Politicky málo korektne, ale racionálne kriticky o politike dnešných Spojených štátov (1)

František Škvrnda 16
11.1.2022 14:18
Návrh nepodarenej slovenskej vlády o dohode o obrannej spolupráci s USA a zdôvodňovanie jej „prospešnosti“ nejakým Naďom a ďalšími stúpencami nie je náhodný a má svoje zjavné súvislosti. Je z dielne buď amerikanofilov, pre ktorých je všetko „americké“ najlepšie na svete, alebo takých, ktorí za podporu „Ameriky“ a jej nápadov očakávajú výhody a odmeny (najlepšie finančné). Pre každého, kto rozmýšľa nad svetom, Slovenskom i sebou samým v ňom a nezhltne každú návnadu sprofanovaných médií hlavného prúdu, je v návrhu viacero nejasných až temných miest. Na tie už poukázali viacerí politici, právnici, analytici a pod. My sa chceme v troch širších súvislostiach zamyslieť nad tým, s kým to vlastne chce súčasná čoraz viac preklínaná slovenská vládna moc („hegeromatovičovstvo podporované čaputovčinou“) uzavrieť dohodu.

Iste „Amerika“ je stále veľká a silná, ale trpí mnohými neduhmi, ktoré uvádzajú nielen kritici, ale pripúšťajú aj jej stúpenci. Nie je na škodu aspoň stručne sa s nimi oboznámiť. Príchod starého a čoraz častejšie sa pletúceho J. Bidena do kresla prezidenta USA vniesol medzi amerikanofilov nový ošiaľ radosti a nádejí, ktorý sa zakrátko ukázal ako kontroverzný a môže spôsobiť aj všakovaké škody. Za heslom „Amerika je späť“ je skrytá totiž len a len snaha neoliberálno-globalistických elít (síl) USA, ktoré potrebujú zabrániť za každú cenu, aj na úkor „spojencov“, svojmu pokračujúcemu úpadku. Slogan sprevádza obvyklý americký mediálno-politický humbug, ktorý ostentatívne podporujú nielen „skutoční súčasní“ politici, ale aj médiá a mimovládni aktivisti rôznych odtieňov (mimoriadne sa cení, ak hrajú všetkými farbami dúhy).

S ironickým nadhľadom možno dodať, že ak politika D. Trumpa voči „spojencom“ sa podobala na novodobého trójskeho koňa, ten sa po nástupe J. Bidena preonačil na niečo, čo sa podobá na amerického bizónieho bujaka. Stále sa chce len jedno – aby sa k Washingtonu správalo lokajsky lojálne, pričom dnes sa to žiada viac ako predtým, ale rafinovanejšie.

„Návrat Ameriky“ sa prejavil vo zvýšení jej angažovanosti v politike, bezpečnosti, ekonomike i médiách. Žiaľ vo svete to len zvyšuje chaos, ale čo je ešte horšie, aj neznášanlivosť. „Amerika“ je formálne stále jedinou superveľmocou v súčasnom svete a jej pôsobenie je aj napriek úpadku sily i vplyvu veľmi rozsiahle a pestré, ale narastá jeho kontroverznosť.
 

I.

Washingtonská posadnutosť bojom  proti hroznému dvojhlavému čínsko-ruskému drako-orlovi

„Amerika je späť“ znamená v prvom rade, že Washingtonu sa musí všestranne pomáhať v boji proti niektorých štátov, ktoré mu robia „zle“. Na prvom mieste je nebezpečné spojenie dvoch nepriateľov RF a ČĽR, ktoré Washington usilovne a nepremyslene (neželane) svojou politikou proti nim posilňuje. „Spojenci“ však nesmú v pomoci a podpore Washingtonu otáľať ani vtedy, keď si tým spôsobia škody. Straty pri vklade do sily a slávy „Ameriky“ sa nesmú merať ničím iným len priazňou Washingtonu.

ČĽR sa stala nepriateľom č. 1. len po nástupe D. Trumpa do Bieleho domu. Administratíva J. Bidena (vzdajme mu formálnu úctu, ale to, čo sa deje v zahraničnej a bezpečnostnej politike USA, zrejme len veľmi málo pochádza z jeho hlavy a jej produktom toho, čo sa nazýva hlbinným štátom, tentoraz viac napojeným na neoliberálne globalistické sily) v tomto pokračuje. Určitým prekvapením sa však stalo, že sa výrazne zosilneli výpady proti Rusku.

