František Škvrnda: Najdrahší sedemdesiatnik na svete (1)

nato logo 19
9.4.2019 14:45
Názov v titule môže podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka z roku 1987 vyjadrovať trojaké hodnotenie NATO. Drahý je taký, ktorý 1.) stojí veľa peňazí; 2.) má veľkú hodnotu a 3.) je milý, milovaný. Hoci väčšina slovenských politikov, všetky médiá hlavného prúdu a takmer všetci členovia bezpečnostnej komunity sa o pakte (s vrúcnym vzťahom oficiálne, ale s nádychom familiárnosti označovaným za Alianciu) vyjadrujú tak, že skutočne ide o jednu z najdrahších vecí a tí „dobrí“ „slušní“ a čo ja viem ešte akí, ho milujú (teda politicky), v príspevku zdôrazňujeme, že problém spočíva v tom, že stojí veľmi veľa peňazí a ide o finančne najdrahšiu medzinárodnú organizáciu, ktorá dnes vo svete funguje.

NATO ako najdrahšia medzinárodná organizácia na svete

To, že NATO je finančne najdrahšou medzinárodnou organizáciou doložíme nedávno zverejnenými údajmi IISS (Medzinárodného inštitútu strategických štúdií) v Londýne. Podľa nich vojenské výdavky USA v roku 2018 boli podľa stálych cien v tom roku 643,3 miliárd dolárov a európskych členských štátov NATO 264 miliárd dolárov, čo je spolu vyše 907 miliárd (a s Kanadou, ktorá mala v roku 2017 výdavky 20,5 miliardy to bolo už takmer 928 miliárd dolárov). Vojenské výdavky ČĽR boli 168,2 miliárd a RF 63,1 miliárd dolárov.

Teda vojenské výdavky NATO boli v roku 2018 viac ako štyrikrát vyššie než výdavky ČĽR a RF spolu. Možno namietnuť, že celé vojenské výdavky jednotlivých krajín iste nejdú len do NATO. Námietka by obstála však len v prípade, keby v pakte netrvali na tom, že každý členský štát musí bezpodmienečne vydávať na vojenské účely mýtické 2% zo svojho HDP. Dá sa takmer donekonečna písať o tom, ako trvá na tejto vykonštruovanej sume D. Trump a tentoraz vo vzácnej dojemnej zhode s ním aj washingtonská administratíva. Podobne vystupuje aj centrála paktu Bruseli a jej politický šéf, generálny tajomník NATO J. Stoltenberg (zdá sa, že do jeho náplne činností by sa malo zaradiť aj „propagátor, mediátor ale aj dráb vydávania min. 2 % HDP každého členského štátu na vojenské účely“). No a nielen vynaliezaví, ale aj agresívni sú mediálno-politickí, mimovládni i iní lokaji, ktorí vyžadujú naplnenie tejto požiadavky v členských štátoch, najmä v tých so socialistickou minulosťou.

Teda dej sa čo dej, všetky členské štáty NATO, musia toľko vydávať na vojenské účely, lebo keď to nerobia, ohrozujú vraj jeho ďalšiu existenciu. Podľa Washingtonu a bruselskej centrály NATO vojenské výdavky členského štátu, nie sú jeho kompetenciou ako suveréna, ale ide o vec, na ktorej „stojí a padá“ pakt a jeho fungovanie. V realite to môže byť ináč a nemusí sa to ani chápať, ale nesmie sa o tom špekulovať, treba to brať ako axiómu a splniť!

Podľa tejto logiky sa niekto možno diví, že ani Island, ktorý nemá ozbrojené sily, nevydáva na vojenské účely povinné minimálne 2 % HDP, aby pakt zaistil jeho bezpečnosť. Ak by aj tie peniaze nemal Reykjavík doma na čo a na koho minúť, mohli by ísť na udržiavanie infraštruktúry NATO a jeho základní, resp. základní USA na ostrove, alebo ináč by sa poskytli paktu. Ktovie, či aj tam raz ruky Moskvy, ktorá NATO vraj vážne „ohrozuje“, nedosiahnu. A to sa ešte nevie, čo všetko môže urobiť neskôr aj Peking.

