Eduard Šebo ml.: Prichádza doba vojny

usa china
4.8.2022 13:06
Zdá sa, že politické vedenie Spojených štátov amerických sa rozhodlo navýšiť stávky v hre o globálnu dominanciu, v ktorej sa im na odpor aktívne stavajú Rusko, Čína a Irán. USA tak ku tradičným nástrojom boja proti geopolitickej konkurencii v podobe propagandy, spravodajských hier a ekonomických nástrojov pridali prvok v podobe zástupnej vojny.

1. Zástupná vojna medzi USA a Ruskom už prebieha už niekoľko rokov v Sýrii a od februára tohto roku aj na Ukrajine. Táto ukrajinská vojna sa však nezačala z ničoho nič. Kto si prečíta úvahy Zbigniewa Brzezinského (poradca prezidenta Cartera), pochopí, že predstava o začlenení Ukrajiny do NATO a zatlačení Ruska do Ázie nepochádza z roku 2022, ale najneskôr zo začiatku 90-tych rokov (pre tých, koho by to zaujímalo, predmetná kniha vyšla aj v slovenčine a možno si ju zakúpiť vo viacerých obchodoch aj na internete – pozri Veľká šachovnica.

Politickým predstaviteľom Ruskej federácie nič z uvedeného pozornosti neuniklo. Prezident Vladimír Putin hovoril úplne otvorene, že ak sa NATO bude chcieť rozšíriť na východ aj o niekdajšie štáty bývalého Sovietskeho zväzu, Ruská federácia bude na zmenenú bezpečnostnú situáciu aktívne reagovať. Pozri Putinov prejav počas Mníchovskej bezpečnostnej konferencie z roku 2008.

Po ukrajinskom štátnom prevrate v roku 2014, ktorý politický západ podporoval , prišla prvá aktívna odpoveď zo strany RF v podobe anexie Krymu. Skutočnosť, že z ruskej strany išlo o porušenie medzinárodného práva verejného (MPV) je síce fakt, no na podstate konfliktu to nič nemení. Z pohľadu reálnej geopolitiky je MPV iba nástrojom, ktorý má udržiavať aký-taký status quo v medzinárodných vzťahoch veľmocí a sú to práve veľmoci, ktoré tieto právne normy tvoria, zachovávajú alebo menia. Ak by sme si chceli spraviť štatistiku, kto MPV porušuje od 2. svetovej vojny najčastejšie, vyhrali by to Spojené štáty americké – čo iba zdôrazňuje ich super-veľmocenské postavenie v medzinárodných vzťahoch. Je to smutné, no taká je skutočnosť.

Po zlyhaní Minských dohôd a vyhrotení bojov na Donbase za vlády súčasného ukrajinského prezidenta Zelenského prišli ďalšie varovné vyhlásenia z Moskvy, z ktorých bolo zrejmé, že ak Západ (čítaj Spojené štáty americké) nepristúpi na reálne rokovania ohľadne bezpečnostných garancií pre Ruskú federáciu, tak sa RF zariadi po svojom. Západniari všetky návrhy z Kremľa odignorovali. Nuž – a tak prišla vojna – pre zmenu už nie iba ekonomická (tá sa začala najneskôr po zabratí Krymu v roku 2014), ale aj tá, ktorá ničí a zabíja. Príčina – následok. V medzinárodných vzťahoch úplne bežný úkaz (hoci ja sám som sa domnieval, že Putin do tejto vojny nepôjde – nakoľko mi pripadalo logickejšie nechať Ukrajinu zbankrotovať a rozvrátiť sa zvnútra, k čomu od čias svojho osamostatnenia sa od Sovietskeho zväzu aktívne smerovala).

Vojna na Ukrajine je však realitou a podľa môjho názoru bude pokračovať ešte dlho. Bojovať sa bude až do posledného Ukrajinca, resp. do posledného vojaka, ktorý bude ochotný nechať sa v tejto vojne zabiť – vraj za záujmy Ukrajiny. Američania to v tejto partii hrajú veľmi dobre – pripomína to scenár vojny, ktorý svojho času pripravili aj pre Sovietsky zväz proti Afganistanu. Odporúčam dohľadať si dokument od National Geographic. Henry Kissinger v ňom konštatuje, že vtiahnuť ZSSR do Afganistanu bola jeho agenda – a fungovala veľmi dobre.