Kto si pamätá z politiky trochu viac, pozná slogany typu „Ak bude Amerike dobre, tým, ktorí ju budú poslúchať, bude tiež dobre“. V rôznych podobách sa objavujú zhruba od čias, keď sa začalo hovoriť o železnej opone. Iste sú skupiny a ľudia, ktorí to skutočne pocítili, ale oveľa viac je takých, ktorým to uškodilo. Ani jeden z proamerických krokov ktorejkoľvek slovenskej vlády od roku 1990 bežnému obyvateľovi nepomohol, ale vygeneroval kopu politických figúr a iných lokajov, ktorí si polepšili a za judášsky groš či nejakú výhodu šíria a podporujú záujmy Washingtonu na úkor veľkej väčšiny „ostatných“ ľudí.
 

Čína je pre NATO a EÚ možno aj ďaleko, ale čo Európania neurobia pre svojho starého dobrého ale prísneho pána

USA začali využívať v posledných rokoch na boj proti Číne aj transatlantickú dimenziu. Je zaujímavé, čo všetko nevymyslia v chradnúcej superveľmoci s globálnymi záujmami v boji proti svojmu nepriateľovi č. 1. Európa sa navyše stala aj cieľom viacerých programov čínskeho projektu Novej hodvábnej cesty (pásu a cesty), čo vraj hrozí obmedzením ekonomického vplyvu USA ale aj hospodárskymi stratami pre ne. Najhoršie je to, že niektoré štáty môžu začať hľadať výhody aj inde než len v spolupráci s USA.

Každý protičínsky ekonomický, politický i mediálny krok sa preto počíta. Smutným príkladom aktivít prowashingtonských (uplácaných) médií na Slovensku a v Čechách sú zdesenia a hrôzy, ktoré šíria o narastaní čínskeho vplyvu. Špionáž vidia už aj v tom, ak niektorí akademici píšu v príspevkoch do čínskych médií niečo o politických a ekonomických pomeroch vo vlastných štátoch, o ktorých vedia aj žiaci na stredných školách.

Nedávno si veľkú pochvalu Washingtonu vyslúžila Litva, ktorá sa „nebála“ vystúpiť proti „nedemokratickej“ politike jednej Číny (ale USA ju musia dodržiavať v záujme zabránenia svojmu pokračujúcemu ekonomickému úpadku) a nadviazala diplomatické styky s Taiwanom. Trochu starším potešením pre USA bol aj predseda Senátu ČR, ktorý navštívil Taiwan a vyvolal tým nevôľu v ČĽR a ČR spôsobil hospodárske škody. Obom týmto štátom USA radi „pomôžu“ a budú radosťou bez seba, že do kešene Washingtonu zaplatia oveľa viac, ako by za prekazené obchody zaplatili tomu nepeknému Pekingu. Litva sa však pri svojej sociálno-ekonomickej sile vydesila odvetných krokov ČĽR a očakáva, že jej z kroku, ktorým si len zhoršila neutešenú hospodársku situáciu, pomôže EÚ. No a čo bude robiť nová česká vláda, ktorá je veľkým zlepencom, to sa ešte uvidí, ale jej prowashingtonské sklony naznačujú budúcu možnú líniu jej politiky. Českí skeptici sa boja v novej vláde aj prvkov „vzoru Matovič“ (ale ten sa vzhľadom na svoju nezmerateľnú politickú a sociálno-ekonomickú úchylnosť nedá nikde inde opakovať).

„Spojenci“ z EÚ a NATO (teraz sa musí na túto trajektóriu naviesť za každú cenu nová nemecká vláda) majú pomáhať Washingtonu najmä ekonomicky. Štáty, ktoré v tomto smere otáľajú, USA „veľmi škodia“ a nesmú sa diviť, ak budú v nepriazni Bieleho domu a State Departmentu. V prípade Pentagónu sa im všetko odpustí, ale len vtedy, ak budú súhlasiť s rozmiestňovaním vojakov USA na svojom území a nakupovať v USA zbrane a vojenské služby. Ináč, každý dolár za nákup zbraní alebo vojenských služieb z USA prospieva jej vojensko-priemyselno-finančnému komplexu, ktorý sa bojí o svoju budúcnosť.