Všetko korunuje D. Trump. Symptomatické je že vlani pri odchode zo samitu NATO v Bruseli stihol vyhŕknuť, že podľa neho by vojenské výdavky nemali byť len dve, ale až štyri percentá HDP. Na reakciu aliančných spojencov však radšej nečakal a utekal na ďalšiu akciu.

Väčší význam mediálno-politickej podpory NATO v štátoch EÚ ako podpory samotnej EÚ

Zaujímavým je, že médiá hlavného prúdu aj v štátoch EÚ považujú za oveľa potrebnejšie šíriť „pozitívny“ obraz nenahraditeľnosti NATO, ale o osud EÚ si už také starosti nerobia. Aktivity orgánov EÚ v Bruseli sa bežne označujú za diktát i čosi horšie (ony si za takéto hodnotenie, žiaľ, niekedy môže skutočne aj samé), ale to, že centrála NATO núti všetky európske členské štáty vydávať mýtické 2 % HDP na vojenské účely (požiadavku neplní ani Kanada, ale o tom sa mlčí), sa nesmie ani slovkom spochybniť a všemožne to treba podporiť.

Málokto z politikov (a to je jedno, či je liberál, konzervatívec alebo socialista – výnimkou sú len radikálni ľavičiari a nacionalisti) sa proti tejto „dobromyseľnej“ požiadavke ohradí, a povie, že predsa každý štát a vláda sami najlepšie vedia, koľko majú, resp. môžu vydávať na vojenské účely. No a médiá hlavného prúdu, ak by sa dopustili takejto svätokrádeže, by zrejme do niekoľkých týždňov asi skrachovali...

Nové podnety pre uvažovanie dáva aj brexit. Po mesiacoch nejasných vyjadrení (mútenia rozumov občanov EÚ?) sa Londýn (a za ním stojaci britskí poslanci a politici) stále nevie s konečnou platnosťou vyjadriť, prečo nechce schváliť dohodu s EÚ a čo vlastne chce. Ak by EÚ bola takým „diablovým“ dielom, ako sa to o nej vo Veľkej Británii v kampani pred referendom tvrdilo, tak by bolo potrebné urobiť všetko preto, aby sa vyjadrený hlas národa naplnil čo najskôr. Momentálne sa to nedá dokázať, ale za snahou vyvolať rozruch a chaos okolo odchodu Veľkej Británie z EÚ, asi neboli záujmy poddaných ctenej koruny Spojeného kráľovstva, ale záujmy nadnárodných finančných kruhov zo City spojených s Wall Streetom a možno aj angloamerického vojensko-priemyslovo-finančného komplexu. V NATO sa oficiálne brexit síce nehodnotí, ale v kuloároch narastajú obavy z toho, že EÚ sa časom odhodlá viac na bezpečnostné aktivity v kontinentálnom ako atlantickom rozmere, keď na ňu už nebude dozerať Veľká Británia – trójsky kôň USA.

Ako sa hovorí v arabskom prísloví, psi štekajú a karavána ide ďalej. Štáty, ktoré neplnia najsvätejšiu aliančnú povinnosť požadovaných vojenských výdavkov, formálne a pokorne sľubujú, že sa polepšia. Za rok, dva, päť, sedem...

A okrem toho ešte jedna poznámka. Nevieme všetko, ale nepoznáme príklad, že by niekto z prezidentov, premiérov, ministrov obrany alebo zahraničných vecí, či aj iného rezortu z členských štátov EÚ kritizoval NATO (okrem toho, že sa musí viac venovať európskej bezpečnosti). Ale s kritikou EÚ sa zo strany týchto osôb stretávame denno-denne aj viackrát.

Stručne o vzniku a vývoji NATO do konca bipolarity

Ospravedlňujeme sa za opakovanie notoricky omieľanej témy, ale považujeme ju za potrebnú uviesť, kvôli objasneniu toho, prečo je pakt je prežitý a mal by sa rozpustiť. Vznik NATO sprevádzala široko prezentovaná obava z komunizmu a ZSSR, ale aj zo samostatnosti Európy (vtedy len západnej), čo sa však už zakrývalo. V rokoch krátko po druhej svetovej vojne sa v západnej Európe obávalo obnovenia moci Nemecka (sovietske návrhy na vytvorenie jednotného a neutrálneho štátu sa zmietli zo stola) a hľadali sa cesty, ako tomu zabrániť.