Súčasnú rusko-ukrajinskú vojnu tak za Ukrajinu na bojovom poli vedú ukrajinskí občania (+ zopár stoviek bojovníkov zo zahraničia, ktorí sa zapojili z presvedčenia alebo za žold). Západniari dodávajú zbrane, spravodajské informácie a aj financie v podobe úverov, ktoré bude jedného dňa treba splatiť. Americkí aj európski zbrojári nestíhajú plniť objednávky a vyzerá to tak, že ak niekoho čakajú dobré časy, tak sú to práve zbrojárske firmy.

2. V súčasnosti sa taktiež zdá, že Spojené štáty americké sa plánujú zapojiť do ďalšej zástupnej vojny proti svojmu najväčšiemu geopolitickému rivalovi – a to voči Číne. Táto vojna by pre začiatok mohla byť taktiež zástupnou – a to vojenskou podporou vláde separatistického čínskeho ostrova Taiwan. Ide o ostrov, ktorý podľa medzinárodného práva verejného spadá pod právnu suverenitu Čínskej ľudovodemokratickej republiky – hoci nad ním ČLR nemá kontrolu. Dôvod, prečo tomu tak je, spadá do obdobia čínskej občianskej vojny z prvej polovice 20. storočia, v ktorej komunisti dobyli kontinentálnu Čínu a pôvodná čínska vláda – Kuomintang – z nej utiekla práve na Taiwan. Na ostrov, ktorý čínski komunisti nevedeli obsadiť – nakoľko nemali adekvátne loďstvo. Dnes na tomto ostrove žije temer 25 miliónov ľudí, z ktorých mnohí sami seba považujú za nositeľov starej Číny a jej tradícií.

Pred alternatívou rozpútania vojny s Čínou dnes varuje dokonca aj spomínaný Henry Kissinger. Ak už ani varovania veterána americkej imperiálnej politiky a strojcu afganskej pasce nastraženej Sovietskemu zväzu nedonútia západniarov spozornieť, tak s takými ľuďmi už niet priestoru pre racionálnu debatu.

Osobne to vidím tak, že Spojené štáty americké sú na rázcestí. Buďto prijmú skutočnosť úpadku svojej geopolitickej moci a pristúpia na rokovania o novom – takpovediac multilaterálnom (pravdepodobne niekoľko-blokovom) – usporiadaní sveta, alebo skúsia súčasný trend svojho mocenského úpadku zastaviť, prípadne zvrátiť. Vzhľadom na skutočnosť, že USA disponujú viac než sedemsto päťdesiatimi (číslom viac než 750!) vojenskými základňami mimo územia Spojených štátov amerických a súčasne postupujú tak, ako postupujú… je zrejmé, ktorú z uvedených alternatív si asi vybrali.

Záverom: prichádza naozaj ťažká doba. Táto situácia by bola ťažká aj sama o sebe. Ak ku nej pripočítame prebiehajúcu celoplanetárnu zmenu klímy, politickú prázdnotu Západu, obrovskú a stále rastúcu migráciu ľudí z dôvodu hladu, vojen a chaosu v domovských krajinách a neudržateľnosť kapitalizmu ako systému v jeho súčasnej podobe, vychádza mi to ako jednosmerka k apokalypse. Ak uvedené problémy vo veľmi krátkom čase prijateľne nevyriešime, tak svet, ako ho poznáme, zanikne. Zdá sa však, že niet sily, ktorá by predmetné problémy chcela skutočne racionálne či diplomaticky riešiť, nebodaj vyriešiť. Všade samá propaganda, čoraz tvrdšia snaha o potlačenie akejkoľvek diskusie a prehlbovanie existujúcich rozporov.

Jediné pozitívum – hoc veľmi lokálne – som dnes našiel v daždi. Ešte stále prší – a to je dôvod pre drobný optimizmus.

Eduard Šebo ml.

noveslovo.eu

 


Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.