Eduard Chmelár: Kto spôsobil druhú svetovú vojnu

mnichov
8.5.2015 18:43
Obnovená studená vojna medzi Západom a Východom sa začína prejavovať aj pri hodnotení dejín. V súvislosti so 70. výročím ukončenia druhej svetovej vojny sa vyrojilo toľko politicky účelových dezinterpretácií o tom, kto je zodpovedný za vznik tohto globálneho konfliktu, že uctiť si Deň víťazstva nad fašizmom pre mňa ako historika znamená obhájiť historickú pravdu pred falšovateľmi dejín.

Najpopulárnejšou dezinformáciou posledných týždňov je blud, že druhú svetovú vojnu spôsobilo nacistické Nemecko a komunistický Sovietsky zväz súčasne. Ešte aj prezident Andrej Kiska sa vo svojom príhovore snažil podsunúť občanom túto interpretáciu. Táto relativizácia historickej viny je nielen falošná, ale aj nebezpečná. O rozsahu Stalinových zločinov dnes žiadny súdny človek nepochybuje. Ale postaviť Sovietsky zväz v tomto konflikte na rovnakú morálnu úroveň ako Hitlerovu ríšu je hanebná lož. Na príčiny vzniku druhej svetovej vojny sa nemožno pozerať len cez prizmu jedného historického medzníka, ale treba hlbšie skúmať a porozumieť, čo k tejto situácii viedlo.

Fašistická rozpínavosť ako hlavný vinník

Primárna je v tomto smere skutočnosť, že hlavným vinníkom druhej svetovej vojny bola a zostáva fašistická rozpínavosť. Od začiatku tridsiatych rokov sa vojna ukazovala ako nevyhnutná. Japonsko obsadilo Čínu, Taliansko Habeš, Nemecko odstúpilo od mierových zmlúv a vznikla fašistická Os Berlín – Rím – Tokio. Fašizmus sa plazivo rozširoval od Pyrenejského polostrova až po Balkán. Sovietsky zväz bol týmto trendom znepokojený a z jeho strany najčastejšie zaznievalo volanie po antifašistickej jednote. Moskva brala toto nebezpečenstvo vážne a aktívne podporovala opozíciu vo fašistických štátoch. Keď vypukla občianska vojna v Španielsku, Stalin tam chcel vyslať armádu, no sovietska generalita (ktorej väčšinu dal neskôr vystrieľať) ho od tohto kroku odhovorila.

Lenže západné krajiny neboli ochotné začať efektívne rokovania so Sovietskym zväzom, a to dokonca ani v rokoch 1938 – 1939, kedy už nevyhnutnosť antihitlerovskej koalície nepopieral nikto a v Európe panovalo presvedčenie, že fašizmus znamená vojnu. Netreba zabúdať, že Francúzsko a Veľká Británia mali za prvej svetovej vojny väčšie straty na životoch ako za druhej, a preto sa chceli vojne za každú cenu vyhnúť. Okrem toho sa Veľká Británia obávala, že ďalšia vojna zruinuje britskú ekonomiku a rozbije britské impérium, čo sa napokon aj stalo. Akékoľvek snahy Moskvy o uzavretie spojenectva s Londýnom a Parížom sa ukázali ako bezvýsledné, Veľká Británia a Francúzsko boli pasívne a Stalin dospel k presvedčeniu, že im ide skôr o uspokojenie Hitlerových nárokov ako o ich zastavenie. Toto jeho podozrenie sa potvrdilo v septembri 1938 počas Mníchovskej konferencie. Stalin bol navyše rozhorčený, že ho do Mníchova nepozvali.

Váhavý Západ

Sovietsky diktátor spočiatku Čechom a Slovákom sľúbil, že im poskytne svojich vojakov na obranu vlasti a čiastočne mobilizoval Červenú armádu. Ale čoskoro dostal strach, že bude musieť čeliť Hitlerovi osamotene, a to ho priviedlo k úvahám o dohode s Hitlerom. Napriek tomu v apríli 1939 opätovne ponúkol Západu svoje spojenectvo. 12. augusta 1939 pozval do Moskvy predstaviteľov Veľkej Británie a Francúzska, aby s nimi rokoval o možnostiach aliancie. Bol však šokovaný, keď mu Londýn a Paríž poslali dôstojníkov s príliš nízkymi hodnosťami na to, aby mohli dostať splnomocnenie na podpis závažných dokumentov. Stalin z tejto situácie okamžite vyvodil, že Západ nemá skutočný záujem na vytvorenie spojenectva. Bola to opodstatnená obava, lebo predstavitelia Veľkej Británie a Francúzska v tej dobe ešte stále dúfali, že Hitler zameria svoj útok na Východ a nebude pre ich krajiny nebezpečný. V tom istom čase prebiehali v Londýne rokovania o nájdení cesty k dohode s nacistickým Nemeckom. Veľká Británia vyjadrila pripravenosť uzavrieť dohodu s Berlínom o vymedzení sfér vplyvu a sľúbila „v plnej miere rešpektovať nemecké sféry vplyvu vo východnej a juhovýchodnej Európe“. Rovnako Veľká Británia sľúbila, že „preruší prebiehajúce rokovania o uzavretí paktu so Sovietskym zväzom“. To bol rozhodujúci okamih, od ktorého sa osamotený Stalin rozhodol, že uzavrie s Hitlerom tajnú dohodu a tajne dúfal, že tým zvýši bezpečnosť Sovietskeho zväzu, udrží ZSSR mimo vojny a získa späť územia, ktoré stratilo Rusko po boľševickej revolúcii. Táto kalkulácia sa ukázala ako fatálne zlyhanie, ale sovietske vedenie v tej chvíli nevidelo inú možnosť ako zabrániť Hitlerovi vo vojne proti Sovietskemu zväzu, na ktorú nebola Červená armáda vôbec vybavená a pripravená. Navyše sa jasne ukazuje, že britské vládne kruhy boli pripravené zradiť okrem Československa aj Poľsko. A z tohto scenára zišlo iba preto, lebo Hitler britským návrhom nedôveroval a urobil radšej ponuku Stalinovi. A ten sa už tomuto zväzku prestal vyhýbať.