Dobrým obchodom je preto aj pôsobenie poradcov (spravidla skupinové) ktorí pôsobia najmä pri ozbrojených silách, ale nenechajú si ujsť žiadnu príležitosť na manipulácia verejnej mienky. Ak si pozrieme profesijný životopis nejakého Hegera (na stránke Úradu vlády), zistíme, že sa v tejto brandži tiež pohyboval, keď bol v rokoch 2001 – 2005 „junior konzultant“ v Cubic Application, Inc., ktorá na ministerstve obrany „pomáhala“ pripravovať SR na vstup do NATO (mimochodom jadro skupiny bolo z príslušníkov Národnej gardy v spolkovom štáte Indiana, kde sa záhadne našli mimoriadne skúsenosti využiteľné pri transformácii slovenského vojska...). Potom niekoľko rokov obchodoval s alkoholom s USA. Skúsenosti, ktoré skromne zamlčiava, sa na americkej ambasáde iste cenia a vážia si ho viac ako nejakého Matoviča.

Možno tento Heger sa už v tých časoch na ministerstve náhodou vídaval s nejakým Naďom. Vtedy ešte vôbec nešípili, čo sa im podarí po rokoch. Tento Naď na ministerstvo obrany nastúpil (podľa životopisu na stránke ministerstva obrany) v roku 2004 ako odborný pracovník pre otázky NATO a EÚ na Oddelenie multilaterálnych vzťahov.
 

Ázijsko-tichooceánska dimenzia problémov USA s Čínou

Ázijsko-tichooceánska dimenzia je pre nás síce vzdialenejšia, ale v globálnej politike 21. storočia významnejšia a horúcejšia ako atlantická. Zhodou historických okolností sa obe dimenzie zrodili v jednom roku 1949. Atlantizmus formálne po založení NATO a ázijsko-tichooceánska dimenzia po vyhlásení ČĽR. Táto dimenzia má dva smery.

Prvý smer sa tiež opiera o starých „spojencov“, ku ktorým sa vojaci USA nasťahovali po druhej svetovej vojne. Je to Japonsko a Južná Kórea (Kórejská republika) – tam trochu neskôr počas kórejskej vojny), kde sú v súčasnosti dva z troch najväčších zahraničných kontingentov vojsk USA. V Japonsku i v Južnej Kórei sa možno boja veľkého čínskeho suseda, ale proti prítomnosti vojska USA sa bránia tiež. Vlády síce len chabo, alebo obyvateľstvo často a rôzne protestuje. Hlavným dôvodom prítomnosti vojsk USA podľa viacerých znakov totiž už dávno nie je obrana týchto štátov, ale „zadržiavanie“ či zastrašovanie Číny.

USA v tomto storočí podnikli viacero krokov, ktoré bránia rozvoju severojužného kórejského dialógu. Režim nevypočítateľného severokórejského vodcu Kim Čong-una straší a rinčí zbraňami (aj jadrovými), pričom má vyše dvojnásobne viac vojakov (asi 1,3 mil.) ako Južná Kórea (necelých 600 000). V chudobnej Severnej Kórei však žije o niečo menej ako polovica obyvateľstva bohatej Južnej Kórei. Washingtonský strach zo zjednotenia Kóreí spočíva v tom, že ak by raz k nemu došlo, mohli by sa dostať pod vplyv Pekingu, čo by zmenilo pomer síl na Ďalekom východe. Niektorí odborníci tvrdia, že aj po dlhom západnom vymývaní mozgov má na juhu Kórei ešte stále vplyv konfucianizmus. A to necháme bokom, že Južná Kórea sa medzi „demokratické“ štáty začala dostávať až koncom 80. rokov, dovtedy tam bola aj podľa západného hodnotenia horšia diktatúra ako na severe.