Washington však mal ďalší dôvod „brániť“ dosiahnuté pomery a zarábať na tom. Politika USA totiž nepozná nezištnosť. Ak aj niekomu pomôže – na prvý pohľad „zadarmo“ – vyberie si za to svoju daň, ktorá môže mať rôzne podoby. A tak aj vzniku NATO predchádzali dve udalosti, na ktorých Washington založil svoju neskoršiu dominanciu v západnej Európe.

Prvou bolo podpísanie Zmluvy o hospodárskej, kultúrnej a sociálnej spolupráci a obrane (Bruselského paktu) medzi Belgickom, Francúzskom, Holandskom Luxemburskom a Veľkou Britániou v marci 1948 na 50 rokov. Bola rozšírením Zmluvy z Dunkerque z marca 1947 ako obrannej aliancie medzi Francúzskom a Veľkou Britániou proti potenciálnemu útoku Nemecka. Za jeden z podnetov podpísania Bruselského paktu sa uvádzajú aj februárové udalosti v 1948 v Česko-Slovensku. V tom čase však už prebiehali aj tajné rokovania USA, Kanady a Veľkej Británie o vytvorení spojenectva v tomto priestore. Samotné rokovania, ktoré viedli k vzniku NATO, boli tiež tajné.

Druhou bolo podpísanie Marshallovho plánu, ktorý vznikol, ak to trochu zjednodušíme, predovšetkým v nadväznosti na Trumanovu doktrínu zadržiavania komunizmu. Vytvoril sa aj nový Úrad ekonomickej spolupráce ( Economic Cooperation Administration) so zámerom budovania spoločného trhu západnej Európy ako protipólu pôsobenia ZSSR a jeho spojencov. Program európskej obnovy schválil v apríli 1948 Kongres USA a v rokoch 1948 – 1951 sa poskytol vo výške asi 13 miliárd dolárov 17 štátom (z nich 10 patrilo k zakladajúcim štátom NATO z Európy /teda boli tam všetky/ a ďalšie tri boli prijaté neskôr). Po strastiplných rokovaniach bol program nakoniec k dispozícii len štátom, kde vo vláde neboli komunisti. Väčšina financií potom ani neopustila územie USA, lebo sa za ne získavali stroje, zariadenia a suroviny, čo sa splácalo. Presné údaje o tom, koľko vlastne Washington získal späť za Marshallov plán, nie sú k dispozícii, ale v žiadnom prípade nebol stratový. Realizácia plánu okrem toho vytvorila hospodársku závislosť západoeurópskych štátov na USA, ktorá pretrváva vo viacerých aspektoch dodnes, čo vidieť aj na úcte k doláru v Európskej centrálnej banke. V širšom kontexte bolo vytvorenie NATO aj nástrojom USA na zaistenie úspechu realizácie Marshallovho plánu (rozumej návratnosti poskytnutých prostriedkov do USA).

V apríli 1949 podpísalo vo Washingtone Zmluvu o severoatlantickej organizácii (North Atlantic Treaty Organization). Okrem USA to boli Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Island, Kanada, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, Taliansko a Veľká Británia. V roku 1952 boli prijaté Grécko a Turecko, v roku 1955 Nemecká spolková republika a v roku 1982 Španielsko. Na konci studenej vojny malo NATO 16 členov.

NATO po rozpade bipolarity v medzinárodných vzťahoch

Rozpad bipolarity v medzinárodných vzťahoch a koniec studenej vojny definitívne spečatil rozpad ZSSR na konci roku 1991. Západ i NATO sa vo svojich mysliach cítili byť víťazmi (aj keď nikto nevie, ako to vlastne dosiahli). Začal sa vytvárať mýtus o NATO ako najúspešnejšej bezpečnostnej organizácii nielen v dnešnom svete, ale možno aj v celých dejinách.

Avšak už v roku 1990 došlo k určitému váhaniu, čo bude s NATO. Dokonca česko-slovenský prezident Václav Havel, ktorý sa neskôr stal tragikomickou figúrou smutne preslávenou výrokom o humanitárnom bombardovaní Juhoslávie silami NATO, navrhol pri svojom vystúpení 10. mája 1990 v Parlamentnom zhromaždení Európy v Štrasburgu nielen rozpustenie Varšavskej zmluvy, ale aj vytvorenie nového bezpečnostného systému v Európe.

