hrozbe. Po dramatických udalostiach, ktoré sa skončili bez krviprelievania, sa prijala dohoda o spoločných akciách kuomitangskej vlády a KSČ proti japonskej hrozbe. Čankajšek bol zo zajatia prepustený (neskôr sa obom generálom kruto pomstil). V pozadí sa údajne angažoval Sovietsky zväz, ktorý mal záujem udržať jednotu Číňanov v boji proti Japoncom. Čankajšek však vytvorenie jednotného postupu komplikoval. Situácia sa zmenila po vypuknutí druhej japonsko-čínskej vojny, keď po rade kompromisov na oboch stranách sa vytvorila druhá komunisticko-kuomintangská aliancia. Z bývalých nepriateľov sa stali dočasní spojenci, ale často to medzi nimi škrípalo a sporadicky dochádzalo aj k bojom.

(Pokračovanie)

František Škvrnda st.

(Nové slovo)

Foto: Za sedm týdnů po 13. prosinci 1937 povraždili Japonci v čínském Nankingu nejméně 260 tisíc lidí.