Medzi týchto starých „spojencov“ USA možno zaradiť aj Taiwan (oficiálne Čínsku republiku), kam po porážke v občianskej vojne v roku 1949 ušiel Čankajšek na čele zvyškov Kuomintangu. Odvtedy sa Taiwan (napriek dlho existujúcemu nedemokratickému režimu na jeho území) teší mimoriadnej pozornosti Washingtonu. Veľký problém nastal v roku 1979, keď USA zištne nadviazali diplomatické styky s  ČĽR, aby to využili na spoluprácu s ňou pri pôsobení proti ZSSR. Pokrytecky preto súhlasili aj s politikou jednej Číny a museli prerušiť diplomatické styky s Taiwanom. Ako „bolestné“ urobili krok, ktorý „gentlemanskú“ americkú diplomaciu nectí a silne pripomína konanie trhovníkov. V záujme ďalšieho využívania Taiwanu (o. i. je to aj veľký nákupca amerických zbraní) hneď prijali špecifický zákon – o vzťahoch s Taiwanom. Vznikla medzinárodnopolitická rarita (deformácia?) – štát, s ktorým USA nemajú diplomatické vzťahy, všestranne podporujú (opäť len a len kvôli protičínskym cieľom), najmä masívnymi dodávkami moderných zbraní. To vždy vyvolá ostrú reakciu Pekingu, ale v utilitarizme Washingtonu si z toho nič nerobia, lebo však tie peniaze stoja za diplomatické šarvátky. Ako však takýto neštandardný krok vysvetliť v súvislosti s „pravidlami medzinárodných vzťahov“, ktoré dnes Washington a jeho spojenci manipulatívne zdôrazňujú? Patrí k nim aj to, že prítomnosť vojsk USA v Japonsku a Južnej Kórei sa dá zdôvodniť aj potrebou ďalej hrať falošnou taiwanskou kartou?

Trochu zjednodušene uvedené, otázka Taiwanu je hnacím motorom, ktorý USA využívajú v zosilnenom sinofóbnom ťažení. Vraj Čína ich vojensky ohrozuje, čo však súvisí predovšetkým s tým, že Čínu nútia, aby sa pripravovala na potenciálne nepriateľské vojenské aktivity USA v regióne, ktoré považujú za jedno zo svojich poslaní „ochraňovať“ Taiwan. Washington svoje aktivity kamufluje aj potrebou zaistiť slobodu námornej dopravy v regióne a podobnými neadekvátnymi vyjadreniami.

Čínsky vojenský potenciál je síce veľký a silnie, ale nie je budovaný s predstavou vedenia útočnej vojny proti USA. Počíta však s tým, že sa použije v prípade útoku USA na Čínu. Zlostnú reakciu Washingtonu preto vyvoláva vyzbrojovanie Čínskej ľudovej oslobodeneckej armády zbraňami, ktoré údajne dokážu zneškodniť lietadlové lode, jeden z hlavných útočných nástrojov arzenálu USA.

V posledných mesiacoch sa v súvislosti s vyjadreniami čínskeho vodcu Si Ťin-pchinga začala v médiách pretriasať otázka možného pripojenia Taiwanu k Číne. Peking ho stále považuje za jednu zo svojich provincií. Asertívne poukazuje na pripojenie Hongkongu a Macaa a hovorí o novej možnosti uplatnenia princípu „jeden štát, dva systémy“. Na zdesenie USA a ich spojencov zo Si Ťin-pchinga ukazuje, že v médiách sa vo vzťahu k jeho politike už objavuje pojem „siizmus“ podľa vzoru maoizmus.

Druhá dimenzia je hľadanie nových spojencov a spojenectiev v priestore, ktorý USA začali nedávno označovať za indicko-tichooceánsky región. Chcú do nich zapojiť okrem štátov na Ďalekom východe aj štáty z južnej a juhovýchodnej Ázie. Príkladom je Štvorstranný bezpečnostný dialóg (Quadrilateral Security Dialogue), v ktorom sú Austrália, India, Japonsko a USA. Vznikol na japonský podnet v roku 2007 a obnovil sa v roku 2017. Vtedajší minister zahraničia USA M. Pompeo uviedol ako cieľ tohto dialógu zadržiavanie Číny. Niekedy v hlavách niektorých politikov máta aj vytvorenie ázijskej obdoby NATO...

Vlaňajším výplodom protičínskej politiky USA sa stal pakt AUKUS. Podrobne sme o ňom písali v dvoch častiach príspevku „Silnejúce protičínske ťaženie USA prináša nové globálne napätie“ 30. septembra 2021 a 3. októbra 2021.
 