Stalinov tlmočník Vladimír Nikolajevič Pavlov neskôr potvrdil, že iniciatíva na vytvorenie tajného dodatkového protokolu k zmluve Molotov – Ribbentrop, ktorým si obe strany rozdelili sféry vplyvu v Poľsku a Pobaltí, vyšla zo sovietskej strany. Stalin mal územné požiadavky, ktorými potreboval vymrštiť vojnu ďaleko od hraníc ZSSR na západ a vedel, že Hitler, ktorého tlačil čas a potreboval zabrániť vojenským operáciám na dvoch frontoch, pristúpi na akékoľvek jeho podmienky. On a celý jeho tím bol presvedčený, že dosiahol obrovský úspech. Stalin bol na to patrične hrdý a domnieval sa, že Hitlera prekabátil. Napokon sa ukázalo, že Hitler prekabátil Stalina.

Bez oslobodenia Červenou armádou by sme dnes neexistovali

Aj napriek týmto skutočnostiam základné fakty ostávajú rovnaké a panuje v nich medzi renomovanými historikmi konsenzus. Druhá svetová vojna sa začala 1. septembra 1939, keď Hitler prepadol Poľsko. Nový globálny konflikt nikto nechcel, dokonca ani Nemecko nie, ktoré do poslednej chvíle rátalo s Veľkou Britániou ako so svojím spojencom, s ktorým si podelia zotročenú Európu. Stalin napadol Poľsko až 17. septembra. Tak, ako tento zločin nemožno bagatelizovať, nemožno ho ani preceňovať, lebo Sovietsky zväz v tom čase nemohol zabrániť Hitlerovým svetovládnym chúťkam ani v prípade, keby neuzavrel zmluvu s Nemeckom. Rozhodujúci podiel Sovietskeho zväzu na porážke fašizmu nemožno relativizovať Stalinovým dočasným spojenectvom s Hitlerom, lebo s touto možnosťou istý čas koketovali prakticky všetci a týmto spôsobom by sme mohli spochybniť aj politiku Veľkej Británie. Veď oslavovaný Winston Churchill, ktorého úsudok sa v otázke hitlerovského Nemecka ukázal ako realistický, sa inak mýlil v každej jednej záležitosti od roku 1914. V čase, keď Sovietsky zväz podporoval španielsku republiku a varoval pred vzrastajúcim fašizmom, Churchill podporoval generála Franca, obdivoval Mussoliniho a bol symbolom tej najhoršej imperialistickej a rasistickej politiky britského impéria. Chceme ho robiť zodpovedným za rast fašizmu v Európe, a tým pádom rozpútanie druhej svetovej vojny? To sú zlomyseľné diletantské úvahy.

Hitlerova vojna na východnom fronte nemala a stále nemá vo svetových dejinách obdoby. Na rozdiel od západnej Európy nacistickému Nemecku nešlo len o nadvládu. Hitler v roku 1941 svojej generalite jasne zdôraznil, že ide o vojnu vyhladzovaciu, obeťou ktorej sa popri Židoch mali stať aj Slovania. Nebyť nesmiernej obetavosti ruského ľudu, nebyť často až nadľudskej húževnatosti Červenej armády, nikto z nás by tu dnes nebol. Len hlupák alebo mentálny fašista môže hovoriť o tom, že nás Rusi dobyli (napokon, dobre si všimnite slovník takého človeka – ak ide o zásluhy na oslobodení, bude sa vykrúcať, že nás oslobodzovali aj iné národy, ak ide o historickú vinu, padá podľa neho jednoznačne na Rusov, a to napriek tomu, že na čele Sovietskeho zväzu stál gruzínsky diktátor). Bolo to jednoznačne oslobodenie, po ktorom si všetci vydýchli a jasali. Červená armáda nás oslobodila, odovzdala moc do rúk našich národných výborov a odišla. To, čo sa stalo v roku 1948, sme si pokašľali sami.

 

Publikujeme ve spolupráci se slovenským levicovým portálem Nové slovo.

 


Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.