Varšavská zmluva prestala fungovať ako vojenský pakt už na začiatku roku 1990 a s účinnosťou k 30. júnu 1991 sa rozpustila. V Európe sa v určitých kruhoch očakávalo aj rozpustenie NATO.

Politickú mapu Európy zmenilo aj zjednotenie Nemecka v októbri 1990. V súvislosti s tým sa poukazuje na sľub o nerozširovaní NATO na východ, ktorý mal dostať sovietsky vodca M. S. Gorbačov. Bolo to už v januári 1990 od ministrov zahraničných vecí USA J. Bakera a Nemecka H.-D. Genschera.

Na konci roka 2017 boli zverejnené dokumenty z Archívu národnej bezpečnosti (National Security Archive) na Univerzite Georgea Washingtona vo Washingtone, v ktorých sa nachádzajú desiatky materiálov dokazujúcich, že predstavitelia ZSSR skutočne dostali také prísľuby v mnohých podobách. Žiadna zmluva v tomto ohľade síce podpísaná nebola, ale v pakte čestné slovo západného (amerického) diplomata nepoznajú.

V NATO boli tiež zaskočení razantnosťou politických a ekonomických premien (najmä zrušením spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov a urýchlenou privatizáciou) po rozpade bipolarity. Avšak v mašinérii zamestnávajúcej tisíce dobre platených zamestnancov a v pozadí s mohutným vojensko-priemyslovým komplexom a nadnárodnými finančnými kruhmi už rozmýšľali na zdôvodnení nemožnosti svojho rozpustenia a nevyhnutnosti pokračovať v „misii“. Totižto rozpustenie NATO by znamenalo problém tisícok prepustených zamestnancov ako aj strát pre sily, ktoré na miestach dislokácie jeho zložiek majú pracovné príležitosti. Všetko by to bol totiž len zlomok toho, aké straty by z tohto kroku v stredno- a dlhodobom výhľade mal vojensko-priemyslový komplex najmä v USA, ale aj nadnárodné finančné kruhy, ktoré z neho profitujú.

A tak sa ponáhľalo. Už v júli 1990 sa na samite NATO v Londýne prijala Londýnska deklarácia o transformovanej Severoatlantickej aliancii. Na ďalšom samite v novembri 1991 v Ríme sa predložila Nová strategická koncepcia aliancie. Samit v Bruseli v januári 1994 prijal program Partnerstvo pre mier, ktorý prizýval k spolupráci štáty Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. V júli 1997 na samite v Madride boli do NATO oficiálne pozvané ČR, Maďarsko a Poľsko, ktoré prijali za členov v marci 1999. Za niekoľko dní museli potvrdiť svoju „solidaritu“ podporou protiprávneho krutého bombardovania Juhoslávie, do čoho sa iniciatívne zapojila aj slovenská vláda vedená M. Dzurindom (treba pripomenúť, že za tento krok nehlasovali vtedajší minister spravodlivosti J. Čarnogurský a minister poľnohospodárstva P. Koncoš).

Dynamizácia rozširovania NATO priniesla po samite vo Washingtone v apríli 1999 projekt Akčného plánu pre členstvo. V marci 2004 sa na jeho základe do paktu prijali Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko.

V apríli 2009 pokračoval proces rozširovania NATO prijatím Albánska a Chorvátska. V júni 2017 išlo o Čiernu Horu. V súčasnosti prebieha v jednotlivých členských štátoch NATO schvaľovanie pristúpenia Severného Macedónska.

Existuje medzinárodnopolitický paradox. Všetci noví členovia EÚ z postsocialistických štátov boli najprv prijatí do NATO (niekedy len o nejaký ten týždeň skôr, ale predsa len skôr). Niektorí z členov NATO zatiaľ nie sú v EÚ a perspektívy ich prijatia sú vzdialené na mnoho rokov, ale na prijímaní nových členov NATO sa stále pracuje.

O súčasných najvyšších politických a vojenských štruktúrach NATO

Spočiatku sa ani nevedelo, ako má nová organizácia pôsobiť. Po vypuknutí vojny v Kórei v roku 1950, keď to podľa „alarmistických“ stratégov USA vyzeralo vraj tak, že hrozí útok sovietskych vojsk na západ Európy, sa začali vytvárať stále štruktúry NATO.