Nové kolo rusofóbie pod vedením USA

Začiatky rusofóbie na Západe sa spájajú so začiatkom druhej polovice 19. storočia (s udalosťami kolo Krymskej vojny 1853 – 1856). Odvtedy sa rusofóbia s rôznou intenzitou objavuje v nepravidelných cykloch vo veľkých vlnách. Najväčšiu vlnu rusofóbie predstavoval antisovietizmus po Októbrovej revolúcii v roku 1917, ktorý po vzniku ZSSR považoval jeho  politiku za pokračovanie ruskej imperiálnej politiky. Táto vlna mala niekoľko „odlivov a prílivov“ a vrcholila v časoch studenej vojny. Vznikla v nej aj špecifická odnož kváziteoretického pohľadu na moc v Moskve – „kremlológia“.

Najnovšia vlna rusofóbie sa zdvihla v prvom decéniu tohto storočia  po prejave V. V. Putina na mníchovskej bezpečnostnej konferencii vo februári 2007. Zosilnela po udalostiach okolo Krymu v marci 2014 a po vypuknutí bojov na východnej Ukrajine v apríli 2014  a potom aj po príchode ruských vojsk do Sýrie na pozvanie prezidenta B. al-Asáda v septembri 2015. Táto vlna je spojená aj so sériou nebývalých sankcií voči RF. D. Trump sa zameral na boj proti Číne a k RF zaujal umiernený postoj, ale „rusobijci“ v jeho administratíve (najmä J. Bolton a M. Pompeo) oheň rusofóbie nenechali vyhasnúť. A nakoniec aj D. Trump ako globálny trhovník najmä s vojenským tovarom „Made in USA“ sa postavil proti budovaniu Severného prúdu 2.

Kde sa vzal, tu sa vzal, avšak nie pri kanóne stál, ale v roku 2021 vznikol veľký problém údajnej prípravy ruského útoku na Ukrajinu, ktorý vyvolal sériu nebývalých vyhrážok bidenovských USA a ich „spojencov“ na adresu Moskvy. Ak sa o to RF pokúsi, tak sa vraj stretne s novými sankciami, ktoré budú mať nesmierne ťažké ekonomické následky. Na odľahčenie od ťažkej ponurej atmosféry témy príspevku odporúčame vypočuť si starú sugestívnu sovietsku protivojnovú pieseň „Či chcú Rusi vojnu“ (Хотят ли Русские войны), ktorú možno nájsť vo viacerých verziách aj na hudobnom kanáli Youtube.

V skutočnosti to však vyzerá na to, že Západ vedený USA by rád nahuckal Ukrajinu na taký surový útok voči Doneckej a Luhanskej ľudovej republike, aby Moskve nezostalo nič iné, ako tam žijúcim Rusom pomôcť. No a v pokryteckej politike bude dôvod na všemožné „tresty“. Na základe mediálnych informácií o ukrajinských ozbrojených silách je ťažko si o nich urobiť objektívny obraz. Možno sa skutočne oproti minulosti zlepšili. S veľkou mierou pravdepodobnosti sa však dá predpokladať, že masívny útok ukrajinských vojakov by viedol eufemisticky povedané k mnohým neželaným následkom pre Kyjev. Zrejme existujú nejaké rusofóbne extrémistické sily, ktoré by sa snažili bojovať, ale bežný Ukrajinec nemá nijaký dôvod na to, aby hazardoval so svojím životom pod vedením pochybných politikov (ktovie prečo naši vládni  politici /aj časť opozičných/ vo veľkom podporujú Ukrajinu – na myseľ sa nám tisne príslovie vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá). Posledným „hrdinským krokom“ ukrajinskej moci bolo zavedenie vojenskej povinnosti pre vybrané skupiny žien, čo naznačuje, že ozbrojené sily majú problém s dopĺňaním.

Rusofóbia prekvitá aj v členských štátoch EÚ a NATO. Viaceré členské štáty EÚ pritom  ekonomicky doplatili na iracionálne pridanie sa k sankciám, ktoré sa vymysleli v USA. K rozumu títo politici neprišli ani v podmienkach energetickej krízy, ktorá vypukla vlani ku koncu roka a viacero štátov stále brojí proti uvedeniu Severného prúdu 2 do prevádzky. Stále ho vidia v súlade s názorom (tlakom) Washingtonu ako hrozbu energetickej bezpečnosti Európy. Na okraj možno spomenúť aj odmietanie ruskej vakcíny Sputnik V v očkovacej kampani v EÚ. Čo v súvislosti s tým „vypotili“ niektorí slovenskí vládni politici o ruskej hybridnej zbrani (hrozbe) je na posmech i hanbu.