Politicky na čele organizácie stojí od apríla 1952 generálny tajomník. Je ním európsky politik (k jeho nepísaným úlohám patrí prezentovať pevnú jednotu NATO a presadzovať konsenzus daný Washingtonom najmä v zložitejších otázkach).

Na čele vojenskej štruktúry NATO je predseda Vojenského výboru. V súčasnosti pôsobí aj ako hlavný vojenský poradca generálneho tajomníka NATO.

Funkcia však bola obsadená hneď po vytvorení paktu (prvým bol generál armády O. Bradley z USA, ktorý v tom čase zastával ako prvý aj novovytvorenú funkciu predsedu Zboru náčelníkov štábov Ozbrojených síl USA). Od roku 1962 s krátkou výnimkou prelomu rokov 2011 – 2012, keď vykonával túto funkciu z poverenia generálmajor W. Gaskin, ju nezastávajú generáli (admiráli) USA. Post sa spočiatku obsadzoval zhruba na jeden rok, od roku 1964 sa zastáva tri roky.

Veľmi podivnou funkciou je Najvyšší veliteľ spojeneckých ozbrojených síl v Európe – SACEUR (skratka z anglického názvu The Supreme Allied Commander Europe), ktorá sa vytvorila v apríli 1951. Prvý funkciu zastával legendárny generál armády USA D. D. Eisenhower.

Ide o druhú najvyššiu vojenskú osobu v pakte, ale pôsobenie v nej je spojené s určitými špecifikami, ktoré robí z funkcie fenomén sui generis. Je na čele Veliteľstva spojeneckých síl pre operácie ACO (Allied Command Operations), ktorého štábom a zároveň vojenským ústredím NATO je Najvyššie veliteľstvo spojeneckých síl v Európe – SHAPE ( Supreme Headquarters Allied Powers Europe). Do roku 2003 išlo o štáb Veliteľstva spojeneckých síl pre Európu – ACE (Allied Command Europe), pričom existovalo aj Veliteľstvo spojeneckých síl pre Atlantik v Norfolku. Potom však ACO začalo zabezpečovať operácie NATO po celom svete. Veliteľstvo SHAPE si vraj z právnych dôvodov zachovalo „tradičný“ názov, hoci sa rozšíril geografický rozsah jeho aktivít. Súvisí s tým asi aj temná túžba NATO získať v rozpore s medzinárodným právom globálne kompetencie, aby mohlo zasahovať kdekoľvek na svete aj bez mandátu BR OSN. Bezpečnostné organizácie podľa Charty OSN však môžu mať len regionálny charakter.

Najvyšším veliteľom spojeneckých ozbrojených síl v Európe môže byť len generál alebo admirál USA. Jeho zástupcom je spravidla generál (poľný maršal alebo maršal letectva) z Veľkej Británie alebo generál či admirál Bundeswehru (z 29 osôb zastávajúcich túto funkciu od jej vzniku v apríli 1951, bolo osem Nemcov).

Dôležité je, že NATO v Európe velí vždy Američan. Okrem toho je funkcia SACEUR zdvojená s funkciou veliteľa Veliteľstva ozbrojených síl USA v Európe (U.S. European Command), vytvoreného v auguste 1952, ktorému podliehajú veliteľstvo Pozemných síl USA v Európe vo Wiesbadene (NSR), veliteľstvo Vojenského námorníctva USA v Európe v Neapoli (Taliansko), veliteľstvo Vojenského letectva USA v Európe na leteckej základni v Ramsteine (NSR), Veliteľstvo síl Zboru námornej pechoty USA v Európe v Böblingene (NSR), ako aj veliteľstvo špeciálnych operácií v Európe – tiež v Böblingene.

Vlastné ozbrojené sily NATO medzinárodnoprávne neexistujú. Pre rôzne veliteľstvá a zložky paktu v Európe jednotlivé členské štáty vyčleňujú určitú časť svojich ozbrojených síl. Na zamyslenie sú dve veci – veliteľstvá NATO sú rozmiestnené tak, že ich môžu kontrolovať príslušníci ozbrojených síl USA a okrem toho zložky ozbrojených síl USA môžu byť pripravené na rýchlu reakciu lepšie ako zložky, ktoré majú viacnárodný charakter (aj keď americké vojská zápasia tiež s problémami podobnými tým, ktoré majú vojaci európskych členských štátov). V tom možno vidieť dôvod zúrivého odporu Washingtonu a jeho európsko-atlantických lokajov voči zmenám a predstavám o vytváraní armády (ozbrojených síl) EÚ, ktorá z medzinárodnoprávneho, ale aj politického a ekonomického hľadiska má na zaistenie európskej bezpečnosti lepšie predpoklady. Európska bezpečnosť sa preto „nesmie“ zaisťovať bez NATO, čo však v realite znamená bez USA. Základ tejto bezpečnosti je pritom postavený na šírení mýtu o ruskej hrozbe.

Nemusíme byť ani vojenskými odborníkmi a môžeme sa (naivne?) spýtať, čomu by americký generál v podmienkach nedostatku síl (ktoré sa v konfliktoch bežne objavujú) dal prednosť – funkcii v NATO alebo v U.S. European Command? Komu podlieha v NATO a komu v USA a kde by ho mohli skôr súdiť za nesplnenie bojovej úlohy či rozkazu?

Známy je výrok prvého generálneho tajomníka NATO, anglického lorda Ismaya (bývalého generála britskej armády), že jeho úlohou je udržať Rusov mimo Európy, Američanov v nej a Nemcov pri zemi. Odvtedy sa takmer všetko zmenilo – Európa už nie je len západná a Nemci sú už jej súčasťou (a hlavnou silou EÚ). Ani Američanov už nevítajú nikde tak ako pred vyše sedemdesiatimi rokmi (ale z Európy sa im napriek tomu, či práve preto nechce). Pre NATO tak zostala len „ruská karta“. Ktovie, ako dlho sa s ňou ešte bude dať hrať.

František Škvrnda

(Pokračovanie - http://vasevec.parlamentnilisty.cz/komentare/frantisek-skvrnda-najdrahsi-sedemdesiatnik-na-svete-2)

 

 

Publikujeme na základě spolupráce se slovenským levicovým portálem noveslovo.sk

 


Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Komentáře

klokan

   Varianty a kombinace možných postupů. Obvyklá čtyřka. Zůstat v EU a opustit NATO, zůstat v NATO a opustit EU, zůstat v NATO i EU, vystoupit z NATO i EU. Jak na Slovensku, tak i v Čechách, na Moravě i ve Slezsku bylo špatné rozhodnutí vstupovat do těchto imperialisticko, militaristických seskupení. Nejpřirozenějším postupem by bylo takovou neblahou situaci napravit, nepodléhat nadále mocnostem, která nás ovládají a z obou seskupení vystoupit a zůstat neutrálním státem Československým, popřípadě Slovenskočeským, jako optimální bylo zemské uspořádání. Na názvu až tak moc nezáleží. Naší neodpustitelnou chybou se stalo, že jsme si nechali náš společný stát  fakticky rozbít. Po formální stránce můžeme však rozbití našeho soustátí zpochybňovat. Přece ani náhodou  nebylo o tomto zkásonosném postupu, vyhlášeno všelidové referendum, byť bylo zakotveno v tehdy platné ústavě tehdejší pomlčkové ČSFR. Nám vládnoucí mafiánské struktury, nás vládnoucí ziskuchtivou mocí pochopitelně přesvědčily o tom, že tento protiústavní postup byl správný a jedině možný. Když může být aktuálně na západní polovině soustátí předsedou vlády Slovák, podobně jako koncem období reálného (proto) socialismu prezidentem republiky,vyvstává naprostá hloupost našeho rozchodu jako očividná. Nám vládnoucí elity však neplní vůli našeho lidu jak tímto byly zplnomocněny, ale zaprodaly nás nadnárodnímu kapitálu. Byť nás zvláště před blížícím se 30-tým výročím nás budou různě obluzovat, tehdy se nejednalo o vůli lidu, ale jen jeho zapradané majetnější části. Pokud lid jasně a rozhodně neprojeví svou vůli po samostatnosti, zavlečou jej zrádné elity do zkázy. Lid na obou bžezích řeky Moravy však se nechal zhloupnout konzumerismem a vůbec nehledí na nějaké historické souvislosti, žije toliko dneškem jak mu to diktuje vládnoucí propaganda.