NATO a jeho stúpenci v Európe si po príchode J. Bidena do Bieleho domu vydýchli. S novou vervou pokračuje rozmiestňovanie a cvičenie síl členských štátov NATO v blízkosti ruských hraníc. Na bezpečnostno-politickú schizofréniu tohto spolku výstižne poukázal E. Chmelár, keď v jednom zo svojich textov upozornil, že americkí vojaci cvičili len 200 metrov od estónsko-ruských hraníc a NATO vyzýva Rusko na „stiahnutie vojakov pri hraniciach s Ukrajinou“, hoci sú od nej vzdialení 200 kilometrov. Je nám to trápne, ale musíme znovu zopakovať drsný ironický bonmot, že „zlé“ Rusko sa nebezpečne priblížilo k hraniciam štátov „dobrého“ NATO, ktorý však mnohí politici i médiá hlavného prúdu v členských štátoch NATO považujú za pravdivý .

V širšom „geopolitickom“ rámci vidieť už roky výrazné aktivity v postsovietskom priestore, ktoré sú často spojené s rusofóbiou a kde nie je možné prehliadnuť zasahovanie zo Západu. Okrem Ukrajiny od roku 2014 to je Bielorusko, kde vypukli nepokoje po prezidentských voľbách v auguste 2020. V Moldavsku sa nová vlna rusofóbie vytvorila po prezidentských voľbách v novembri 2020 a zosilnela po parlamentných voľbách v júli 2021. Nová moc na Ukrajine i v Moldavsku urobila zo svojich štátov v „pretekoch ku dnu“ dva najchudobnejšie v Európe.

Pozadu za nimi nie je ani Gruzínsko, kde sú nové nepokoje po komunálnych voľbách v októbri 2021 a kde prilial olej do ohňa politicky úchylný exhibicionista a zjavne psychicky narušený M. Saakašvilli, ktorého po nepovolenom prekročení hranice uväznili. V septembri až novembri 2020 prebiehal ozbrojený konflikt v Náhornom Karabachu – arménskej enkláve na území Azerbajdžanu.

Zaujímavé je aj to, že všetkých šesť spomenutých štátov je súčasťou Východného partnerstva EÚ. Radšej necháme bokom, čo EÚ v ňom zatiaľ dosiahla. Bielorusko a Azerbajdžan sú v programe pasívne a ostatné štyri štáty chcú len peniaze, ale EÚ ich iba neúspešne učí liberálnej demokracii, no v prípade Ukrajiny s jej extrémistickou vládou nešetrí ani peniazmi.

„Tradičnou“ oblasťou nepokojov v postsovietskom priestore sú stredoázijské štáty. Stabilite v nich neprospelo opustenie Afganistanu vojskami USA a ich spojencov. USA naviac hľadajú cestu ako tu vytvoriť novú vojenskú základňu.

Začiatkom januára 2022 vypukli nepokoje s ozbrojenými potýčkami v Kazachstane, ktorý mal relatívne dobré vzťahy s RF. Treba čakať, aký bude vývoj, pričom môže mať aj rôzne medzinárodné súvislosti, najmä potom, ako do Kazachstanu vyslala mierové sily Organizácia zmluvy o kolektívnej bezpečnosti.

Iste RF (aj ČĽR) možno vyčítať kde-čo (tragikomické je však vajatanie nejakej Čaputovej, nejakého Korčoka a ďalších predstaviteľov súčasnej slovenskej moci o porušovaní ľudských práve a demokracie v nich, Bielorusku či inde v postsovietskom priestore popri tom, čo súčasná hrôzovláda porobila na Slovensku). Spôsob, akým vykresľuje Washington Rusko a Čínu a postupuje vo vzťahoch k nim, nesvedčí o jeho snahe riešiť problémy. Z času na čas dochádza k stretnutiam na rôznej úrovni medzi USA a RF i USA a ČĽR, ktoré vzbudzujú nádej, že predsa sa len niečo bude robiť v záujme pokoja a stability vo svete.

František Škvrnda

(Pokračovanie)

 

 

Publikujeme na základě spolupráce se slovenským levicovým portálem noveslovo.sk

 


Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.